Škodovečka naša zlatá

8.4.2008 v kategórii Mama, autor Martina Balážová, foto: istockphoto.com

Tento článok je určený tým, ktorým doma na dvore trčí staršie auto, prípadne ľuďom, ktorí si s láskou spomínajú na svojho prvého štvorkolesového miláčika.

Tento článok je určený tým, ktorým doma na dvore trčí staršie auto, prípadne ľuďom, ktorí si s láskou spomínajú na svojho prvého štvorkolesového miláčika.

Poznáte ten pocit, keď s vypätím posledných síl vychystáte svoje ratolesti do škôlky, vyumývate, vyobliekate ich a s pocitom, že to dnes úžasne stíhate, sadáte do auta. Skúšate naštartovať, no auto odmieta poslušnosť. Pár minút ho úpenlivo prosíte, aby si to predsa len rozmyslelo. S ubúdajúcimi minútami a stúpajúcim krvným tlakom ho nemilosrdne bičujete šťavnatými nadávkami.  Po 20 minútach úporného boja rezignujete a priznávate svoju porážku. Rovnako ako ste do neho s veľkou radosťou nastúpili, s veľkou zúfalosťou z neho vystupujete.  Obvešaná taškami a deťmi uháňate k najbližšej autobusovej zastávke. Už teraz Vám je jasné, že do práce určite načas neprídete.

Poďme ďalej. Je nedeľa, krásny slnečný deň, ako stvorený na rodinný výlet. Vysmiati sadáte do auta, ktoré je po včerajšej manželovej celodennej oprave v stopercentnom stave. Bez problémov sa pohýnate a uháňate  v ústrety novému dobrodružstvu. Dnes si vyberiete za miesto pohody  termálne kúpalisko. Parkovisko je síce plne obsadené, no v blízkosti hotela je pár miest stále voľných. Skoro ako v amerických filmoch. Limuzína zastavujúca pred obrovským kolosom, prichádzajúci lokaj Vám otvára dvere a pomáha vystupovať... Teda skoro...  Zastavujete pred strážnikom v ošúchaných nohaviciach, manžel s kľučkou otvára vŕzgajúce okienko a milým hlasom sa prihovára: ,,Šéfko, kde by som si mohol zaparkovať toto svoje autíčko?“ Šéfko pomalým pohybom nadvihne obočie a na pol úst zamrmle: ,,Myslíte toto?!“ Zahanbujúc sa vzadu prikrčím a hodím očko po fárečkách pred nami. Manžela to však vôbec nevyvádza z miery a pohotovo mu odvetí:,, Áno, toto! Ale tak, aby mi ho neoškreli.“ Neviem či to bol zmysel pre humor, alebo silné sociálne cítenie vrátnika, ale zabralo. Najskôr sa poobzeral a potom nám rukou ukázal na prázdne miesto. A tak sa naša doobíjaná škodovečka ocitla v kruhu mercedesíkov. Vystupovanie ako celebrita mal tiež, keďže sa mu pokazilo otváranie dverí, musela som ho otvoriť zvonku .

Spomínam si aj na iné milé príhody, napríklad, ako sme naše autíčko roztláčali na preplnenom parkovisku, či ako sa mi podarilo pokaziť dvere, a tak som jednou rokou šoférovala a druhou ich držala, aby sa neotvorili. Stále sú to len také drobnôstky, oproti nášmu prvému autu, ktoré mal môj otec. Stará dobrá škoda oktávia. Zvládla čokoľvek, dostala sa všade. Aj ona však mala svoje maniere.  Beťárka. Raz nám zastala uprostred križovatky. Autá trúbili, otec vystúpil a kľukou vpredu naštartoval. S víťazoslávnym úsmevom zožal úctu okolostojacich, odložil kľuku dovnútra, nasadol a za neutíchajúceho zvuku klaksónov pokračoval vo svojej ceste.  Bolo nás päť detí, rôznych vekových kategórií a keď sme niekde zastavili, ľudia v nemom úžase sledovali koľko nás ešte vyjde.  Veru, zlaté autíčko, aj keď sa nám neraz nahrnula všetka farba do tváre, predsa sme sa s ním ťažko lúčili.  Jeho podoba však začínala chytať črty flinstonovského prototypu , a tak sme ho predali ako veterán.

Dnes sa lúčime s našou škodovečkou. Žiaľ ocitla sa v rovnakom rozpoložení, a keďže sa stáva nebezpečnou pre rozvážanie našich detí, s úctou a vďakou ju odvážame na šrotovisko. Česť jej pamiatke.