Naspäť do práce: aké to je?
So svojim zamestnávateľom som sa dohodla, že do práce sa vrátim po dovŕšení troch rokov mojej ratolesti. Ako to celé dopadlo?
Ešte stále zostával nejaký ten čas, ale možno to bolo spôsobené tým, že sa v médiách neustále pretriasala kríza, podchvíľou niekto prišiel o robotu a ja som začínala prepadať tichej panike. Čo ak,... ma nezoberú naspäť?
Keďže som neprerušila ani počas rodičovskej dovolenky kontakt s mojimi zlatými kolegyňami, bola som dokonale informovaná o všetkých zmenách na pracovisku, či o prevládajúcej pracovnej klíme. Echo som dostala také, nech sa čo najskôr vrátim, ak ešte tam chcem pracovať. Keď som predýchala počiatočný šok, začala som konať.
Moje prvé kroky viedli k šéfke, ktorá so mnou, ako tvrdila donedávna, rátala. Ešte som podotkla, že by som rada pracovala na skrátený pracovný úväzok, na ktorý mám v rámci kolektívnej zmluvy plný nárok. Zrazu sa začala vykrúcať, hovorila o tom, že matky s deťmi bývajú často doma na OČR-ke, že trvá kým sa zapracujú, hovorila o tom, že potrebujú plnohodnotného celého človeka...
Čítajte tiež: Riadky budúcej matky: Zbohom sloboda, telo, mladosť!
Podotýkam, že mám vyštudované dve vysoké školy a prax v odbore a s mojou prácou boli vždy spokojní. Nestačila som sa čudovať. Stroho ma vyprevadila a povedala, nech sa idem informovať na personálne oddelenie, či sa pre mňa „niečo nenájde“. To som dovtedy žila v tom, že zamestnávateľ má mamičke na materskej i rodičovskej dovolenke držať miesto (aj keď nie tú istú funkciu) a že som pod ochranou a nič mi nehrozí.
Na personálnom oddelení mi oznámili, že toho času neevidujú žiadne voľné miesto (mojej zástupkyni bol pracovný pomer predĺžený na dobu neurčitú) a že zo zákona mám nárok na odstupné. Zostala som sedieť s otvorenými ústami. Práca v nedohľadne, peniaze by sa zišli... dobre, súhlasila som. Ešte stále môžem byť na rodičovskej dovolenke, snáď si niečo za ten čas nájdem.
Neprehliadnite: Stotožnili ste sa s rolou matky?
Doma som si poplakala, prišlo mi ľúto. Spomenula som si, koľkokrát som si ťahala piatok domov na víkend papiere, koľko prechádzok, výletov, stretnutí som odriekla, lebo som potrebovala pracovať. A čo z toho? Vtedy som bola dobrá. Teraz, keď si už s dvomi deťmi nemôžem dovoliť pracovať do šiestej ako slobodné dievčatá, som nadbytočná.
Ešte som to ani riadne nespracovala, keď zazvonil telefón. Zamestnávateľ mi oznamoval, že krízová situácia im neumožňuje vyplatiť mi odstupné, hoci mám naň zo zákona nárok. Ponúkli mi iný druh práce, doslova a do písmena v prievane, na hony vzdialený od kvalifikovanej práce s II. stupňom vysokej školy. To som samozrejme odmietla a možno svoje zohral aj hnev a emócie, nečakala som už, že sa niečo časom uvoľní, ukončila som pracovný pomer dohodou a tým sa uzavrela jedna kapitola môjho života.
S kolegyňami som v kontakte a verím, že keď príde správny čas, príde aj správna práca. Pre mňa je to veľké poučenie – nech si ho zoberú k srdcu tí, ktorí všetok svoj čas obetujú práci, každý je v práci nahraditeľný, v rodine však nie...