Riadky budúcej matky: Neviditeľná tehotná
Som V TOM. Všímate si ma? Vidíte ma, keď nastupujem do autobusu, alebo keď čakám v rade pri pokladni? Nevidíte. Tehotné sú totiž neviditeľné.
Či máš brucho alebo nie, či spoza rohu vyjde najskôr ONO a potom ty, všetko jedno. Selektívna slepota vyhráva. Nechcem vidieť = nevidím. Tehotné už vôbec.
Stojím v rade v potravinách a nohy mám ako dva veľké balóny. Všade je teplo, klíma vypovedala službu. Moje brucho je ťažké a ja si potrebujem na chvíľu sadnúť, ale nie je kam. Poobzerám sa okolo seba a vidím prednostnú pokladňu. Tiež je tam plno ľudí, ale keď prednostná, tak asi prednostná. Váhavo pristúpim a pýtam sa ženskej za pokladňou: „Môžem ísť teda naozaj dopredu?“ – „Sa mňa nepýtajte, kopa ľudí tu pred vami čaká, ich sa opýtajte!“ – odvrkne mi ženská. Moje hormóny spôsobia, že mám plač na krajíčku. Poobzerám sa po ľuďoch, ktorí našu strohú konverzáciu zachytili. Hluchí nie sú. Slepí tiež nie. Všetci do jedného, lepšie povedané – všetky do jednej sa tvária, že tam nie sú. Poslušne sa teda postavím tam, odkiaľ som odvážne vykročila hájiť práva tehotných. Ani jedna žena predo mnou nemá brucho, nemá so sebou deti. Sú rôzneho veku. V duchu sa pýtam: ty si nikdy nebola tehotná? Tebe toto nikto neurobil??? Neverím, že žena k žene dokáže byť takáto.
„Haló, dámy, azda dáte prednosť tejto mladej dáme s bruškom!“ – neverím, počujem MUŽSKÝ hlas. Dámy sa neochotne pomrvia na mieste a ďalej sa tvária, že nie sú. „Pani, choďte dopredu, ja sa tu o to postarám, keby vyskakovali“ – inštruuje ma dobre naladený mladík. Dobre čítate, mladík. Pochybujem, že tento mužík má svoju ženu, aj to, že má deti. Napriek tomu vie, čo sa patrí a asi moje spuchnuté členky, ktoré už ako členky ani nevyzerajú, ho presvedčili, aby konal.
Dámy neochotne odstúpili od pásu. Vykladám naň svoj jogurt a dva rohlíky. Nič viac, nič menej. Zdržanie možno minútka. Avšak, pre tieto dámy je to večnosť a svoj nesúhlas demonštrujú hlasným odfukovaním a prevracaním očí.
Vybavené, zaplatené. Moje bruško je vďačné neznámemu mladému mužovi a ja sa ponáhľam domov, vyložiť si nohy a oddýchnuť. Od zla, ktoré vládne. Neochoty, neľudskosti, akej sa dopúšťame...
Najsmutnejšie na tom je, že tak konáme aj my, ženy. Mali by sme držať spolu a pomáhať si. Neznáma neznámej. Bruško je signál. Idete do toho so mnou? Odteraz žiadna tehuľka čakať nebude. Nikde, ani v potravinách. Nie sme predsa neviditeľné!!!