Otecko pri pôrode... určite ÁNO

19.10.2010 v kategórii Mama, autor Andrea Husáriková, foto: istockphoto.com

Keď som v obrovských kŕčoch volala sestričku, pretože sa mi nedalo dýchať, odbila ma slovami, že každá rodička takto trpí, tak aby som ju s takýmito vecami ani neobťažovala.

Keď som si na prvom tehotenskom teste našla dve čiarky, bola som nekonečne šťastná. Prvému testu sa mi nechcelo ani veriť, tak som manžela hneď poslala do lekárne kúpiť ďalší, aby sme si to ešte potvrdili. Ten krásny pocit, ktorý sme obaja vtedy zažili, bol neopísateľný. Podarilo sa nám to na druhý mesiac snaženia sa o bábätko, takže sa u nás spájali pocity obrovského prekvapenia a nekonečnej radosti. Na ten pocit nikdy nezabudnem. Medzi mnou a manželom v ten moment pribudlo ďalšie puto... budeme rodičmi.

O pár dní prišli prvé nevoľnosti, ktoré u mňa trvali celých prvých 7 mesiacov. Aby sme mali pocit, že čas nám ubieha rýchlejšie, kúpili sme si knižku o tehotenstve a poctivo sme ju spolu študovali. Mesiac za mesiacom sme si zaškrtávali mesiace, ktoré už máme úspešne za sebou a počítali, koľko dní nám ešte ostáva do dňa D. Ako sa ten deň blížil, moje obavy z pôrodu sa stále stupňovali. A keďže sme bývali v meste, od ktorého bola najbližšia pôrodnica vzdialená 50 km, mala som strach aj z toho, či vôbec stihnem prísť včas a porodiť dieťatko v pôrodnici. Ako som však neskôr zistila, moje obavy ohľadom vzdialenosti pôrodnice od miesta bydliska boli úplne zbytočné.

Termín pôrodu som mala určený na 25. mája. Posledný mesiac tehotenstva, som na každej návšteve poradne netrpezlivo čakala na to, ako mi lekár povie, že to môže byť každú chvíľu. Stále však konštatoval, že je to ešte všetko uzatvorené a že o týždeň sa určite stretneme znovu. A tak som ešte prišla na poradňu aj na konci 40. týždňa, aj na konci 41. týždňa, aj deň pred koncom 42. týždňa. Už som mala pocit, že ten malý batôžtek mi ostane v brušku navždy. Na poslednej poradni, na konci 42. týždňa, pán doktor rozhodol, že už nie je na čo čakať. Mám si zobrať veci a ísť rovno do pôrodnice napriek tomu, že som ešte nemala žiadne príznaky blížiaceho sa pôrodu. Uf, vydýchla som si, keď som v rukách držala papiere do nemocnice. Teraz už určite porodím v pôrodnici.

Zavolala som manželovi, aby ma tam zaviezol. Vo dverách sme sa rozlúčili s tým, že keď sa to začne, tak mu zavolám a príde k pôrodu. Zložila som si tašku s vecami k posteli, a hneď prišla ku mne sestrička, že mi službukonajúci pán doktor odoberie plodovú vodu. Nakoľko už bol koniec 42. týždňa, tak bolo potrebné zistiť, či dieťatko nie je prenosené. Bála som sa čo ma čaká, ale na moje veľké prekvapenie to bolo úplne bezbolestné. Odhliadnuc od toho, že celý odber mi pán doktor vykonal pod dohľadom asi 15-tich študentiek strednej zdravotnej školy, ktoré tam boli akurát na odbornej praxi a ktoré pri pohľade na ten zákrok krútili očami, tento odber nezanechal vo mne nič negatívne. Dá sa povedať, že som to skoro vôbec necítila.

Po odbere som začala mierne krvácať a pán doktor ma upozornil, že ak sa mi do rána pôrod nespustí, tak aby som už ráno nič nepila, ani nejedla, že mi pôrod vyvolajú. Nakoniec sa všetko začalo prirodzene, keď mi okolo polnoci praskla plodová voda. Deň D bol tu.

Bola som plná očakávaní, radosti a strachu. Bolesti boli spočiatku slabé. Mysľou mi behal článok z internetu, kde jedna mamička popisovala pôrodné bolesti ako bolesti pri silnejšej menštruácií. To zvládnem, hovorila som si počas toho, ako sa bolesti zosilňovali. Keď však už boli neznesiteľné, uvedomila som si, že tá mamička bola možno jedna z tých pár šťastných, ktoré tie bolesti až tak silné nemali. Okolo pol šiestej ráno som sa spýtala pána doktora, či môžem zavolať manžela. Samozrejme súhlasil, tak som mu hneď volala. Medzitým ako prišiel, tak sa vymenila nočná zmena s rannou a dá sa povedať, že sa vymenil celý prístup personálu k pacientom. Namiesto toho, aby sestrička išla otvoriť manželovi pri príchode dvere na oddelenie, pustila sa do mňa, že ako si to predstavujem, volať tak skoro manžela, že môžem rodiť aj okolo obeda. Skôr ju zaujímalo, čo bude manžel dovtedy na oddelení robiť, či nebude smädný, hladný a či nakoniec, keď dôjde k samotnému pôrodu, nebude už unavený z toľkého čakania.

Mala som z toho pocit, akoby problémy rodičiek už brali ako samozrejmosť a nie sú v ich rebríčku na prvom mieste. Skôr sa zaujímali o to, aby sa pohodlne cítili budúci oteckovia. Manželovi dokonca priniesli aj minerálku. Samozrejme s tým, že ja si nesmiem dať ani glg. Manžel mi s ňou mohol maximálne ovlažiť ústa.  Ústretovosť a podpora sestričiek sa počas pôrodu nemenila. Na jednej strane ma vyháňali z lôžka, aby som neležala, ale chodila, a tým predýchavala bolesti, na druhej strane im vadilo, keď sa na podlahu dostala moja plodová voda. Každú chvíľu som podľa ich reakcií očakávala, že mi dajú do rúk handru a prikážu poumývať podlahu.

Keď som v obrovských kŕčoch volala sestričku, pretože sa mi nedalo dýchať, odbila ma slovami, že každá rodička takto trpí, tak aby som ju s takýmito vecami ani neobťažovala. Keď som už so slzami v očiach po piatich hodinách strašnej bolesti prosila, aby mi niečo dali na urýchlenie pôrodu, odbili ma odpoveďou, že oni nič také nemajú. Vtedy sa už manžel vážne nahneval a mierne sestričkám  „prehovoril“ do duše. Už sa ani on nevydržal pozerať ako trpím. Vtedy akoby sa obrátila karta. Hneď zavolali pána doktora, aby ma vyšetril, ako pôrod postupuje. Ten však zase skonštatoval, že som ešte málo otvorená, a že musíme čakať ďalej. Po tomto vyšetrení ma už ale umiestnili na kreslo, kde som mala porodiť. Dali mňa aj dieťatko na monitor a čakali sme ďalšiu pol hodinku. Už som bola taká vyčerpaná, že som medzi kontrakciami zaspávala. Možno sa to zdá zvláštne, ale čas medzi bolesťami som vôbec nevnímala. Od únavy som upadala do nejakého stavu, kedy som úplne prestala vnímať svet. Vždy ma z neho prebrali až kontrakcie.

Zrazu sa začali na monitore dieťatka prejavovať nejaké znaky, že dieťatko nedostáva dosť kyslíka, a že by sa mohlo zadusiť. A práve to bol akýsi spúšťač toho, že všetko sa dá, keď sa chce. Zrazu bola na svete infúzia na podporu otvárania maternice, zrazu sa dal pôrod urýchliť. Po zavedení infúzie do žily sa bolesti zosilnili na úplne neznesiteľné. Našťastie trvali „len“ nejakých 15 minút, ale to už išla kontrakcia za kontrakciou. Keď som počula z úst pána doktora slová „ideme tlačiť“, zozbierala som posledné zvyšky síl, ktoré mi ešte po 30 hodinách bez spánku a 6 hodinách neznesiteľných bolestí zostali, a asi na štvrté zatlačenie som začula tú najkrajšiu vetu, akú mamička pri pôrode počuje. „Máte zdravého chlapčeka“. Boli to najkrajšie znejúce slová, aké som kedy počula. Nestihla som sa z tej vety a z toľkého pocitu šťastia ešte spamätať a vzápätí vyslovili ďalšiu. „Jáj, nie, je to dievčatko. To čo sme videli nebol pipík, ale pupočná šnúra okolo nožičky“.

Samozrejme nám to bolo úplne jedno, či je to dievčatko, alebo chlapček. Pre mňa aj môjho manžela bolo podstatné, že dieťatko je úplne zdravé a že našťastie ten nedostatok kyslíka sa včas dostal pod kontrolu. Ktovie však ako by to bolo dopadlo, keby manžel nedohovoril sestričkám, aby už niečo so mnou robili a neboli by požiadali pána doktora, aby ma skontroloval a dal ma na monitor.

Som nekonečne vďačná manželovi, za všetko, čo pre mňa počas celého pôrodu urobil, za jeho podporu a pomoc a za jeho odvahu prehovoriť k personálu oddelenia. Z nášho novorodeniatka nám už vyrástla krásna 7 ročná dcérka, ktorá sa už dočkala aj mladšieho bračeka. Manžel bol aj pri jeho pôrode a som šťastná, že sme obidva pôrody absolvovali spolu. Neviem si predstaviť rodiť bez neho.

Mamičky, ak váhate, či vziať manžela k pôrodu, alebo nie, moja odpoveď znie jednoznačne ÁNO. Jednak predstavuje obrovskú oporu pre mamičku, ktorá rodí a jednak vie komunikovať s personálom, aj keď už mamička v obrovských bolestiach nemá na to síl. Nebiť môjho manžela pri dcérkinom pôrode, ktovie ako by to všetko dopadlo.