O mne a o mojom strachu

O mne a o mojom strachu
17.2.2009 v kategórii Mama, autor Eva Bačová, foto: istockphoto.com

Túžila som po dvoch deťoch, ale bojím sa. Prečo?

Poznáte to. Každá sníva o tom pravom mužovi, krásnej rodinke s milými detičkami. Ja som tiež snívala. Roky sa mi nedarilo nájsť ten správny vzťah, až raz... Poznali sme sa od detstva, ale začali sme sa stretávať, až keď sme obaja niečo prežili a vážili si to, čo ten druhý ponúka a do vzťahu dáva.

Vzali sme sa a hneď sme začali "pracovať" na bábätku, lebo obaja sme túžili po deťoch. Mala som 33 rokov a po troch mesiacoch od spečatenia nášho manželstva som zistila, že som tehotná. To bolo radosti! Ale len do Vianoc. Bola som v jedenástom týždni a začala som krvácať. Ten strach o malého človiečika v mojom brušku bol neskutočný! Moje prvé myšlienky boli: Stratila som ho! Bude ešte niekedy takáto šanca?

Hospitalizovali ma s tým, že je lepšie byť pod dohľadom, hoci sa zdá, že bábätko je v poriadku. Naše prvé spoločné Vianoce s manželom prežil každý zvlášť. Ja v nemocnici, manžel doma. Musím ale podotknúť, že manžel bol úžasný a každú voľnú chvíľku trávil pri mne v nemocnici. Veľmi ma podržal, hoci viem, že jeho strach o dieťatko nebol o nič menší ako môj.

Pred Silvestrom ma pustili do domáceho liečenia a čas do pôrodu som strávila doma, na odporúčanie lekárky v kľudovom režime. Zvyšok tehotenstva prebiehal pokojne. Postrašili nás síce aj testy na vrodené vývojové chyby, ale ukázalo sa, že je všetko v poriadku. Tešili sme sa teda na príchod nášho chlapčeka.

Až prišiel deň D a nám sa narodil krásny, zdravý synček! Bol to fantastický pocit, vidieť ho hneď po pôrode a môcť si ho privinúť! Pri tomto okamihu bol aj manžel, takže sme si to vychutnali obaja. Naše šťastie (hlavne moje) kazilo to, že som nemala mliečko. To sme však zistili až doma vďaka mojej mame. Ja som naozaj mala ten pocit, že mlieko sa mi tvorí a malý papá. A to som bola aj za sestričkami s tým, že sa mi dojčenie akosi nezdá.

Malý často plakal, často sa budil a on bol chúďatko hladný! Pomohli mi ho však iba priložiť k prsníku. Aj ich názory o dojčení sa líšili. Potom si má prvorodička vybrať! Synček veľmi schudol a doslova sa mi zdá, že tých 5 dní v nemocnici hladoval. Hrôza! Stále si vyčítam, že som mala urobiť niečo viac. Viac otravovať sestričky, lekárku... Ale zvládli sme to. Nasadili sme umelú výživu a teraz sa tešíme z krásneho a hlavne zdravého synčeka.

Teraz má náš krásavec 19 mesiacov a ja uvažujem o ďalšom bábätku. Lenže ja váham. Túžila som po dvoch deťoch, ale bojím sa. Prečo? Mám 36 rokov, riziká narastajú. Čo ak opäť budú problémy? Čo ak to nedopadne tak dobre ako prvýkrát? Zvládnem to?

A tak stále premýšľam. Viem však, že iba ja sama v sebe musím vyhrať boj nad strachom. Ak to zvládnem, budem snáď opäť mamou. Ak nie, tak sa budem snažiť byť tou najlepšou mamou pre svojho synčeka.

A čo Vy? Aj Vy ste sa báli?