Babičkine spomienky..

Redakcia | 2. január 2018

Tajne som snívala o dievčatku, ktoré by sa podobalo na svoju mamu. Chcela som si pripomenúť tie chvíle, ktoré boli také ťažké, a pritom také neopakovateľne drahé.

Mamou som sa stala ako dvadsaťročná. Vydávala som sa s bruškom a vzápätí som osamela, keďže môjho manžela čakala povinná vojenská služba. Bývala som v garsónke, rodila som sama ako prst a občasnú svokrinu pomoc som vnímala ako jedinú podporu môjho mladého, ustráchaného materstva. Som sirota a jedinou rodinou, ktorú som v tom čase mala, boli manželovi rodičia. Manžel občas načierno cestoval až z druhého konca republiky, aby nás mohol vystískať a zase bežať naspäť. Nás, jeho dve dievčatá.

Prečítajte si tiež:

Skutočný príbeh: Príliš kľukatá cesta za šťastím

Moja dcéra sa mamou stala ako tridsaťročná. Vydávala sa dva roky pred pôrodom, kúpili si s manželom krásny byt a trávili spolu každý deň ako dva holúbky. Počas tehotenstva jej kupoval nektarinky a pri pôrode ju držal za ruku. Po návrate z pôrodnice sme sa u nej striedali spolu s jeho mamou každý deň, aby sme jej uľahčili, čo sa uľahčiť dalo. Zať ich medzitým stískal, čo len mal síl. Jeho a moje dve dievčatá.

V rozhovoroch s dcérou som si pripadala občas ako keby som o materstve nevedela úplne nič. Už počas tehotenstva mi rozprávala také detaily, o ktorých sa mne tých tridsať rokov dozadu mohlo len snívať. Dokonca ma vzala aj na ultrazvuk, ale ja som len pozerala na obrazovku a nebola som schopná rozoznať v tej čiernobielej mele nič z toho, čo mi opisovala.

Prečítajte si tiež:

IKONA Audrey Hepburn. Aké tajomstvo skrýva jej životný príbeh?

Akoby sme boli z dvoch iných planét

Tešila som sa na vnúča, tak veľmi som sa tešila! Tajne som snívala o dievčatku, ktoré by sa podobalo na svoju mamu. Chcela som si pripomenúť tie chvíle, ktoré boli také ťažké, a pritom také neopakovateľne drahé.

Keď som sa dozvedela, že mám vnučku, bolo to, ako keby som vyhrala tú najvyššiu cenu. Bola som šťastná a nevedela som sa dočkať, kedy ju uvidím a vezmem do náručia. A keď som sa toho konečne dočkala... akoby som sa vrátila celý ten čas späť. Na rukách mi spala malá dievčinka so šticou neposlušných vláskov a ja som sa bála hlasnejšie dýchať, aby som ju nezobudila.

Nasledovali dni a týždne, v ktorých som sa naučila naplno prežívať svoje „babkovstvo“. Prežila som v duchu s dcérou všetky prebdené noci, unavené rána, problémy s kojením... Pred očami mi vyrástlo nádherné bystré dievčatko s veľkými tmavými očami – presne ako jej mama.

Vytvorila som si s vnučkou vzťah, ktorý dnes pokladám za to najdrahšie, čo mám.

Vnučka má dnes necelé dva rôčky. Je to taká malá samostatná osôbka. Keď prídem na návštevu, volá BABA a vystiera ku mne ruky. Život sa so mnou nehral, ale verím, že Niekto tam hore to tým mojím dievčatám uľahčí o to viac.