Naše „vzdialené“ dovolenkové destinácie

Asi 1,5 roka po narodení 1. dieťaťa sme začali pokukovať po nejakej letnej dovolenke. Avšak zostalo len pri tom pokukovaní, leto prešlo a my sme sa akosi neodhodlali cestovať s tak malým dieťaťom v autobuse - auto sme ešte nemali.

V našom susedstve bývajú zväčša mladé rodinky, ktoré s príchodom letných prázdnin pravidelne cestujú za slnkom k moru, a väčšinou vlastným autom. Počúvať potom ich rozprávanie - ako tam bolo fantasticky, ako im vyšlo počasie a aké všemožné zážitky zažili, bolo pre mňa podobným trápením ako smädnému na Sahare mávať fľašou vody pred očami.  Veľmi sme po tom túžili, ale sľúbili sme si, že budúce leto už určite pôjdeme, chlapec bude mať o rok viac a možno sa podarí ísť aj na vlastnom aute.

Rok utiekol ako voda, ponuky cestoviek sme sledovali s riadnym predstihom, nejaký first moment s veľkou zľavou by nebol na škodu. Ale tento moment nám ubzikol vďaka manželovej nerozhodnosti a váhaniu, vraj: "Čo ak bude last moment výhodnejší?“ Dala som mu za pravdu, preto sa leto nieslo v znamení čakania na ten pravý zájazd. Cez víkendy sme nesedeli doma a snažili sme sa niekam vypadnúť - napr. do zoo, na kúpalisko alebo do zábavného parku.

Prešiel júl, august a manžel už akoby na dovolenku pri mori zabudol. Pri jeho pracovných povinnostiach ani niet divu, ujala som sa toho ja. Našla som zopár celkom výhodných zájazdov, stačilo mi povedať a v priebehu pár hodín som zbalená. S nadšením som svoje úspechy v hľadaní zájazdov zreferovala mužíčkovi. Nevidela som na ňom to, čo som čakala, postrádal akýkoľvek náznak nadšenia a radosti. Akoby ho to už vôbec nelákalo. Možno som sa unáhlila, vybafla som to na neho hneď po jeho príchode z práce. Po chvíli sa otriasol a začal sa viac zaujímať o mnou vybratú dovolenku, celkom sa mu to pozdávalo. Bol to 8-dňový zájazd, piesčitá pláž, prijateľná cena, odchod o 2 dni. Stačilo zbehnúť do 3km vzdialeného mesta a zaplatiť, ale zrejme podľa starého "ráno múdrejšie večera", rozhodol sa ísť zaplatiť až ráno. 

Ani spať som nemohla od vzrušenia. Synčeka som nakazila svojou radosťou, behal už skoro ráno po dome a vykrikoval: "Ideme do móra, Maťko bude puávať!“ Chystal si svoje náradíčko do piesku, hrabličky, lopatku, vedierko. Manžel nie a nie vstať z postele, ale napokon predsa len vstal. Objavil sa v kuchyni, keď sme raňajkovali. Poškrabkal sa po hlave a povedal to, čo povedal:  "Nenahneváš sa, ak tento rok ešte k moru nepôjdeme? Radšej by som zostal doma a oddýchol si tu“. V tom momente sa mi vtisli slzy do očí, ale chápala som ho. Celé dni je v práci, po víkendoch som ho ťahala po výletoch a je pravda, že vlastného domu si veľmi nikdy neužil. Nejako som to preglgla, aj keď to bolo riadne sústo, veľmi som túžila niekam vypadnúť. Synčeka nebolo ťažké presvedčiť, že aj na našej záhrade a v bazéne sa dá plávať. Útechou mi mal byť manželov prísľub, že budúci rok si tento sen splníme, nech sa deje, čo sa deje. 

A viete, ako prebiehalo ďalšie leto? S bruchom pripomínajúcim megamelón som sa neodvážila navliecť do dvojdielnych plaviek, dovolenkovali sme doma na záhrade a čakali na septembrový prírastok do rodiny. Teraz majú chlapci 5 a 9 rokov, a pri mori sme ešte neboli. Zistili sme, že dobre dovolenkovať sa dá aj inde, nielen pri mori. Konečne máme aj vlastné auto, s ktorým zatiaľ brázdime len slovenské cesty. Sľúbili sme si, že s chlapcami pôjdeme k moru, až keď poriadne spoznáme Slovensko. Preto cez prázdniny chodievame väčšinou do hôr, robíme menšie túry a popravde - tak sme si to zamilovali, že si na more už ani nespomenieme.