Naučená bezmocnosť verzus naučený optimizmus
Keď hovoríme o naučenej bezmocnosti, máme na mysli ľudí, či už deti, alebo dospelých, ktorí po častom neúspechu strácajú chuť, ale aj snahu o ďalšie pokusy uspieť. Veria, že sú neschopní, bezmocní a nech by robili čokoľvek, aj tak neuspejú. Toto presvedčenie môže viesť postupne až k depresiám.
Podľa mojich výskumov, ktoré som realizovala v spolupráci s psychologičkou doc. PhDr. Evou Poliakovou, CSc., sú naučenou bezmocnosťou ohrození už žiaci prvého stupňa základných škôl. Výsledky žiakov, s ktorými sme sa rozprávali ukázali, že sa postupne stávali pesimistickejšími pri každom stretnutí. Rozprávali sme sa s nimi spoločne 3 krát – na začiatku septembra, po prvom polroku a po návrate z dištančnej výučby počas prvej vlny korony. Jeden žiak získal skóre, ktoré zodpovedalo prehlbujúcej sa depresií.
Michaela Ray: Problémy s nízkym sebavedomím sa začínajú v detstve
Naučená bezmocnosť verzus naučený optimizmus: Kto je odolnejší?
Naučenú bezmocnosť, ako psychologický pojem, prvý použil Martin Seligman, ktorý neskôr vo svojej práci uvádza aj naučený optimizmus. Práve v rámci teórie naučeného optimizmu sa hlbšie zaoberá rozdielmi, prečo u niektorých ľudí vzniká syndróm naučenej bezmocnosti rýchlejšie, u niektorých pomalšie a u niektorých dokonca vôbec.
Vysvetlením je práve to, ako si človek vysvetľuje udalosti, ktoré zažíva – čiže jeho vysvetľovací, alebo tiež atribučný štýl. Pod pojmom vysvetľovací štýl rozumieme zautomatizované reakcie nášho mozgu pri situáciách, ktoré bežne zažívame. Keď zažijeme úspech či neúspech, v oboch prípadoch potrebujeme vedieť prečo sa to stalo. Nie vždy nad tým rozmýšľame vedome, väčšinou automaticky priradíme udalostiam príčinu podľa nášho vysvetľovacieho štýlu, ktorý môže byť optimistický, alebo pesimistický.
Náš vysvetľovací štýl si utvárame v detstve približne do šiesteho roku života, časom sa nám čiastočne upravuje pod vplyvom rôznych životných situácií. Pri utváraní vysvetľovacieho štýlu má významnú úlohu naša osobnosť, náš sebaobraz, sebavedomie. Toto všetko sa však v čase do šiestich rokov tiež len buduje. Dieťa pozorne sleduje a nasáva informácie zo svojho okolia. A tam vidí práve nás – dospelých a naše bežné reakcie.
Keď sme s deťmi, často si dávame pozor na niektoré slová, či výrazy. Avšak, keď sa nám, alebo deťom niečo nepodarí, napríklad dieťa vyleje čaj na mobil či dôležité papiere, nerozmýšľame nad tým čo povedať. Maximálne sa snažíme nenadávať.
Ale frázy ako „Som nešikovná, zas mám smolu, toto sa môže stať len mne“. Toto všetko sú vysvetlenia danej situácie, ktoré odovzdávame našim deťom.
- Som nešikovná – Je to moja vina, neviem to zmeniť a týka sa to všetkého čo spravím
- Zas mám smolu – nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to často
- Toto sa môže stať len mne – nie je to moja vina, neviem to ovplyvniť, deje sa mi to stále
Vaša reakcia vo veľkej miere ovplyvní aj Vašu aktuálnu náladu (čo samozrejme platí aj naopak).
Prišla Vám na um niekedy aj takáto reakcia?:
- Občas sa mi niečo nepodarí – je to moja vina, ale týka sa to len tejto situácie
- Niekedy mám aj ja smolu – nie je to moja vina, je to dočasné
Vidíte rozdiel vo význame? Možno si niekto povie, že je to maličkosť, avšak ak za každú nepríjemnú udalosť viníte vždy seba, čo to hovorí o Vašom sebavedomí? Ako potom zareagujete pri väčšom probléme?
Osobnosti, ktoré si vysvetľujú neúspech ako vlastnú chybu, ktorú vedia napraviť sú ľudia najodolnejší voči vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti a rovnako aj následným depresiám.
Kedy hrozí riziko vzniku naučenej bezmocnosti?
Rizikovými faktormi vzniku naučenej bezmocnosti sú v prvom rade naša osobnosť, ako vnímame svet, i seba. Aké máme sebavedomie, motiváciu. Avšak rovnako významnými prvkami sú rodina a škola. Pretože práve v týchto dvoch inštitúciách sa učíme, ako zvládnuť životné situácie, vzniká a kryštalizuje sa naša hodnotová orientácia a psychická odolnosť.
Dieťa svoje okolie neustále pozoruje a nasáva všetko čo v ňom vidí. Tak isto odpozoruje aj náš vysvetľovací štýl, ktorý si postupne osvojuje a neskôr do určitej mieri aj prispôsobuje.
Ako si budovať naučený optimizmus a chrániť sa pred naučenou bezmocnosťou?
Spôsob ako predchádzať naučenej bezmocnosti je budovať si naučený optimizmus a upevňovať duševnú pohodu.
Teória duševnej pohody hovorí o 5 prvkoch:
- Pozitívne emócie – za pozitívne emócie považujeme napríklad radosť či šťastie. Napriek tomu, že pre náš život sú nevyhnutné všetky emócie, rovnako ako schopnosť vyrovnať sa s nimi, podľa teórie duševnej pohody sú situácie, pri ktorých sa cítime príjemne, kľúčové pre našu spokojnosť.
- Zaujatie činnosťou – Človek, ktorý je zaujatý činnosťou, ktorú vykonáva, ktorý sa dokáže nadchnúť pre danú aktivitu, stráca pojem o čase, zabúda na svoje trápenia, nerozmýšľa nad ničím iným len nad tým, čo práve robí. Takéto prežívanie, ktoré nazývame aj „flow“ je pre nás psychohygienou, pretože naša pozornosť je venovaná len vykonávanej činnosti.
- Zmysluplnosť – Ak sa pozrieme späť do ľudskej histórie, môžeme vidieť, že od nepamäti sa ľudia snažia vysvetliť si zmysel svojho života. Práve vďaka týmto snahám vznikli rôzne náboženstvá. Človek potreboval vedieť, že jeho bytie na tomto svete má hlbší význam. To však nestačí, potrebujeme ešte viac. Chceme poznať zmysel svojich činností, chceme rozumieť svojim povinnostiam, chceme poznať odpovede na otázky PREČO? NAČO? Skúste si spomenúť na trojročné dieťa. Jeho bežný deň je plný otázky „PREČO?“. Už vtedy chce vedieť ako svet funguje, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Napĺňa si svoju prirodzenú potrebu poznať zmysel. Ďalšie obdobie, počas ktorého je očividné hľadanie zmyslu sa logicky prekrýva s ďalším obdobím vzdoru. V puberte sa opäť vracia častá otázka, načo sa to mám učiť? Prečo to mám robiť? Prečo nemôžem radšej hento? Som presvedčená, že nie je náhoda, že hľadanie zmyslu je najvýraznejšie a najhlasnejšie práve v obdobiach, keď si dieťa a následne násťročný hľadá svoju identitu, formuje si svoj sebaobraz. Zisťuje kto je. Tieto míľniky sú dôležité. Ak nájde zmysel v činnostiach, vo svojom živote, je to cesta, ktorá mu pomôže k životnej spokojnosti. Ak nepoznáme zmysel činnosti, ktorú máme vykonávať, nedokážeme sa na ňu dostatočne sústrediť. Musíme vynaložiť neskutočné množstvo energie na jej dokončenie. Nevieme sa pre ňu nadchnúť. Psychicky nás vyčerpáva a nevieme pri nej prežívať pozitívne emócie. Preto je dôležitou úlohou ako rodičov tak aj učiteľov, ukázať deťom zmysel jednotlivých činností, podať ich tak, aby deti rozumeli tomu, prečo sú dôležité, aj keď nie sú práve najatraktívnejšie.
- Pozitívne medziľudské vzťahy – každá radosť, ktorú prežívame s niekým sa znásobí a každý žiaľ, ktorý vieme s niekým zdieľať sa naopak zdá o niečo znesiteľnejší. Preto každý z nás potrebuje vedieť, že niekto stojí pri ňom. Nech sa deje čokoľvek.
- Úspech – všetci sme šikovní, aj keď každý v niečom inom. Napriek tomu však snahou a vytrvalosťou dokážeme robiť pokroky vo všetkom, čo si zaumienime. Tak ako deti, rovnako aj my dospelí potrebujeme zažívať pocity úspechu, uistenie, že naša snaha priniesla výsledok. Často sa však zameriame len na naše silné stránky, to v čom sa nám darí ľahko je pre nás jednoduchšia cesta. Ak sa niečo nedarí, necháme to tak. Povieme si, že na to nemáme talent a bodka. Hlava je silná. Ak sa presvedčíte vy sami, alebo sa necháte presvedčiť inými, že niečo neviete. Naozaj to vedieť nebudete. To, že niečo nie je vaša silná stránka neznamená, že sa v nej nemôžete zlepšiť. Zažívať úspech a rozvíjať svoje slabé stránky je rovnako dôležité. Pracujme občas aj na tom, čo sa nám nedarí, zlepšujme sa aj keď je zlepšenie pomalšie. Dokázať uspieť v niečom, o čom ste si mysleli, že nikdy nezvládnete, je neopísateľný pocit.
Moja nočná mora bola telesná výchova
Zatiaľ čo väčšina detí milovala tieto hodiny, pre mňa to bolo utrpenie. Po takmer každej vyučovacej hodine v telocvični som končila s akýmsi úrazom. Nikdy som nepátrala po tom prečo. Dôležité pre mňa bolo vyhnúť sa jej. Postupom času som prestala robiť všetky pohybové aktivity, pretože som sa pri nich cítila nepríjemne. Učitelia ma „podporili“ v tom, že telesná výchova skutočne nie je nič pre mňa. A tak sa stalo, že moje telo a psychika sa dohodli. Skončila som v nemocnici, kde zisťovali prečo sa pri behu rýchlo zadýcham, odpadávam, alebo sa jednoducho rozkašlem a zvraciam. Výsledok? Nikto nepozná príčinu. Ostala som oslobodená od telesnej výchovy.
Ďalej som neriešila. Bola som spokojná. Prvé náznaky toho, že to predsa len dokážem prišli na vysokej škole. Chcela som si splniť sen. Chcela som byť učiteľka stoj čo stoj. Takže som musela prekonať samú seba. Svoju naučenú bezmocnosť. V tom čase to bolo pre mňa veľmi náročné, ale zvládla som to. Teraz, za podpory môjho manžela som začala dokonca aj behávať. Na moje prekvapenie, niekto kto nemohol pobehnúť, pretože mu prišlo hneď zle, sa zo mňa stal niekto, kto dokáže odbehnúť 5 kilometrov.
Na základe výsledkov výskumov, ktoré sme realizovali na základných školách sme spoločne s docentkou Poliakovou vytvorili publikáciu pre učiteľov a študentov pedagogiky, aby sme danú problematiku priblížili učiteľom. Okrem toho som sa však pustila aj do detskej knižky, ktorú aktuálne odporúčajú aj detskí psychológovia. V knižke s názvom (Ne)spokojný slimáčik Slávko – 5 prvkov duševnej pohody, sú okrem príbehov, ktoré sú zamerané na prvky duševnej pohody aj otázky či námety na aktivity, vďaka ktorým môžu s deťmi pracovať ako rodičia tak aj učitelia. Sú tu však aj teoretické východiská, ktoré vysvetľujú pointu príbehu aj rodičom.
www.michaelaray.com