Psychologička radí: Rodičovskú lásku a prijatie neviažme na školské úspechy
Koniec školy, koniec stresu? „Základom pre zdravé rodinné vzťahy je nenastaviť známky a úspechy v škole ako dávkovač rodičovskej lásky a prijatia,“ konštatuje školská psychologička Katarína Hlavatovičová.
Chodili ste do školy radi? Možno sa pousmejete nad touto otázkou, lebo povedzme si pravdu, sedieť šesť hodín v lavici a riešiť E = mc2 či tráviacu sústavu dobytka, väčšinu z nás netešilo.
Očami rodiča vidíme školu úplne inak
Ústami rodiča hovoríme o škole inak. Zrazu sme tými, ktorí svojim deťom vysvetľujú, prečo je dôležité učiť sa, sedieť ticho v lavici a nevyrábať trapasy. Verím, že je to tak. Je dôležité, aby sme deťom nepodsúvali vlastnú zlú skúsenosť so školou či vzdelávaním ako takým a nehovorili im: „Toto ti je na nič, kde to použiješ?“
Bola by škoda, keby sme dieťa vlastnými postojmi obrali o príležitosť vytvoriť si svoj vlastný vzťah ku škole a vzdelávaniu. Pretože aj keď má náš školský systém veľa dier, stále poskytuje deťom základné informácie, ktoré im pomôžu zorientovať sa vo svete. Cieľom je namotivovať deti, aby boli zvedavé a chceli vedieť viac. Aby sa zaujímali o veci a naučili sa klásť otázky a hľadať odpovede. Nie je to len na škole a učiteľoch, ale aj na nás, rodičoch.
Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
Koniec školského roka výrazne ovplyvní atmosféru v niektorých rodinách
Na jednej strane sú mierne vystresované deti, ktoré sa boria s koncoročnými písomkami a uzatváraním známok a na druhej strane sú rodičia so svojimi očakávaniami. V každej rodine to funguje inak. Niekde sa trvá na známkach a nastavuje sa systém odmien, inde je to voľnejšie. Tak či tak, tieto júnové dni sú náročnejšie pre obe strany.
Na návšteve u školského psychológa: Škola je viac než len známky
Ako to vidí školská psychologička Katarína Hlavatovičová zo Základnej školy s materskou školou v Chtelnici?
Vnímate, že je tento posledný mesiac v školskom roku viac stresujúci pre deti?
Je veľmi náročné odpovedať na túto otázku, pretože každý žiak je úplne jedinečný. S iným postojom ku škole, rodinným zázemím, osobnostnými predispozíciami, skúsenosťami, cieľom, hodnotami či motiváciou. Všeobecne sa tak akosi očakáva, že ku koncu roka bývajú deti vystresované, snažia sa na poslednú chvíľu opraviť čo sa len dá. No ak by som mala pravdivo odpovedať, podstatne viac požiadaviek však prichádza od rodičov a od učiteľov a týkajú sa práve nedostatočnej motivácie dieťaťa. Akoby čoraz menej detí malo naozaj vnútornú motiváciu, mať také výsledky, ktoré odrážajú jeho skutočný potenciál.
Napriek tomu sa deti známok boja. Prečo?
Neboja sa známok, ale reakcie rodiča alebo následkov, ktoré mu z horšej známky vyplývajú doma. Majú strach z toho, čo sa na zlú známku viaže. Rôzne zákazy, obmedzenia, najčastejšie zákaz telefónu. Problémom je, že deti si známky nechcú opraviť kvôli sebe. Motiváciou je len vyhnúť sa nejakej forme trestu a to naozaj nie je dostatočnou hnacou silou k akémukoľvek zlepšeniu, nielen čo sa týka známok. Ako rodičia by sme vždy mali mať na zreteli, že známka nikdy nedefinuje hodnotu dieťaťa. Neurčuje to aké je, čoho je schopné a čo dosiahne. Známka, ani z toho najdôležitejšieho testu, by nemala limitovať alebo akokoľvek určovať náš vzťah k dieťaťu a žiadna známka by nemala byť príčinou toho, že dieťa domov prichádza so strachom a úzkosťou. Za to žiadna známka nestojí.
Takže sú to najmä naše reakcie na známky, ktoré ovplyvňujú vzťah detí ku škole?
Nielen reakcie rodičov na známky, ale celkovo ich nastavenie a postoj ku škole ovplyvňujú dieťa kľúčovo. Už pri rozhovoroch s rodičmi predškolákov im zdôrazňujeme že to, akú hodnotu pripisuje celkovo rodina škole a vzdelávaniu, si postupne zvnútorňuje a preberá aj žiačik. Pri rozhovoroch s deťmi rozoberám veľmi často to, ako oni sami vnímajú svoje známky, kde vidia svoje limity, či momentálne známky podľa nich zodpovedajú tomu, čoho sú schopní dosiahnuť oni sami a kde by bolo v ich silách spraviť viac. Ako kľúčovú vnímam práve vnútornú motiváciu. Ako je spokojné samotné dieťa, či má pocit, že vklad je priamo úmerný výsledku. A o tomto by sa mali rodičia rozprávať so svojimi deťmi.
Učiteľka odkazuje rodičom: Známka neurčuje hodnotu vášho dieťaťa
Stáva sa, že ak rodič nie je spokojný so známkou, obviní z nej učiteľa a to priamo pred dieťaťom. To asi nie je najlepšia cesta...
Áno. Učitelia denne dostávajú nahnevané správy od rodičov, ktorým sa nepáči známka z testu, stupnicu považujú za nespravodlivú, diktát prehnane náročný, prístup učiteľa zaujatý, poznámku vymyslenú. Vždy je samozrejme priestor si veci vykonzultovať, vysvetliť, ale ako partneri. Kritizovanie učiteľa pred dieťaťom, označovanie ho ako vinníka za každú horšiu známku problém len nabaľuje. V očiach dieťaťa to znižuje autoritu učiteľa a zároveň ho to učí, že za jeho chyby alebo „zlyhania“ je vždy zodpovedný niekto iný.
Do istej miery sú tieto naše reakcie ovplyvnené aj osobnou skúsenosťou so školou, ktorú možno nechtiac prenášame aj na deti.
Je to tak, ak sme si napríklad v škole sami prešli šikanou a nemáme to spracované, vyriešené, úplne prirodzene školu vnímame ako nepriateľské, nebezpečné prostredie a cez náš pohľad ju tak môže začať vnímať aj dieťa. Školský systém nebol, a zďaleka ani nie je dokonalý. Mnohí si nesieme väčšie, či menšie krivdy, zlé skúsenosti, strachy. Ale nie je „fér“ nedať dieťaťu príležitosť začať s čistým listom a učiť sa na vlastných skúsenostiach.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí doma riešia situáciu, keď je jedno dieťa dobrým žiakom a tomu druhému sa nechce?
Každý rodič by samozrejme chcel mať bezproblémové dieťa, ktoré sa ľahko učí, je dobrým žiakom, ale tak to nie je a ani nikdy nebude. Aj keď deti vychovávajú tí istí rodičia a k výchove pristupujú rovnako, nikdy nebudú rovnaké. Nie je jednoduché dať všeobecnú radu „ako“, pretože ako je individuálne každé dieťa, aj každá rodina má svoje vlastné pravidlá, systém fungovania. Cestou, ktorou by sme ale určite nemali ísť, je porovnávať deti medzi sebou. Aby napríklad mladšie dieťa nemalo pocit, že existuje určitá latka, ktorú nastavilo staršie dieťa a ono bude v očiach rodičov „dosť“ len vtedy, ak sa k nej priblíži. Týmto totiž okrem iného vytvárame priepasť vo vzťahoch medzi súrodencami a za to tiež žiadna známka nestojí.
Keď máme staršie dieťa, ktoré už je školákom a mladšie, ktoré sa do školy ešte len chystá a možno vníma, že to nie je jednoduché (aj skrz naše reakcie na známky, domáce úlohy a podobne) - ako nastaviť správne "atmosféru" v rodine?
Budem sa opakovať, ale základom pre zdravé rodinné vzťahy je nenastaviť známky a úspechy v škole ako dávkovač rodičovskej lásky a prijatia. Práve to môže v mladšom súrodencovi hneď v začiatkoch zasiať strach a obavy z „čo ak“. Čo ak mi to nepôjde, čo ak budem robiť chyby, čo ak nebudem dosť dobrý.
Naše reakcie na známky sú často búrlivé a je to úplne pochopiteľné, aj rodič je len človek. Ale aj mladší súrodenec by mal počuť, a my by sme to ako rodičia mali mať niekde v hlave stále uložené, že aj v hneve nezovšeobecňujem výsledok jednej známky alebo poznámky na celú osobnosť dieťaťa. Dať si pozor na vyjadrenia „si nemožný, hlúpy, neporiadny...“ Aj v hneve by sme mali pomenovať situáciu, nie celkovo ňou definovať dieťa.
Školská psychologička: Dieťa by sa nemalo báť prísť domov kvôli zlej známke
Mali by sme hovoriť deťom, že je to ich "práca", že do školy jednoducho chodiť musia? (Vieme dobre, čo urobí s dieťaťom slovíčko "musím" :))
Veľa vieme ako rodičia ovplyvniť už pred nástupom dieťaťa do školy. Už rodič predškoláka môže dieťaťu nástup do školy prezentovať rôzne. Buď ako niečo, čo „musí“, nutné zlo či povinnú jazdu, alebo, čo „môže“, na čo sa teší, čo je akousi výsadou . Často sa práve pri rozhovoroch s budúcimi prváčikmi objavujú okrídlené vety typu „veď počkaj, v škole ťa naučia poslúchať“, „ už ti končia zlaté časy“ a u dieťaťa sa tým môže prirodzene škola spájať s neopodstatneným odporom, obavami a často až strachom skôr, ako vôbec prekročí školskú bránu. To, s akým pocitom dieťa do školy prichádza, považujem za naozaj veľmi dôležité a ako rodičia s tým dokážeme pracovať.
Môžu to byť na prvý pohľad drobnosti. Spoločné vyberanie školskej tašky, nákup pomôcok, čítanie knižiek o škole, podnecovanie prirodzenej zvedavosti a motivácia s tým, že v škole sa veľa dozvie, naučí sa čítať a bude sa môcť samé veľa ďalšieho dozvedieť. Nástup do školy by pre dieťa mal byť udalosťou, ktorá je od začiatku viazaná s pozitívnymi emóciami.
Čo ak dieťa do školy nechodí rado? Aké argumenty použiť, aby si školu ako-tak obľúbilo?
Ak už dieťa do školy chodí, je potrebné sa zamyslieť, prečo dieťa vníma školu ako niečo, čo musí „pretrpieť.“ Kde sa niekde po ceste stala chyba, že sa mu so školou neviaže žiadna pozitívna väzba, že sa tam na nič neteší. Byť ako rodič citlivý a vnímavý na to, akým spôsobom dieťa o škole rozpráva, v akej nálade zo školy prichádza domov. Nenechať premlčaný moment, keď vidíme, že sa niečo v jeho vzťahu ku škole zmenilo. Znie to ako fráza a univerzálna odpoveď na všetko, ale aj tu je kľúčom obyčajný rozhovor.
Možno malý zaužívaný rituál pred spaním alebo pri večeri, ktorý začne otázkami ako „Čo pekné sa ti dnes v škole stalo?“ „Stalo sa tam niečo, čo ťa rozosmialo?“ „Naučil si sa niečo, čo si doteraz nevedel?“ Ak ako rodič vnímam, že dieťa nechce komunikovať, je uzavreté, prospech sa zhoršuje, chýba motivácia, netreba to nechať tak. Je tu učiteľ, školský psychológ alebo podporný tím v škole - každý z nich vie doplniť ďalší kúsok skladačky. Netreba to zanedbať.
Zo života: Bola som jednotkárka, ale školu som nemala rada
„Ja som školu rada nemala. Patrila som síce k žiakom, ktorí mali na vysvedčení samé jednotky, ale učila som sa len pre pokoj doma. Doslova. Bola som najstaršie dieťa a „udávala“ tempo, na ktoré naskočili aj moji bratia. Viac-menej museli, doma sme to mali prísne, aj čo sa týka školy. Nebavilo ma nič, čo bolo obsahom školských osnov a doslova som sa bifľovala.
Keď sa na mňa syn obráti so žiadosťou o pomoc s projektom, som stratená. Zato môj muž, dobrý trojkár (spolužiak z gymnázia) si pospája jedno s druhým a to, čo sa naučil na tú trojku, aj dokáže využiť na rozdiel odo mňa . Škola syna baví, nie je čistý jednotkár, ale majú skvelú partiu v triede a vymýšľajú spoločné aktivity – chodia upratovať potok, vymaľovali altánok na školskom dvore a podobne.
Mladšia dcéra nastupuje do školy tento rok a teší sa najmä na zábavu. Brat je veľký pohoďák, typické školské stresy ho obišli, takže dcérka vníma aj cez neho (zatiaľ) školu pozitívne. Od septembra nastupujú obaja do prvého ročníka – starší syn na gymnázium a dcéra na základnú školu. Sama som zvedavá, čo nám to prinesie,“ konštatuje mama dvoch detí, Katka.