Novembrové Mama a ja k vám práve prichádza!

V obchodoch, autobusoch, materských centrách... sú všade. Kto? Všade okolo nás sú ľudia, ktorí VÁM CHCÚ RADIŤ, AKO VYCHOVÁVAŤ VAŠE DIEŤA. A keďže „štatistiky“ hlásia, že je to pre niektoré mamičky už neúnosné, venovali sme tomu článok Keď vedia všetci všetko najlepšie (str. 62).

Dovoľte mi vlastnú skúsenosť... Hoci na to nevyzerám (teraz si fandím, ale prečo nie?), mám tri deti. A s nimi aj množstvo skúseností a schopnosť pozerať sa aj na seba s humorom.

Dieťa prvé – ten pocit, keď som ho ako vystrašená prvorodička priniesla domov, kde ma o pár minút obkľúčili dobré príbuzné a všetky radili... V hlave chaos, na rukách plačúce dieťa a odporúčania: „Toto urob... Tak ho chyť! Tak ho nedrž...!“

Priznávam, náš syn bol pokusný králik. Niečo som vyskúšala, niečo urobila „ako srdce kázalo“. Syn to prežil, vyrástol a hoci má svoje „muchy“, určite nie sú zavinené tými prvotnými výchovnými pokusmi.

Dieťa druhé – dcéra. To bude jednoduchšie, s babami je všetko ľahšie, nahovárala som si. Už skúsenejšia som mala aký-taký nadhľad. Učila som sa jedno – NERADIŤ  INÝM MAMÁM, PRETOŽE AJ JA SOM TO NEZNÁŠALA. Z okruhu „dobre radiacich“ som si okrem manžela, ktorý je pri výchove našich detí rovnako dôležitý (ak niekedy nie viac ako ja) vybrala osobu, s ktorou som ochotná konzultovať svoje váhania vo výchove našich detí – moju mamu. Určili sme si hranice „odtál – potál“ a jej postrehy mi neraz pomohli. Ostatným, nakoľko ich mám rada a vážim si ich, za rady ďakujem. Vypočujem, odpoviem i neodpoviem, prípadne sa zamyslím, a NERIEŠIM.

Dieťa tretie – dcéra (za odmenu). Dočkali sme sa. Máme dieťa, ktoré je samostatné, večne sa usmievajúce. Ako povedal môj muž: „Prvý polrok svojho života bola taká dobrá, že ak by aj ďalej nebola, tie prvé mesiace to vynahradia...“  Vo svojom záväzku pokračujem, kamarátkam radím IBA ak o to stoja. Muža si vážim stále viac za to, že je taký skvelý tato a s mamou som veľká kamoška.

Moje deti ma naučili, že sú moje (teda naše), iba nám - rodičom veria, na nás sa spoliehajú. Naše objatie a pusinky im chutia najsladšie a iba naša výchovná „príučka“ má svoje opodstatnenie (ak je nutná). Nie je to o okolí, je to o nás, rodičoch, ako sa nastavíme. Nikto nemá právo posudzovať naše deti, ani našu výchovu. Každý má svoju šancu a ak ju prepásol vo vlastnej rodine, nemá právo využívať ju v inej (hoci aj s dobrým úmyslom...).

Prajeme vám, nech je jeseň akokoľvek chladná, aby vás choroby obchádzali a aby ste za každých okolností držali spolu a chránili svoju rodinku. Nič cennejšie nemáte...

Kompletný obsah aktuálneho vydania sa dozviete kliknutím na titulku.
Príjemné čítanie vám želá redakcia!