O čom mamičky nehovoria alebo Čo všetko som chcela a mala urobiť inak...

O čom mamičky nehovoria alebo Čo všetko som chcela a mala urobiť inak...
23.5.2017 v kategórii Mama, autor Gabriela Bachárová, foto: istockphoto.com

Skôr, ako sa bábätko narodí, máte množstvo predstáv. Na dieťa nikdy nezvýšim hlas. Ruka mi nikdy nevyletí. Budem mu variť iba zdravé jedlá. A teraz strih.

O dva roky neskôr. Už po niekoľkýkrát ste na svojho drobca jačali ako nepríčetná hysterka, nech už je konečne ticho a prestane mrnčať. Aj rukou ste pohrozili. A zdravé jedlo? Ste vôbec rada, že niečo zje, a nedáte dopustiť na sladké a nezdravé maškrtky z obchodu.

Prečo zľavujeme z nárokov?

Ženy si veľmi vynaliezavo vyčítajú, čo všetko so svojimi deťmi nezvládli. Navonok to nepriznajú, veď by sa v spoločnosti iných mamičiek diskvalifikovali.

Vo svojom vnútri sa však trápia, čo by mali robiť inak, prípadne nerobiť vôbec. A to aj v prípadoch, keď dobre vedia, že „chyba“ sa prihodila nevedomky, alebo dokonca na odporúčanie odborníkov.

Pritom je zaujímavé, že predchádzajúca generácia rodičov nad výchovou takmer nepremýšľala. Zato si vo svojich postojoch bola celkom istá. Dieťaťu predsa pár na zadok patrí! Dovolil by si o tom niekto pred tridsiatimi rokmi pochybovať?

Čo si dnešné matky rady vyčítajú?

„Keď bol syn malý, dávala som mu na odporúčanie lekárky fluoridové tabletky pre zdravé zuby. Na prehliadke pred niekoľkými týždňami Lukáškovi povedali, že vinou užívania týchto tabletiek sa mu na zuboch vytvorili hnedé škvrnky a kostné výrastky. Viem, že je to hlúposť, ale trápi ma, že synovi som v dobrej viere tie tabletky podávala.“

„Syn spočiatku nechcel jesť. S príkrmami sme začali klasicky v šiestich mesiacoch. Asi do deviatich mesiacov zjedol iba niekoľko lyžičiek denne, neskôr sa to zlepšilo. Ako jednoročný potom vážil iba 8,5 kila.

Vyčítam si, že som sa vtedy viac nesnažila a prakticky som ho nechala hladovať. Mohla som jedlo napríklad zaujímavo upraviť alebo vyskúšať viac chutí. Zapojila som málo fantázie, alebo málo síl? Neviem.“ 

„Mali sme doma s malou cvičiť Vojtovu metódu, oneskorovala sa po motorickej stránke. V jedenástich mesiacoch sa iba plazila, neliezla a nesedela.

Simonka síce trikrát týždenne dochádzala na rehabilitácie, ale doma to bolo slabšie. Asi preto, že sme zle znášali jej plač, ktorý cvičenie sprevádzal. Úlohu však zohrala aj naša pohodlnosť. Dnes, našťastie, je po motorickej stránke úplne v poriadku.“

„Zanedbala som podávanie vitamínu D. Keď som si v nejakom časopise prečítala, aké je déčko dôležité a že som tým Anetke mohla spôsobiť vážne problémy v raste kostí, bola som psychicky na dne.

Vlastne ani neviem, prečo som sa na podávanie D-vitamínu vykašľala. Veď ide o úplne jednoduchý výkon. Otvoriť fľaštičku, nakvapkať do ústočiek...“

„Dcérka milovala spánok na studenom vzduchu. Keď som si potrebovala oddýchnuť, venovať sa práci alebo si niečo porobiť v domácnosti, šupla som ju na terasu, vtedy dokázala prespať aj 5 hodín vkuse.

Problémom ale bolo, a stále aj je, že bývame na dedine, kde každý kúri tým, čo má poruke. Dcérka tak celý čas dýchala jedy z komínov.

Doma na chodbe by spala maximálne hodinu a pol, a tak som uprednostnila terasu, aby som mala viac času pre seba. Síce som bola menej unavená a stihla som si veľa vecí porobiť, ale za akú cenu?“    

Prečo výčitky nemajú zmysel?

Prestaňme s výčitkami, nemá to zmysel. Väčšina z takzvaných zavinení ani žiadnou vinou nie je. A pokiaľ sme niečo urobili nesprávne, a ešte k tomu vedome, nepomôže nám rýpať sa v tom neustále dokola.

Jediným východiskom je pokus o nápravu. Väčšinou to ide. Aspoň čiastočnou kompenzáciou zanedbania vitamínu D môže byť častý pobyt vonku. Slniečko, ako je známe, pomáha D-vitamín vytvárať. A

k dieťa dýcha špinavý vzduch, užitočné je potom pri vychádzkach vyhľadávať miesta, kde čerstvý vzduch ešte nie je nedostatkovým tovarom. A tak ďalej.

Taktiež je dobré myslieť aj na to, čo sa vo výchove a pri starostlivosti podarilo. Ibaže to často považujeme za samozrejmosť a nedokážeme sa oceniť. Zato sebakritika nám nechýba.

Prečítajte si: Výchova: Po dobrom alebo po zlom?

Aká je to dobrá matka?

Psychologička Lenka Lacinová  a koordinátorka aktivít pre rodiny s hyperaktívnymi a nepokojnými deťmi Petra Škrdlíková spolu napísali knižku Dost dobrí rodiče aneb Drobné chyby ve výchově povoleny.

V rodičovských skupinkách taktiež pracujú s matkami, ktoré často riešia aj pocity materskej viny: „Na základe práce s motivovanými a vysoko snaživými matkami nepokojných či hyperaktívnych detí v posledných desiatich rokoch je možné povedať, že jednou z najčastejších príčin pocitov viny je skutočnosť, že nedokážu výchovné situácie za každých okolností riešiť takzvane v pokoji a po dobrom.

Asi najviac ich trápia výbuchy negatívnych emócií, krik na dieťa a taktiež to, že im v takej situácii ujde ruka.“

Ďalšou obľúbenou výčitkou je, že mamička sa dieťatku dostatočne nevenuje. Opak je pritom pravdou. „Našou úlohou je pokúsiť sa matkám ponúknuť realistickejší pohľad na to, čo deti skutočne potrebujú, a taktiež ich viesť k tomu, aby nezabúdali na svoje vlastné potreby.

Dôležitým posolstvom pre matky a rodičov je, že pokiaľ chcú pre svoje deti to najlepšie, v prvom rade sa musia upokojiť, robiť menej a nesnažiť sa o dokonalosť.

Pre zdravý vývoj detí je najvýhodnejšia tzv. dosť dobrá matka, ale nie supermatka z televíznej reklamy alebo seriálu. Práve v bezpečnom prostredí rodiny sa deti už od útleho veku učia orientovať v emóciách druhých ľudí a dôležité je, aby negatívne emócie a ich význam integrovali do svojej rozvíjajúcej sa predstavy o ľuďoch a o svete,“ hovoria odborníčky.

Prečítajte si: Dobrá mama: aká je?

Vo výchove detí je dôležitá dôslednosť

Mamičky živších detí si podľa Lenky Lacinovej a Petry Škrdlíkovej často vyčítajú aj neschopnosť byť dôslednými. Dôslednosť je síce dôležitá, ale niekedy sa pre rodičov stane pascou:

„Pokiaľ je totiž výchova dieťaťa obtiažnejšia, ľahké je myslieť si, že dôvodom je práve nedôslednosť.“ Pozoruhodné je, ako sa v čase mení to, čo si matky vyčítajú.

Ešte pred desiatimi rokmi sa riešila najmä veľká prísnosť a tvrdosť voči dieťaťu, ku ktorej reálne dochádzalo málokedy. Dnes ide skôr o rozčarovanie z neschopnosti byť dokonalou matkou a mať dokonalú rodinu:

„Určite to súvisí so sebavedomím aj výchovnými trendmi v spoločnosti, ktoré v priebehu histórie vždy smerujú od liberálnych k autoritatívnym a späť.“     

Prečítajte si: Výchova podľa príručky
Čo s tým?

Lenka Lacinová a Petra Škrdlíková ponúkajú dobrú radu: „Často pomôže uvedomiť si, že aj keď ako matka robím chyby, napriek tomu som pre svoje dieťa tou najlepšou mamou.

Ako inak by sa naučilo chyby reflektovať? Ako inak by zažilo stres, naučilo sa odpúšťať alebo vyjadrovať emócie? Tieto schopnosti je najlepšie deťom predať v teple domova, a vybaviť ich tak do sveta dôležitými kompetenciami.

Domov by sa totiž nemal rovnať skleníku. Ten má význam iba na určitý čas, ale potom je potrebné mladé rastlinky aj otužovať.“

Prečítajte si: Ktorý typ supermatky ste?