Nuda zabíja

18.11.2010 v kategórii Mama, autor Marek Šefčík, foto: istockphoto.com

Kedysi pred 15-timi rokmi mi povedal pri hádke môj brat (s ktorým mám teraz výborné vzťahy), že ja nikdy nebudem mať kamarátov. Odôvodnil to tým, že som iný.

Kedysi pred 15-timi rokmi mi povedal pri hádke môj brat (s ktorým mám teraz výborné vzťahy), že ja nikdy nebudem mať kamarátov. Odôvodnil to tým, že som iný. Jednoducho sa mu zdalo, že nejako nezapadám. Vtedy som mu odvetil, že kamarátov, ktorí len čakajú, kedy im kúpim “poldeci” a kedy sa spolu “ožerieme”, nepotrebujem.

U nás na dedine je Futbalový klub. Patril som určitú dobu k jeho členom. Hral som nejaké priateľské zápasy a zopár aj tých “majstrovských”. Ale väčšinou som len striedal. Asi to bolo tým, že som bol slabý futbalista. Ale bola tam ešte jedna vec. Týkala sa tréningov. Trénovalo sa dvojfázovo. V prvej fáze som podával celkom porovnateľné výkony s ostatnými spoluhráčmi. V druhej fáze som bol ale úplne ľavý. Ba čo viac, ja som druhú fázu úplne vynechával. Nie raz. Stále. Kvôli tomu som sa sám diskvalifikoval. Vedel som o tom, trochu ma to trápilo, ale v žiadnom prípade som to nechcel zmeniť. Chcel som byť iný. To som bol ja a za svojimi postojmi som si stál. Prvá fáza bol tréning na trávniku. Druhá, v miestnej krčme.

Ale sebarealizáciu som napriek tomu nemusel dlho hľadať. Ako 5-ročnému špuntovi mi ju na tácke ponúkol môj otec. On hrával šachy a priviedol k tomu aj mňa. Dlhé roky som potom reprezentoval rodnú obec a teraz v “šaškovaní”, aj po organizačnej stránke, pokračujem. Možno to bude znieť neuveriteľne, ale ja som sa, aj vďaka šachu, nikdy v živote nenudil. Dodnes nie som nejaký výborný šachista, dokonca šachy nie sú ani v mojom živote na poprednom mieste, ale ako zábava, súťaživosť, radosť, túžba po poznávaní nekonečných možností a predovšetkým úplný zabiják nudy mi poslúžili vždy. Aj dnes sú pre mňa šachové knihy krásnym darčekom (najčastejšie si ich kupujem sám a tvárim sa šťastne, keď si ich darujem)…

Začali sa prázdniny. Mám dvoch prváčikov a spolu s manželkou sme sa rozhodli, že im zaplatíme pobyt v dennom saleziánskom detskom tábore v Šaštíne. Vidím úsmev na tvárach animátorov, ktorí sa o detičky starajú a robia pre ne program, vidím rozšantené deti, ktoré veselo pobehujú a jedným dychom mi popisujú zážitky z toho dňa. Vidím ich pomáhať pri organizovaní svätej omše, vidím ich modliť sa na nej, pred jedlom i po hodnotení dňa.

V ostrom kontraste s tým všetkým je to, čo som videl včera na chodbe v paneláku. Mráz mi prešiel po chrbte pri pohľade na náčinie narkomanov, ktoré tam po nich zostalo. Obhorená lyžička, pár servítok a použitá injekčná striekačka. Ťažko sa mi to píše. To nie je len u nás v našom paneláku, nie len v našom meste. Je to dokonca i po menších dedinkách. Netreba mať ilúzie o svojom okolí a často ani o svojich vlastných deťoch. Stačí blbá partia, stačí jeden chybný krok a mnohoročná výchova je v čudu. Úplne v troskách. A potom nastupuje trápenie, bolesť, tragédie…

Pri pohľade na tú injekčnú striekačku sa ma zmocnil pocit zlosti, no postupne prešiel až v ľútosť. A pri pohľade na mojich synov som sa veľmi bránil tomu, aby sa ma zmocnil pocit bezmocnosti.

Za toto všetko je zodpovedná tá mrcha nuda! Prevencia je lepšia, ako liečba. To vieme všetci. Preto – vďaka všetkým “preventistom”: Môjmu otcovi a jeho šachovej záľube, Mariánovi Maťaťovi, animátorom a ich prímestskému táboru, všetkým dobrovoľníkom, ktorí bez nárokov na odmenu venujú svoje sily a voľný čas rôznym športovým klubom, organizáciám, ktoré kladú dôraz na mládež.

Ja síce osobne nepoznám nudu, napriek tomu som presvedčený, že to nie droga, ale práve nuda zabíja.

Zdroj: http://sefcik.eu/