Nevyhnutné rady do života, alebo ako prežiť u rodičov
Bývanie u rodičov na niekedy totálne vyčerpáva a mám pocit, že neviem ako ďalej...
Môj muž ma každé ráno opúšťa. Áno, samozrejme, že má aj svoje povinnosti, no väčšinou ma opúšťa kvôli niečomu inému. Sme svoji takmer dva roky a zatiaľ bývame u rodičov. Vlastne ja s dcérkou bývam u rodičov, u neho je to len také akési prespávanie.
Bývanie u rodičov mi ničí manželstvo
Dom mojich rodičov je malý, my s dcérkou bývame v obývačke a manžel sa k nám v noci pripojí. Niekedy u nás strávi aj niekoľko hodín počas dňa, no toho je pomenej. Smutné na tom celé je, že odchádza aj keď nemusí a ja sa kvôli tomu už dlhšie trápim.
Najprv som si myslela, že je to kvôli mne, že sa so mnou nudí a nechce som mnou tráviť čas. No postupom času som prišla na inú vec. Odchádza hlavne kvôli mojim rodičom. Obaja sú totiž už na dôchodku, aj mi síce pomáhajú s malou, no so zaťom si zrejme do oka až tak nepadli. Hlavne mama nie.
No predsa, myslím si, že mojim rodičom, by málokto vyhovel. Každého, vrátane mňa totiž neustále zaťažujú svojimi životne dôležitými otázkami typu: Kde si bola? Čo si tam robila? Prečo už nie si doma? Vrátane pravidelných telefonátov, keď sa domov nevrátime "načas", aspoň podľa vkusu mojej mamy. Týmto svojim prístupom mi znepríjemňuje život už dlhé roky.
Prečítajte si: Keď bývajú všetci pod jednou strechou
Áno, keď som bola malá a chodila do základnej a snáď ešte i strednej školy, dobre, to by sa ešte dalo pochopiť, no teraz, keď mám 28 a sama som matkou, to považujem prinajmenšom za kontraproduktívne. Tým viac, keď ešte do toho začne zaťahovať aj môjho manžela. Potom niet divu, že sa každé ráno radšej hneď vytratí.
Najviac mi prekážajú zásahy do výchovy
Niekedy si samozrejme urobíme svoj vlastný program a len tak sa vyberieme niekam na návštevu, na výlet či len tak na pizzu, no tých chvíľ až tak veľa nie je. No predsa sú to tie najkrajšie. Sú to chvíle, keď sme všetci konečne spolu, nezaťažení neustálymi poznámkami mojich rodičov na našu adresu alebo adresu výchovy našej dcéry.
To posledné ma niekedy vie vytočiť takmer do nepríčetna. Poznámky ako: daj jej už jesť, ulož ju spať, dať jej čajík, počuť u nás ako keby ste pustili gramofónovú platňu. Darmo im budem vysvetľovať, že ja som jej mama a len ja rozhodujem o týchto veciach. Ale to je ako keby hrach na stenu hádzal.
Niekedy sa z toho cítim totálne vyčerpaná a mám pocit, že neviem ako ďalej. A tak mi iste dáte za pravdu, že už len čakám, kedy si s manželom dokončíme naše hniezdočko lásky a čoskoro sa odsťahujeme. Čo na tom, že momentálne tam nie je žiadny nábytok.
Ešte pár mesiacov, pár najdôležitejších drobností a sťahujeme sa. No som zvedavá, ako to celé vezmú moji rodičia, keďže na malú sú až priveľmi naviazaní. Potom snáď pochopia, že aj my sme už dospelí a do výchovy svojej vnučky už môžu zasahovať jedine raz do týždňa. Počas ich návštevy.
Prečítajte si: Keď vychovávajú (aj) starí rodičia...