Rady trojnásobnej matky alebo Ako sa učím byť „mamou v pohode“
Ak patríte medzi mamy, ktorým dáva ráno rozospatú pusu viac než jedno dieťa (ak nerátam úbohého, niekoľko rokov nevyspatého manžela, pravdepodobne mi dáte za pravdu – počtom detí sa naše názory a nároky menia, vyvíjajú.
Je to prirodzené (a čo si budeme klamať, aj dosť zábavné. Stačí si spomenúť na všetky tie patetické pokusy uchrániť naše prvorodené poklady od chorôb, nečistôt, alergénov, pádov z výšky, ale i uslintaných tetušiek, ktoré len striehnu na to, aby nám mohli nakuknúť do kočíka a popľuť drobčeka pre šťastie (kto nezažil, neuverí).
Spomínam veru aj ja na svoje prvé pokusy byť dobrou mamou, kedysi pred piatimi rokmi... Medzitým sa k nám dokotúľali ďalšie dve deti, a tak sme dnes hrdými rodičmi troch krásnych dievčat.
Dnes si tu sedím a uvažujem, v čom je život našej najmladšej (v októbri oslávi prvý rôčik) iný než životy jej sestričiek.
Ako sa s počtom detí mení bábätkovská výbavička?
Pred narodením prvej dcérky sme sa s manželom stali odborníkmi na kočíky, autosedačky, vaničky, detskú kozmetiku, náučné hračky a ostatné veci, ktoré nám ochotní predavači v obchodoch s detským tovarom strkali pod nos.
Naša prvorodená tak prišla na svet, aby si užila všetok dostupný luxus. Druhorodená, predčasniatko, si svojou krehkosťou a zraniteľnosťou tiež vydobyla hŕbu nových vecí.
Tretia, porodená do totálneho chaosu, sa stala zberateľkou vecí po starších sestričkách. Našťastie je to nenáročná nátura, pokojnejšia a usmievavejšia než jej sestričky, takže ju nerozhádže ani dosluhujúci kočík, ani vyblednutá autosedačka, dokonca ani intenzívne používaná mamička.
Výbavička pre bábätko - na nič ste nezabudli?
Dojčenie - problém pri všetkých troch
Dojčenie nám dalo pri všetkých deťoch riadne zabrať (píšem „nám“, pretože všetky tie rozhovory, články a poradne, ktoré môj milý manžel so mnou absolvoval na túto tému, z neho urobili profesionálneho laktačného poradcu).
Prvá dcérka mala dlho problém s prisatím, ale – vybojovali sme. Druhá dcérka začínala so sondičkou, ale – vybojovali sme.
Pri tretej sme sa riadne vytrápili s opakujúcou sa infekciou, ale – vybojovali sme. V čom je teda rozdiel? S treťou dcérkou som objavila čaro dojčenia poležiačky.
Pri prvých dvoch dievčatách som predojčila noci, sediac na posteli ako námesačná sekretárka, a moje rána boli plné sĺz od únavy. Tretiu dcérku len prikotúľam, nadojčím a odkotúľam (ak počas dojčenia obe nezaspíme). Je to na nezaplatenie a ak ráno občas vyroním slzu od únavy, je to iba sila zvyku.
DOJČENIE: Najčastejšie problémy mamičiek
Cumlík nechcelo žiadne dieťa
Odmalička som mala zafixovanú predstavu, že bábätko potrebuje cumlík. Prvej dcérke som teda dopriala cumlíky od výmyslu sveta.
Veľké, malé, hrkajúce, farebné, priesvitné, silikón aj kaučuk (najviac ma baví spomienka na príšerne drahý celokaučukový cumlík, ktorý vyzeral ako gumená silonová pančucha), ale milá dcérenka sa nedala nalákať ani na jeden.
Prostrednej dcérke (pripadám si teraz ako babka rozprávkarka) som ešte v pôrodnici skúšala ponúknuť minicumlík s krásnym obrázkom miniovečky, ale neúspešne.
Tretej som žiaden cumlík nekúpila, veď aj načo. Moje deti sú necumlíkové, a hoci na tom nemám žiadnu zásluhu, cítim zvláštnu hrdosť, že to tak je.
Oblečenie sa po deťoch dedí
Júj, všetky tie krásne miniatúry dospeláckeho oblečenia, rifličky, mikinky, topánočky! Ako iste tušíte, naša najstaršia dcérka ležala v kočíku a vyzerala totálne „kúl“ v superkrásnych značkových gaťuškách a mikinke s kapucničkou.
Po čase som však prišla na to, že všetky tie záševky, zipsíky, gombíky, ozdôbky a vyšité obrázky sú nielen „kúl“, ale aj riadne nepohodlné. Pri druhej sme teda trochu z „kúlovosti“ ustúpili a tretia už nosí najmä dupačky a gaťuše s gumičkou v páse. Možno vyzerá trochu „retro“, ale veď byť „retro“ je dnes „kúl“.
Príkrmy: čo dieťa to iný apetít
V albume mám fotky z prvého kŕmenia našej najstaršej. Pamätám si, akoby to bolo dnes, ako sme s manželom v deň jej polročných narodenín varili v chutnom červenom hrnčeku pár bejbi karotiek.
Keď sme nafotili prvé sústa, rozposlali sme fotky rozpačitého dieťaťa s bejby karotkou na tvári, podbradníčku, ručičkách a nožičkách všetkým známym. Po prvom kŕmení prišlo druhé, potom tretie a milé dieťa sa nám vzmáhalo v rozmeroch aj apetíte.
Druhá dcérka, narodená dva mesiace pred termínom, si na svoje prvé sústo musela riadne počkať (samozrejme, všetko máme nafotené).
Podobne ako jej staršej sestričke, i jej sme dávali najprv zeleninku, potom zeleninku s mäskom... a tak ďalej, veď to poznáte.
Tretia dcérka, životaschopnejšia než my štyria dokopy, nás svojím mľaskaním zlomila už v piatom mesiaci.
Prvú lyžičku nemáme zdokumentovanú, ale stovky ďalších áno (najradšej mám fotografie so špenátikom – kto by to kedy povedal, kam všade sa taký špenátik môže pri kŕmení dostať).
Čo vnímam ako zmenu, je prirodzenosť, s akou sme začali k prikrmovaniu pristupovať – keď nám dieťa samo diktuje, kedy, čo a koľko chce dačoho spapať. A tak máme doma spokojné a usmievavé bábätko s líčkami ako nektarínka.
Zavádzame prvé príkrmy: Ako, kedy a čím začať?
Lekári len vo výnimočných prípadoch
Kým som nemala deti, vídala som ich biele plášte akosi menej často. A teraz? Stále odkiaľsi vytŕčajú. Raz máme soplíky, potom vyrážku, potom teplotu, potom kašeľ.
Raz je choré jedno dieťa, potom dve či tri naraz, sem-tam nás to položí všetkých piatich. V škatuli na lieky sa tlačia sirupčeky, kvapky a tabletky a len sa tak trasú od nedočkavosti, kedy na ne príde rad.
Počet vyšetrení, ktoré sme s deťmi absolvovali (a že sme ich absolvovali desiatky, najmä s naším prostredným pokladom), ďaleko prevyšuje naše predrodičovské očakávania.
V dvoch veciach som však dozrela – nebežím hystericky na polikliniku, len čo si dieťa kýchne zo spánku; a keď sa lekár nespráva korektne alebo odborne – lebo aj takí existujú – sme s manželom ochotní vyhľadať iného, hoci aj v inom meste.
Lekár je tiež len človek, povieme si, ale ak ide o zdravie mojich človiečat, som nekompromisná ako tigrica! (Čo mi pripomenulo, že by som si už mala ostrihať nechty.)
Mamičky ma už nevytáčajú
Súťaživosť medzi mamičkami ma už nevytáča. Určite ste už o nej počuli. Je to tá zvláštna vlastnosť, ktorá núti vaše spolukočíkujúce priateľky komentovať akýkoľvek úspech vášho dieťaťa úspechmi ich vlastných detí.
Ako mamička prvého dieťaťa (trošku nemotorného po mamičke) som si veru aj poplakala, keď mali deti naokolo viac zúbkov, dokázali viac krôčikov, či vedeli vysloviť viac slov v tom istom veku ako naša Terezka.
Pri Šarlotke to bolo s motorikou ešte evidentnejšie. A pri Katke, pri Katke už to neriešim. No a čo, že to, či to dieťa už vie štvornožkovať, či sa stavia na nožičky – Katka so svojím nemotorným plazením (po kom asi?) má pred všetkými jednu veľkú výhodu – je moja.
Moje deti nie sú tabuľkové. NO a čo!
Rady už nerozdávam
Ako keď sa osy zhŕknu na sladučký melón, tak si tety z okolia vychutnávajú prvorodičky. Len vás zočia na prechádzke s vaším ružovým voňavým bábätkom, už sa rozbzučia ochotou poradiť.
Stretla som množstvo takých tiet (dokonca i v pokrvnom príbuzenstve). Hanbím sa to priznať, ale neskôr sa mi samej občas stalo, že som pri stretnutí s čerstvou mamičkou začala chrliť nevyžiadané múdrosti.
To nutkanie pomôcť úbohým nezorientovaným dievčinám som však musela silou svojej neexistujúcej vôle potlačiť dostratena a môžem len veriť, že sa nevráti s prvým nádychom mojich vnúčat.
