O malom statočnom dievčatku alebo Som Šarlotka a už mám pol rôčka
V novembri sme vám priniesli príbeh malej Šarlotky. Dnes si môžete prečítať, ako sa tejto - dnes už polročnej princeznej darí...
V novembri sme vám na našej stránke priniesli príbeh malej Šarlotky - predčasniatka. Príbeh, ktorý rozprúdil diskusiu plnú povzbudení, má samozrejme svoje pokračovanie. Mamička Peťa nám poslala článok o tom, ako sa im so Šarlotkou darí, a my vám ho dnes prinášame:
Keď som niekedy v polovici novembra minulého roka písala náš príbeh, netušila som, čo bude ďalej. Písala som o svojich pocitoch, strachu a nádeji, očakávaniach. O dievčatku, ktoré sa narodilo v 29. týždni tehotenstva, nečakane, súrne, v bratislavských Kramároch, ďaleko od domova, od dvojročnej sestričky, od ustarosteného tatinka, od svojej ešte nepripravenej výbavičky, postieľky, kočíka.
Od onoho dramatického obdobia ubehli štyri mesiace, a hoci nás lekári niekoľko dní pred a po pôrode pripravovali na najhoršie, ich – akokoľvek dobre myslené a podané prognózy sa nenaplnili. To, aké vážne zdravotné problémy naša minidcéruška má, som sa dozvedala postupne; priznám sa, niektoré detaily som vyčítala potajomky z jej zdravotného záznamu, keď nás počas hospitalizácie poslali na pár vyšetrení mimo oddelenia... Dvadsať minút resuscitácie po pôrode, apgarovej skóre 1 po desiatich minútach... Fakty, ktoré by ma položili na kolená, keby som necítila tú odvekú materskú zodpovednosť za malú bytosť, ktorá v spleti káblikov a hadičiek ležala v kovovej postieľke tak ako desiatky malých bytostí pred ňou a po nej.
Príbehy ostatných detičiek a mamičiek, ktoré sme si šepkali na izbách; ten zvláštne trápny pocit, keď sa Šarlotke začalo dariť prijímať mliečko inak než cez sondu a iným deťom ešte nie; kto to nezažil, nepochopí, aké ťažké je deliť sa čo i len o malý úspech, keď sa dieťaťu o postieľku ďalej darí menej... A tiež, kto to nezažil, nepochopí, aké úžasné je počuť lekárku, ktorú poznáte z poradní v časopisoch, vysloviť otázku: „Aj toto dieťa sa narodilo predčasne?“, stojac nad postieľkou toho vášho...
Po mesiaci nás pustili domov, k milovaným. Čakali nás konečne tie bežné veci – dojčenie na požiadanie, kočíkovanie, ranné manželovo objatie, večerné Terezkino tulkanie... Samozrejme, náš život sa od základov zmenil, a nebolo to len príchodom druhého dieťaťa. Každá rodina zažíva príchodom druhého dieťaťa otras v základoch – slabší či silnejší. Snaha dokázať tomu prvorodenému drobcovi, že sme tu a stále ho ľúbime; snaha rozdeliť svoju lásku, čas, pozornosť a energiu; snaha rozdať sa celá, celá... a pritom vás nikdy nie je dosť...
Náš život však poznačili aj všetky tie udalosti sprevádzajúce Šarlotkino narodenie. Nechali po sebe množstvo absolvovaných vyšetrení, a ešte väčšie množstvo vyšetrení nás len čakalo.
• Každé dva týždne očné vyšetrenie, ktoré som nedokázala prijať a považovala ho za zbytočné trápenie, až kým jedno z nich neodhalilo problém so sietnicou v pravom očku, a tak sa v jeho pozorovaní pokračuje doteraz. Stáť za dverami a počuť ten srdcervúci plač, na to sa nedá zvyknúť; viem, je to pre jej dobro, no napriek tomu každé vyšetrenie prečkám v slzách...
• Kardiovyšetrenia, ktoré našťastie – alebo Bohu vďaka! – ukazujú, že Šarlotkino srdiečko si po nasadenej liečbe dalo povedať, a ako sa vyjadril kardiológ, v roku bude možné liečbu vysadiť
• Neurologické vyšetrenia u prísneho lekára, ktorý vás jednou vetou dokáže zniesť z oblakov nádeje späť na zem, a ktorý vám zrazu nečakane povie, že „na to, ako sa mávajú takéto deti, sa to vaše má VEĽMI DOBRE“ (od prekvapenia a radosti som sa ho zabudla spýtať, čo myslí tým „takéto deti“)
• Rehabilitačná metóda podľa Bobatha, o ktorú sme museli zabojovať, pretože sme nechceli Šarlotku bezdôvodne trápiť Vojtovou metódou (nech si hovorí kto chce, čo chce, je to cvičenie určené pre ťažko postihnuté detičky, a vzhľadom na Šarlotkinu kardiodiagnózu a neurológovo vyjadrenie ohľadne jej zdravotného stavu je pre nás vhodnejšia šetrná a hravá Bobathova metóda - na škodu mnohých nie ťažko postihnutých detí ju však necvičí dostatočné množstvo rehabilitačných sestier; my dochádzame, ale verte, oplatí sa to!)
• A veľa iných vyšetrení, diagnostík psychomotorického vývinu, poradní pre rizikových novorodencov, odberov, očkovaní...
Žijeme akoby sme bežali, kalendár zapísaný termínmi vyšetrení. Každý týždeň riešime, ako si zorganizovať jednotlivé vyšetrenia tak, aby manžel čo najmenej vymeškával v práci (je apríl, a už sa nám pomaly, ale isto minuli všetky „OČR“ a takmer všetka dovolenka), aby naša dva a pol ročná Terezka zažívala aj iné veci, než nudné vysedávanie v čakárni (väčšinu vyšetrení máme vo vzdialenej Bratislave, a nechávať Terezku doma so starými rodičmi celý deň by nám bolo ľúto), ako si užívať tie dni, v ktoré nemusíme riešiť žiadnych lekárov, cestovanie, balenie (občas máme vyšetrenia rozvrhnuté na dva či tri dni, spíme u známych).
Šarlotka je šikovné malé dievčatko, ktoré sa veľmi rado usmieva, džavoce, cmúľa si palček a trpezlivo asistuje Terezke ako živá bábika :) Môžeme len dúfať, že v roku sa potvrdí, že je ZDRAVÁ, nič iné si ani nepripúšťame. Neurologický nález síce potvrdil pár odchýlok, ale viera nás nesie ponad všetky, tak ako to bolo doteraz. Keby som mala porátať všetky negatívne prognózy, ktoré nám od toho októbrového rána lekári stanovili, bolo by ich viac než dvadsať; ale to naše malé milé žieňa bojuje s každou zlou správou, a my s ňou. Nie jeden odborník sa už vyjadril, že keby nevidel, čím všetkým si prešla, tak by ju považoval za úplne zdravé dieťa.
Ako mama volám, kiežby všetko to, čo si doteraz prežila, bolo len minulosťou, papiermi vloženými do zdravotného záznamu, spomienkou na bolesť! Kiežby bola zdravá, radostná, kiež by nemala žiaden problém s pohyblivosťou! Už nebojujeme o Šarlotkin život, ale bojujeme o jej zdravie, a hoci to nie je jednoduché, pokúsime sa tento boj vyhrať rovnako ako ten prvý. Ďakujeme, že nám držíte palce.
Milá Peťa, želáme Šarlotke hlavne veľa síl a zdravia, obdivujeme Vašu statočnosť a vytrvalosť a želáme Vám, aby ste z boja o zdravie Vašej dcérky odchádzali ako víťazi a nikdy sa na toto bojové pole nemuseli vrátiť...
Máte aj vy príbeh, o ktorý sa chcete podeliť? Potrebujete povzbudenie, rady ostatných mamičiek? Napíšte nám!