Na vlastnej koži: O malom statočnom bábätku (alebo VOLAJTE MA ŠARLOTKA)

Na vlastnej koži: O malom statočnom bábätku (alebo VOLAJTE MA ŠARLOTKA)
28.3.2018 v kategórii Mama, autor Peťa, foto: istockphoto.com

Ležím v posteli s dlaňami na brušku a načúvam. Hýbe sa? Nehýbe sa? Bože môj, nehýbe sa! Čo ak práve zomrelo? Čo ak sa práve trápi a ja mu nemám ako pomôcť?

Je streda večer. Ležím v posteli, usmievam sa ako trafená a predstavujem si zajtrajší deň.

Som šťastná mama v očakávaní

Sme spolu s manželom, dvojročnou dcérkou a tridsaťtýždňovým bruškom objednaní na hypersuperkvalitné sono v súkromnom gynekologickom centre. Ako nám tvrdil lekár niekoľko týždňov predtým,  v tridsiatom týždni už je EVIDENTNÉ, či máme kupovať chlapčenské alebo dievčenské vecičky.

 Ja som však v dvadsiatom týždni videla, čo som videla (čiže nič) a spolu s manželom a lekárom sme sa zhodli na tom, že tvorček v mojom brušku bude pravdepodobne dievčatko. Zajtra si idem vlastne len potvrdiť svoje domnienky z predošlej hypersupersono skúsenosti. 

Ležím a predstavujem si, ako to celé bude vnímať dvojročná Terezka. Samozrejme, prebehla akási príprava na to, že zajtra „v televízore“ uvidí bábo, ktoré býva v maminom brušku.

Všetko pekné sa zo dňa na deň zmenilo...na strach

Je štvrtok večer.  Ležím v posteli s dlaňami na brušku a načúvam. Hýbe sa? Nehýbe sa? Bože môj, nehýbe sa! Čo ak práve zomrelo? Čo ak sa práve trápi a ja mu nemám ako pomôcť?

V hlave si premietam dnešné ráno. To veselé ráno plné očakávaní. Keď mi však lekár namiesto štandardného komentára diania na obrazovke začal znepokojene klásť otázky, najprv som nechápala, čo sa deje.

Vzápätí sme sa dozvedeli, že nášmu bábätku zlyháva srdiečko, že má bruško plné vody a že sa máme rýchlo ponáhľať do nemocnice, kde sa nám bude venovať pán primár.

Nemocnica, primár, ktorý kvôli mne zrušil operačný program... vyšetrenia, telefonáty, vyšetrenia, dlhé čakanie, telefonáty. „Ráno o siedmej sa hláste na detskom kardiocentre v bratislavských Kramároch.“ hovorí primár, drží ma za ruku a so súcitným výrazom dodáva, že prognóza je viac než zlá a že máme rátať s najhorším.

Možnosť, že ráno prídeme na vyšetrenie a dieťa už nebude žiť, mi v hlave rezonuje do hlbokej noci...

Moje dieťatko som musela porodiť

Je piatok večer. Ležím na operačnom stole. Anesteziologička ma hladká po lícach a šepká mi povzbudzujúce „Nebojte sa!“ 

Tím lekárov sa potichu chystá na zákrok. Bojím sa, veľmi sa bojím. Nohy mi už neskáču od strachu tak, ako keď mi lekár oznámil, že o chvíľu rodím v lokálnej anestéze.

Pred sebou vidím napnutú plachtu a oči lekára, ktorý sa napriek rizikám rozhodol pre pôrod. Rovnako ako primár v predošlý deň, aj on ma počas rozhovoru držal za ruku.

Ťažko povedať, či som mala šťastie na takých ľudských odborníkov, alebo som len v oboch svojím strachom vzbudila pocit otca ochranára. Je však jasné, že obom záležalo na živote môjho dieťaťa.

Operácia začína, od strachu privieram oči. Cítím nôž, cítim tlak, cítim strach, cítim ruky na lícach, cítim bolesť, cítim neistotu, cítim, ako zo mňa vyberajú to malé stvorenie...



Počujem ho zaplakať, vidím ho v lekárových rukách, dlhé, chudučké, krvavé. Lekári ho rýchlo odnášajú, treba mu pomôcť. Ja upadám do kyslíkového spánku, je pre mňa vykúpením...

Dcérku si môžem privinúť a pohladiť ju. Šarlotka moja...

Je piatok večer, od pôrodu prešli tri týždne. Spolu s dcérkou Šarlotkou ležím na oddelení v Bratislave. Dnes ju vyložili z inkubátora. Je krásna, drobná, vlasatá. Priberá, snaží sa.

Hýbe ručičkami a nožičkami, sem-tam zamňaučí ako malé mačiatko. Papier pripevnený ku kovovej postieľke je popísaný latinskými názvami. Každý jeden v sebe ukrýva kus Šarlotkinho trápenia. Resuscitácia, odbery, vyšetrenia... nemocničný kolotoč sa krúti veľkou rýchlosťou.

Nevieme, čo bude. Ale dôverujeme
. Dôverujeme, pretože je Boh. Dôverujeme, pretože nám denne chodia správy od ľudí, ktorí na nás myslia. Dôverujeme, pretože už vybojovala tak veľa. Dôverujeme a nevzdáme to. Držte nám palce.