O kríze a zošívanej brade
Niet snáď človeka, ktorého by nezasiahla kríza. Ak má šťastie, že ho obišla, iste je v jeho okolí niekto postihnutý týmto smutným fenoménom.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že ju zažije na vlastnej koži (doslova) náš 2,5-ročný syn. Stalo sa to pred pár týždňami. Bola som s deťmi na vychádzke, môj malý na odrážadle. S maximálnou rýchlosťou a istotou sa vždy rúti vpred, ja väčšinou v pokluse alebo rýchlou chôdzou stíham jeho tempu. Tak to bolo aj vtedy. Moje ruky v pohotovosti. Keďže chodníky na sídlisku sú samý hrboľ a výmoľ, stále som svojho kaskadéra "istila". Pár nerovností sme úspešne prešli, moja ostražitosť na pár sekúnd poľavila... Zákon schválnosti - kritický hrboľ bez mojej kontroly chudáčik už nezvládol, preletel cez odrážadlo a bradou pristál na nerovnom povrchu.
Zmes plaču, krvi a prachu na jeho tváričke staršiu dcéru priviedli takmer do hystérie. Nebol to veru pekný pohľad. Zatelefonovala som manželovi a šli sme na pohotovosť. Našťastie sme dlho nečakali. Synček mal na brade síce malú, ale hlbokú ranu. V čakárni sa upokojil, ale pri vstupe do ambulancie ako na povel spustil. "Upokojte si ho", vyzvala ma sestrička. Jej sa to povie: dať do psychického normálu ubolené, vystrašené dieťa. A ešte netušilo, čo ho čaká. Do tej chvíle - ani my. Pritisla som si ho k sebe a prihovárala sa mu. Vzápätí mi ho sestrička vzala a chceli ísť do vedľajšej chirurgickej sály. S manželom sme zostali úplne zaskočení: "Kto vám s malým pomôže? Bude sa veľmi hýbať." Vedeli sme, o čom hovoríme.
Ďalší zákon schválnosti - pred štyrmi mesiacmi v tej ambulancii nášmu huncútovi zošívali noštek. A držali ho tri zdravotné sestry. Tiež si to statočne odplakal, ale za okamih nám ho vrátili. A teraz ho chcela držať jediná sestrička? Hneď sme vraveli, aby zavolali ďalšiu. Vtedy to prišlo! "Bohužiaľ, je kríza. Jednu z nás preložili. Ďalšiu nemám odkiaľ zavolať. Musíme to zvládnuť." Ponúkla som sa, že pomôžem držať synčeka na sále. Doktor ma zmrazil: "Čo vás to napadlo? Tam je sterilné prostredie."
Odišli vedľa, zatiahli žalúzie a začali zošívať. Aj cez tie polozatiahnuté som videla metajúceho sa syna a sestričku, ktorá nevedela, ktorú časť telíčka skôr držať - či uhýbajúcu hlavičku, či rozhadzujúce rúčky alebo kopajúce nožičky. Zakaždým, keď sa jej nedarilo dať naše živé striebro do normálu, lekár sa jednoducho vzpriamil a čakal. Takýchto prerušení bolo niekoľko. Najhoršie to bolo pre malého trpiteľa. Srdcervúci plač prerušovaný slovami, ktorým personál nerozumel (keby som tam bola ja), takže ho ani nevedeli upokojiť.
Čas sa strašne vliekol. My dvaja sme trpeli tiež. Niet horšieho pocitu pre rodiča, ako vidieť v bolestiach dieťa bez možnosti pomôcť mu. Stačila jedna zdravotná sestra navyše. A času a trápenia by bolo menej. Keď mi ho po nekonečných minútach sestra doniesla spoteného, uplakaného, trasúceho sa, so zalepenou bradou, srdce mi šlo puknúť. Navyše so slovami: "Vezmite si toho vášho krikľúňa. Toľko plaču!" Viem, je to šibal. Ale o koľko menej si mohol vytrpieť, keby... Manžel si neodpustil pár poznámok v ambulancii. Povedal, že sa musel ovládať.
Vážim si prácu lekárov, mnohí pracujú v nie ideálnych podmienkach. Aj v našom prípade robili, čo mohli. Myslím si ale, že pri troche snahy by podvečer na pár minút posilu zohnali. Chýbal ľudský prístup a dávka pochopenia. Pre malé dieťa! Pre moje dieťa!
PS: Ten nerovný chodník má už pár dní hladký asfaltový povrch. Zákon schválnosti!