Riadky budúcej matky: Zbohom sloboda, telo, mladosť!
Nie som typ, ktorý plánuje. Som prispôsobivá, dnes sa to nazýva flexibilná, rýchlo adaptujúca sa na zmeny v teréne aj živote ako takom. Až na TÚ jednu.
Mám osobného trénera, ktorý 4x do týždňa vo fitku precízne humpľuje (on to nazýva, že tvaruje) moje telo. Ako každých 4x týždenne predtým, aj teraz som letela na tréning. Žalúdok mám od rána ako na vode: obedovať kuracie mäso nebol dobrý nápad, hoci tréner si myslí niečo iné.
Skracovačky. To isté ako brušáky, ale menej drastické a vraj netrpí chrbtica. To neviem, ale viem, že trpím celá ja. Mišo – tréner nechápe: „200 a problém? Si mimo kondičky po dvoch dňoch voľna?“ Nuž, som. Sama sa tomu čudujem, ale nevládzem, nemôžem. Bolí to.
„Nemala si mať teraz červenú?“ – skúma termín môjho menzesu. Nie je môj frajer, nemysli si. Je môj tréner a zapisuje si to, pretože tomu vždy prispôsobuje tréning. Ale dnes je výnimočne odporný. Vlastne – kedy som TO mala dostať? Včera? Predvčerom? A čo, mala som stresy, proste meškám.
Večer ležím na posteli a pozerám na čierny diár pohodený na stole. Neotvorím ho. Viem, že to znamená len jedno: dozviem sa, kedy TO malo prísť. S frajerom je to dosť o nervy..., ako na hojdačke. Byť V TOM práve teraz by nebol dobrý nápad. Nepozriem sa, nenalistujem. Aj tak ma bolí brucho, zajtra určite príde červená.
Neprišla. Diár provokuje. Podlieham, pozerám. Čože? To tie služobky. Samé cesty mimo mesta, prespávačky v hoteloch. Preto neviem, že už som dávno po termíne. Toto vôbec, ale vôbec neznie dobre. Nemám čas, nemôžem byť tehotná. Nie ja, a nie s ním.
Kto sa pýtal? Život, skrátka, beží. Doktor mi behá po bruchu sondou a usmieva sa. Viem, že toto bude správa, ktorá zmení všetko. Proste to tak cítim. Neoklameš to, vieš... Je tam, vnútri, pláva si, formuje sa, rastie. Som v tom, chcem-nechcem.
Píšem mu mail. Vskutku originálne oznámenie, že sa NIEČO deje. Obed v meste. Hrozne lacný návrh, ktorý ihneď odhalí. „Hej, deje sa. Nebudem do telefónu...“ „Si tehotná?“ – pokojne na mňa vyblafne. „Hej, som.“ Chvíľa ticha a potom jeho „tak to je super, oslávime“. Čo? Stratenú mladosť, tri roky vo fitku odmakanú postavu, slobodu? Neviem, čo oslavovať. Mám chuť si zápaliť. Takto sme to predsa nechceli...
Ležím. Posledné dni vlastne ležím stále. TO vo mne blbne. Zvraciam a nemôžem vstať. Je mi zle, spavo a vôbec sa neteším. Toto je to najkrajšie obdobie v živote ženy? Som zúfalejšia ako riadky, ktoré píšem. Plačem, bojím sa. Mám strach. Mám sladkých 26, môžem byť matkou? Musím. Nikto sa nepýta. Ani on, ani ty, ani TO. Skrátka, príde a starajte sa. A milujte. Budeme?
Milujeme. Zvraciam stále. Bruško sa dvíha a začínam veriť, že takto veci mali vždy byť. Všetko sa pre niečo deje. Vraj to bude chlapec. Či sa teším? Na nový život áno. Vlastne, teším sa na všetko a zo všetkého... okrem tých objatí WC misy. Aj z neho, hoci to spôsobil. Teší sa, a tak sa teším s ním. Je to nákazlivé. Ale ak ti v bruchu klíči nový život, ak to maličké bude len a len tvoje, vaše..., uvidíš sama. To sú tie veci, ktoré dávajú zmysel. Nie tréner, nie sloboda, nie vymakané telo. To moje je krásne. Má iný tvar, než aký mu formoval môj tréner. Ale je jedinečné a dáva život. JEMU.
Som tehotná. Som v siedmom mesiaci, ešte stále zvraciam a ešte stále si občas čítam príznaky tehotenstva, aby som uverila. Som tehotná a teším sa, že budem mama. A už nikdy, nikdy nebudem sama, lebo kúsok zo mňa, z nás, bude to najmilovanejšie, čo na svete mám.
Nie zbohom sloboda, telo, mladosť..., ale - Vitaj, krásny nový život!