O najkrajšom období ženy (alebo KDE BOLO, TAM BOLO)

12.10.2010 v kategórii Mama, autor Peťa, foto: istockphoto.com

Vždy som mala rada tehotné ženy. Neviem presne definovať, čo vo mne vzbudzoval pohľad na ich brušká a rozžiarené tváre.

Vždy som mala rada tehotné ženy. Neviem presne definovať, čo vo mne vzbudzoval pohľad na ich brušká a rozžiarené tváre. Bol to pocit, že ich treba chrániť či nejaký nedefinovateľný rešpekt, ktorý ma naplnil vždy, keď som si uvedomila, že nosia pod srdcom dieťa. Uvažovala som o tom, aké veľké rozhodnutie vo svojom živote urobili a aké to bude, keď sa aj ja raz tak zaguľatím a rozžiarim.

Prvého tehotenstva som sa dočkala rok aj dačo po svadbe. Úprimne, začiatky neboli  až také okúzľujúce, ako som si predstavovala (nehovoriac o tom, ako neokúzľujúco som musela ja pôsobiť na svojho muža, a tak mu treba :D). Po prvom trimestri som však „chytila slinu“ a až do pôrodu som vytešovala z energie, ktorou ma moje telo príjemne prekvapovalo. Výlety, túry, tancovačky (trochu odvážny výraz pre tulenie choreografie, ale kto by neodpustil tehotnej žene trochu fyzického optimizmu). Pohyby bábätka som si vychutnávala od prvého pošteklenia až po posledné kopance pripomínajúce skôr najlepšie roky Chucka Norrisa než prenatálne dobrodružstvá malej dievčinky.

Náladu a sebavedomie mi nenarušili  strie ani kŕčové žily, dokonca ani diagnóza FETUS MAGNUS, s ktorou som v pôrodnici skončila dva týždne pred termínom. Práve naopak, slovné spojenie FETUS MAGNUS mi prišlo ako celkom dobrý fór (niečo ako ALBUS DUMBLEDORE alebo DEXEMPO ŠUPOPLEX).

Keď sa Terezka narodila, nebola ani zďaleka taká MAGNUS, ako môj hysterický gynekológ predpokladal a vďaka sústavnému dojčeniu (za sústavné dojčenie považujem dojčenie 10-15x denne do veku 18 mesiacov) som čoskoro ani ja nebola MAGNUS, práve naopak.  Nikdy som sa nepovažovala za krásavicu, ale tie kilogramy, o ktoré som vďaka dojčeniu a každodennému nočnému maratónu prišla, vo mne na pár mesiacov vyvolali pocit, že AJ JA MÔŽEM NOSIŤ O NIEKOĽKO ČÍSEL MENŠIE OBLEČENIE bez toho, že by som sa pred zrkadlom cítila ako matrioška, ktorú niekto zabudol domaľovať.

Po „sústavnom dojčení“ sme sa s manželom dohodli, že by bolo dobré riešiť druhé bábätko. Podarilo sa hneď na prvý raz, a tak tu teraz sedím v siedmom mesiaci, s dvojročnou Terezkou vo vedľajšej miestnosti, ktorá si pred pár týždňami vzala do hlavy, že nočný spánok je prežitok, a denne sa hodinu-dve vzpiera našim snahám presvedčiť ju o opaku.

Spomínam na svoje prvé tehotenstvo, prežiarené letom, priateľmi, nákupom výbavičky pre dieťatko a radosťou zo všetkého, čo ma čakalo. Aký bol život jednoduchý!
Toto tehotenstvo by malo byť rovnako radostné. Plánovali sme ho a plán vyšiel. Neplánovali sme však niektoré detaily:

» Bolesti chrbta, ktoré ma občas prepadnú v plnej sile a skomplikujú mi aj tie najnenáročnejšie trasy typu spálňa – WC či dokonca ležanie (môj gynekológ sa veľmi čudoval, že umývam riad – „veď si na to niekoho zožeňte!“; a moja neurologička ma objednala na vyšetrenie o štyri týždne – „ak chcete byť vyšetrená skôr, treba uhradiť 40 euro“)

» Kŕčové žily, ktoré mi po prvom tehotenstve zmizli, aby teraz zaútočili s o to väčším entuziazmom a obsadili tak všetko voľné územie; chirurg tvrdí, že „to treba operovať“;  ja tvrdím, že „to treba skrývať“  (a budím sa so strachom, či sa mi nejaká nerozhodla objaviť na tvári :)

» Terezkino odhodlanie nevzdať sa prepychu byť denne nosená na rukách; jej najnovší úskok sa volá „Bábo“ – „ja bábo“ volá na mňa s nacvičeným výrazom novorodenca a naťahuje ku mne ruky; občas sa nechám uniesť záplavou materinskej lásky a občas mi po dvadsiatich minútach nočného náreku povolia nervy – vždy v prospech mojej prvorodenej a v neprospech môjho chrbta a kŕčových žíl, ktorých stav sa denne zhoršuje...

» Rodičovský príspevok, ktorý mi po pár mesiacoch opäť klesol na zábavnú sumu, a tak teraz len z časti vykrýva Terezkine potreby (a moje naivné sny o nakupovaní výbavičky pre dieťatko sa v debatách s manželom menia na „pozri v nejakom internetovom bazári“, prípadne na „pohrab sa v krabici s vecami po Terezke“). 

» Moja neustále rastúca váha; pri prvom tehotenstve som pribrala úctyhodných 18 kilogramov (na fotografiách z toho obdobia vyzerám ako vysmiate veľrybie mláďa); hoj, som ešte len v siedmom mesiaci a už ich mám opäť (a na fotografiách z tohto obdobia vyzerám ako veľmi vyčerpané veľrybie mláďa); snažím sa brániť návalom žravosti, chrúmem mrkvu a tvárim sa zdravo, ale neúplatná váha ma každé ráno fackuje vyšším číslom... v tehotenských knihách čítam, že „od tohto týždňa začnete znateľne priberať“ a moje ťažko skúšané sebavedomie klesá v nepriamej úmere s obvodom môjho čohokoľvek vrátane tváre...

» Moje výpadky energie; keď sa vraciam z bežného nákupu, s kočíkom a Terezkou skúšajúcou svoju „Bábo“ fintu, mám čoraz častejšie pocit, že „už nevládzem!!!“ a len silou vôle odolávam pokušeniu zvaliť sa do jesennej trávy a prikryť sa lístím; zábava graduje pri silnom protivetre, prípadne pri Terezkinej snahe osamostatniť sa a bežať naspäť dole briežkom, po ktorom sme sa práve vyštverali k nášmu paneláku...

» A keď večer padám do perín (padám do perín sama, pretože môj obetavý manžel – na fotografiách z tohto obdobia vyzerá ako veľmi vyčerpaný úhor – sa ponúkol, že sa podujme na neľahkú úlohu uspávať Terezku v jej izbičke, čo ho vždy tak vyčerpá, že zaspí v rovnakej miestnosti ako jeho ratolesť – a ja naozaj nemám síl ho prenášať späť do spálne :D), uvedomujem si, že dieťatko v mojom lone som zase po celý deň zanedbávala... Na ospravedlnenie mu zašepkám pár slov a pohladím ho, na čo zareaguje silným kopnutím, a ďalším, a ďalším...  a tak zaspávam niekde uprostred futbalového zápasu, ktorý sa hrá tridsať a bude hrať ešte minimálne osem týždňov. Ľúbim ťa, človiečik! Zajtra ťa snáď presvedčím o kúsok viac.