Šťastné cinknutie

Šťastné cinknutie
26.12.2017 v kategórii Mama, autor Veronika Nováková, foto: istockphoto.com

Len si to predstavte, vonku svieti slnko a teplomer ukazuje 25 stupňov. Ráno a večer je síce chladnejšie, ale ani to ma nepresvedčí o tom, aby som si obliekla môj obľúbený vianočný červený sveter so snehuliakom.

V obchodoch nehrajú vianočné piesne a jediné, čo naznačuje príchod najkrajších sviatkov roka, sú farebné talianske koláče zabalené v pestrofarebnom celofáne vo výkladoch cukrární. Kde sú všetky medovníčky, kokosové guľky a linecké pečivo či vanilkové rožky?

Prečo všetci zdobia stromčeky už 8. decembra a po silvestrovskej hostine po nich nie je ani stopy? Prečo všetci namiesto praskajúceho ohníka krby vyzdobia zeleným machom a rozsiahlym betlehemom? Veď tie si predsa chodíme poobzerať do kostola. Kde je vlastne teraz to doma?

Hľadať vianočnú náladu je ako hľadať ihlu v kope sena

Prečo tunajšie deti nevedia, že na Vianoce sa narodil Ježiško, a že ten bradatý milý pán, čo nosí darčeky nie je ich hlavnou podstatou? Prečo im nikto nevysvetlí, že Vianoce by vlastne vôbec nemali byť o darčekoch?

Prechádzam sa po meste a podobné otázky neviem vypustiť z hlavy. Toto má byť to, na čo celý rok tak čakáme? Má všetko to čaro zmiznúť pri roztrhnutí starostlivo zabaleného darčeka? Spomaľme, vravím si. V našej rodine to bude inak. Poďme hľadať podstatu Vianoc. Prejdime si postupne ich symboly a vnesme tradície do Vianoc. Vytvorme si vlastné rodinné zvyky.

Vlastné vianočné tradície

Potom som prišla domov, vytiahla perníkové korenie a ingrediencie a celé popoludnie sme piekli. A púšťali si koledy. No dobre, možno Biele Vianoce od Petra Nagya nie sú práve koledou, ale je to naša obľúbená vianočná pesnička.

Napísala som na Český konzulát vo Florencii, kedy budú robiť mikulášsku akciu pre československé deti. A o týždeň sme už s ostatnými rodičmi popíjali „svařák“, každý priniesol vianočné pečivo, deti sa zabávali a rozprávali medzi sebou česko-slovensky a potom prišiel aj Mikuláš. S čertom a anjelom.

A spievalo sa a tancovalo. Lorenzo sa bál čertov, ale s Mikulášom sa chcel aj odfotiť. A potom sme zažili ten najkrajší víkend vo Florencii. V hoteli sme dostali izbu s výhľadom na Duomo a ráno, keď zvonili zvony, v mojom vnútri sa všetko ozývalo šťastím.

A potom sme veľa chodili, fotili sa s vianočnými stromčekmi, lúskali pečené gaštany a aj keď to slniečko naozaj hrialo, my sme sa cítili vianočne.

Bohaté Vianoce
Prečítajte si tiež:

Bohaté Vianoce

K zime patrí aj korčuľovanie

A v tom zrazu, objavili sme malé klzisko! Lorenzo nikdy predtým nestál na korčuliach, a presne toto bola TÁ príležitosť. Toľko sme sa nasmiali. Jeho to potom prestalo baviť, lebo samému mu to až tak nešlo, ale ja som sa ešte polhodinu korčuľovala a myslela som na zasnežené Vianoce na Dedinkách, keď som bola malá a korčuľovali sme sa na zamrznutom jazere.

Cink-cink, prechádzali mnou iskry vianočnej nálady. A potom, keď pred Vianocami dorazili moji rodičia, už nebolo treba hľadať. Slnko naďalej svietilo a po snehových vločkách ani stopy, ale boli sme všetci spolu. Ako sa na Taliansko patrí, veľa sa jedlo. Až príliš.

Ale potom sme si vyšli do našej obľúbenej dedinky, kde v miniatúrnom kostolíku každoročne robia ten najkrajší pohyblivý betlehem, dali sme si pohár vína a vypustili do vzduchu lampióny šťastia. Myslím si, že takto vyzerá šťastie a vianočná pohoda...

Ach, nie počkajte, doma sme sa ešte prezliekli, Lorenzo za požiarnika, mne nakázal dlhé zelenkavé šaty, v ktorých vraj vyzerám ako Elza, muž si dal šaty pre šéfkuchára, ktoré si našiel pod stromčekom a takto sme šantili, tancovali, spievali.

Vianoce sú o spomienkach

Ako blázni, povedali by poniektorí. Ale my sme blázni a je to to najkrajšie, čo možno deťom dať. Nie darčeky, ale spomienky. Spomienky na Vianoce plné šťastného smiechu, prskajúcich prskaviek, voňavých perníčkov a takých tých cinkajúcich momentov, kedy sa celým telom preženie vlna šťastia, a vy viete, že práve tu a teraz ste na tom najsprávnejšom mieste s ľuďmi, ktorých milujete a nemenili by ste za nič na svete.

Ale ten sneh, ten čarovný okamih prvých padajúcich snehových vločiek, utekanie von a ich chytanie, ale aj následné dívanie sa spoza okna, ako vonku chumelí, to mi tu vždy bude chýbať. Ešte dobre, že si takéto momenty môžem prísť nazbierať, keď sme na Vianoce doma, na Slovensku.

Trošku nostalgie cítim aj pri oznámení, že toto je môj posledný článok zo série Dolce Vita. Ďakujem za vašu priazeň pri čítaní a ak by ste naďalej chceli čítať moje príbehy, od decembra ma nájdete na blogu italianfeeling.online, kde pocítite veľa talianskej atmosféry a ľahkosti.

A čo-to zo života našej rodinky nájdete aj na instagrame, na našom profile agriturismo_campallegro. Majte sa krásne a nech je aj váš život stále len „dolce“!