Život nás pokore naučí

Život nás pokore naučí
30.5.2017 v kategórii Mama, autor - tf -, foto: istockphoto.com

V živote človeka sú chvíle, keď vie, že by mal zmeniť svoje správanie, svoje návyky no nemá na to silu.

Vie, že by sa mal chovať inak k ľuďom, prestať ich kritizovať a odsudzovať, byť milší, ohľaduplnejší, pokornejší. Vie, že by sa mal začať zdravšie stravovať, prestať fajčiť či piť alkohol, no aj keď si toto všetko uvedomuje, nevie to zmeniť.

A potom prídu v živote človeka chvíle, ktoré nám pomáhajú zmeniť sa. Boh či osud (ako chcete) nám ich posiela do našej životnej cesty, aby nás priviedol práve tam, kam je to správne.

Niekedy prichádzajú v podobe choroby, straty zamestnania, nešťastia, či dokonca smrti našich blízkych. Podľa toho, aký silný je náš zlozvyk, podľa toho je vymeraná aj naša skúška.

Často si nevážime to, čo máme

V poslednej dobe som sa cítila nespokojná, nevďačná, nič mi nebolo dosť dobré, na každého som mala nejaký priliehavý komentár, oddávala som sa pochybovačným a nezmyselným myšlienkam o sebe samej, či živote ako takom.

A potom sa to stalo. Jedno krásne, nedeľné popoludnie mi prišlo zle. Bolo to potom, čo som mala jednu otvorenú výmenu názorov s mojou mamou a sestrou na niekoľko podstatných detailov v maminom živote.

Bola som krutá, mohla som to povedať citlivejšie? Mohla som viac vážiť slová? Mučili ma pochybnosti. Mala som vôbec právo radiť jej, keďže som nikdy nebola na jej mieste, neprežila som to, čo ona?

Odpovede som nedostala. No zachvátila ma nepríjemne silná nevoľnosť a krásna, v kruhu rodiny prežitá nedeľná prechádzka sa pre mňa premenila na nočnú moru. 

Ani doma som nemala pokoj a nevoľnosť sa premenila na črevnú chrípku, ktorá mi dala zabrať celú nasledujúcu noc, ba i polku dňa. V takejto chvíli má človek more času na rozmýšľanie.

Prečítajte si: Príbeh: Mala som šťastné manželstvo, a nevedela o tom...

Až keď začneme veci strácať, až vtedy si uvedomíme ich hodnotu

Vtedy, keď mu je najhoršie, až vtedy si uvedomí, ako mu chýbajú aj tie úplne obyčajné, niekedy možno nepodstatné veci.

Ako nemôže čo i len vstať z postele a umyť si zuby, prebaliť a prezliecť dcérku, urobiť mužovi raňajky (o tých mojich som nemohla ani len snívať), poliať kvety a nedaj bože uvariť nejaký obed.

A tak sa stalo, že malá chodila po byte len v pančuškách, takmer do obeda zostala neprebalená, postele zostali neustlané a ten obed som nestihla uvariť ani do večera.

Po dni strávenom v posteli som zrazu zistila, že sa cítim pokojná aj bez toho, aby som mala kto vie aké, možno trochu nezmyselné nároky, ktorými som neustále bičovala samu seba aj iných.

Zrazu mi stačilo napiť sa čierneho čaju a zajesť ho suchárom, namiesto toho, aby som sa napchávala sladkosťami alebo vyvárala ktovie aké dobroty. Zrazu som si uvedomila, aká som rada, že môžem nakŕmiť malú , či čo i len na chvíľu s ňou vyjsť na dvor a cítiť sa len tak obyčajno-obyčajne.

Aj to, čo som dovtedy považovala za zdroj mojej nespokojnosti mi bolo odrazu vzácne. Zrazu som zistila, že sa viem opäť tešiť z obyčajných vecí, viac vážim slová, som citlivejšia k iným, nezhadzujem ich, neposudzujem, no skrátka, taká obyčajná choroba dokáže pridať človeku aj na takej pokore, o ktorej si už myslel, že ju ani nemá.

A tak zo všetkého toho, o čom si myslíme, že horšie sa nám stať nemohlo si je vždy čo vybrať. Všetko v našom živote má totiž svoje správne miesto, má svoj správny čas a všetko v našom živote má svoj význam.

Aj keď ho spočiatku možno nevidíme, alebo ho nedokážeme pochopiť, postupne ako plynie čas, aj nám sa oči pomaly otvárajú a bremená, či skúšky, ktoré sa nám možno javili ako nezvládnuteľné, sa v konečnom dôsledku ukazujú ako nevyhnutné pre náš osobný duchovný rast.

A bez nich by sme určite neboli takými, akými sme dnes. Možno trošku silnejšími, trošku ľudskejšími ako včera či predvčerom.

Prečítajte si: 7 tajomstiev šťastného manželstva

Prečítajte si: Svokra CHOLERIČKA. Čo s ňou?