MEDZI NAMI MAMAMI: Prehrešky, ktoré nás mrzia...
Každá občas pochybíme, urobíme krok či gesto, ktoré nás potom mrzia. Nie sú na to slová obhajoby, je to proste tak. Niekedy nám nervy, jednoducho, pretečú. Prečítajte si k čomu sa nám mamy priznali tentokrát...
Unavená a frustrovaná som dala synovi zaucho
Fyzický trest dnes mnohí odsudzujú. Bitka je slovo, pri ktorom híkajú a zalamujú rukami. Nie je však ťažké presvedčiť sa o tom, že tieto verejne prezentované názory často zakrývajú celkom inú realitu. Priznať ju nahlas by však znamenalo vlastné zlyhanie. A, povedzme si úprimne, v tomto prípade to aj znamená.
Prešľapy vo výchove: malí NEVYCHOVANCI
Marika priznáva, že takto zlyhala. Bolo toho na ňu priveľa, a tak sa synovi ušla jedna na zadok. Uvedomuje si, že šlo o skrat, ktorý ju mrzí, ale – na druhej strane – vie pochopiť, ak mama takto „zaskratuje“. Jednoducho nie sme super ženy a nemáme neobmedzenú energiu ani trpezlivosť...
„Vždy som s opovrhnutím pozerala na matky, ktoré „capli“ svojmu drobcovi po zadku alebo kričali na svoje deti ako „nepríčetné“. Vždy. Až kým som sa nestala mamou a isté veci nezačala vnímať inak. Nie je to práve postoj, ktorý by som obhajovala, ale priznávam, že už aj moje deti dostali po zadku.
Mala som zlý deň, nedarilo sa mi v práci a do toho krpci, ktorí stále oponovali. Prosto som to nevydýchala a reagovala skratom – capnutím po zadku. Dokonca som takto zlyhala už dvakrát... A pritom ani zďaleka nie som zástancom takejto výchovnej metódy a nechcem sa nijako obhajovať. Jednoducho, som len človek, a niekedy som proste unavená, chorá, znechutená. Vždy svojim deťom veci vysvetľujem. A nie raz. Niekedy to ale jednoducho „prekypí“. Nechcem ísť vo výchove touto cestou, preto ma vždy môj počin mrzí.“
Lucia pravidelne zažíva so svojím Tobiášom, čo to je obdobie vzdoru. Že sa syn hodí uprostred obchodu o zem, je to najmenej. Jej rodičovskú lásku a trpezlivosť skúša na rôzne spôsoby niekoľkokrát denne. Do toho zlá nálada, tehotenská nevoľnosť, frustrácia zo samoty, niet divu, že pohár trpezlivosti vykypel.
„Syn bol nepríjemný už od rána. Všetko negoval, nechcel sa obliekať, nechcel raňajkovať, v obchode sa hodil o zem a na celé kolo mi povedal, aká som hnusná mama. Keď sme prišli domov, nebolo to lepšie. Mala som pocit, že to robí schválne, keď na mňa opäť zagánil s tým, že „toto nechce, ale chce tamto“, začala som kričať a dala mu riadne na zadok. Precitla som, až keď riadne reval. Dostala som sa do úplného afektu. Viete, hanbím sa za to. Nechcem to zopakovať, ale syn sa odvtedy zlepšil. Viac ma počúva. Ospravedlnila som sa mu, aj som s ním plakala, ale mne sa v tej chvíli tak strašne uľavilo... Mrzí ma to, verím, že to nezopakujem, ale vlastne to neľutujem...“
Och, som ako MOJA MAMA?!
Presne takto som to nechcela... Nepáčilo sa mi, ako mama po nás kričala, ako nič nevedela vyriešiť v pohode. Pamätám si, že aj keď mala snahu o rozhovor, vždy z neho bolo cítiť jej autoritatívny prístup. Nečudo, jej otec bol presne taký istý. Bude to takto a hotovo.
Prísne matky vychovávajú úspešné deti
Pristihujem sa pomerne často, že robím tie isté chyby, ktorým som sa chcela pri výchove svojich detí vyvarovať. Som z toho smutná, trápim sa, často o tom debatujeme s manželom. Zmena však prichádza z mojej strany veľmi pomaly, vzorce správania som si nechtiac priniesla zo svojej rodiny... Spoznávate sa v týchto riadkoch? Príliš veľký tlak na našu dokonalosť môže viesť k občasnému zlyhaniu aj v súvislosti s výchovou našich detí. Napriek tomu, že sme sa zapovedali, že chyby svojich rodičov nikdy nezopakujeme...
Lenka má tri deti. Priznáva, že krik a plač sú u nich na dennom poriadku. Považuje to v podstate za normálny stav, pohľady okoloidúcich, ktorí sa pri jej výstupe v supermarkete prizerajú, si nevšíma.
„Ja som dosť hlučná a výbušná povaha. To, že na deti kričím, sa „zaužívalo“ akosi tak postupne. Keď nepočúvnu ani na tretíkrát, začnem zvyšovať hlas. Keď prídem unavená z práce a nájdem doma neporiadok, špinavý riad alebo rozhádzané školské tašky, kričím už od dverí. Nenadávam im, nepoužívam „hrubé“ slová, ale intenzita môjho hlasu výrazne prevyšuje normálny tón. Vtedy začnú deti upratovať. Asi si už zvykli na tento tón. Bez kriku proste u nás veci nefungujú. Keď sa nad tým zamyslím, aj u nás, keď som bola malá, to fungovalo dosť podobne.“
Máriin názor doma nebrali vážne, ani ho nepovažovali za dôležitý. Nikdy nechcela pokračovať v tomto výchovnom modeli pri svojich deťoch. Teraz však priznáva, že občas aj ona uzavrie debatu slovami: „Bude to tak, ako som povedala!“
„Najťažšie som prežívala obdobie puberty. Ešte teraz si spomínam na chvíle, ako sme sedeli s bratom za kuchynským stolom a pri každom vážnom rozhovore sme mohli iba prikyvovať. Otec nám nikdy nedal priestor vyjadriť sa. Nikdy ho nezaujímalo, čo nás trápi, čo by sme chceli my. Mama mohla tiež iba mlčať. Vtedy som si uvedomila, že ak raz budem mať svoje deti, nechcem im spôsobovať takúto traumu. Preto vysvetľujem, debatujeme, rozprávam sa so synmi vždy, keď je to možné. Keď však ani moja päťdesiata odpoveď nepostačuje, stane sa aj mne, že rozhovor ukončím rázne a so zvýšeným hlasom.“
Prešľapy vo výchove: Cirkus u lekára
Využívam „ zakázaných pomocníkov“...
Áno, sú pravidlá, ktoré nikdy neporušíme. Deťom nedáme cukor, nebudú jesť nezdravé jedlá, nebudú sa dívať na televízor, používať tablet a mobil dostanú až na druhom stupni základnej školy... No, niekedy musíme dať týmto „zakázaným pomocníkom“ zelenú. Napríklad, ako učiteľka Majka, ktorá inak svojej dcérke denne číta anglické knižky. Venuje sa jej skutočne príkladne. V prípade núdze však strčí do rúk svojej dvojročnej Sandry tablet.
„Rána bývajú u nás najťažšie. Dvojmesačný Adamko si pýta papať a dvojročná Sandra sa práve vtedy dožaduje najväčšej pozornosti. Nevedela som túto opakujúcu sa situáciu vyriešiť inak ako tabletom. Viem, že to nie je práve ideálne riešenie, ale iné som nenašla. Potrebujem ju na dvadsať minúť zabaviť, a to sa mi aj podarilo. Sandra sedí s tabletom ako prilepená a ja môžem pokojne nadojčiť malého Adama. Asi bude problém ju od toho odučiť, ale to budem riešiť až potom.“
Deti som podplatila
Áno, vieme, že motivácia detí by rozhodne nemala fungovať prostredníctvom peňazí. Rodičom sa to môže nepekne vypomstiť, ale niekedy malý úplatok mamám či otcom, jednoducho, „bodne“. Napríklad, ako u Evy, ktorej dcéra sa nie a nie učiť matematiku...
„Dcéra nie je hlúpa, všetko jej ide hladko, okrem matematiky. Nechce jej venovať viac svojho voľného času, pritom viem, že by sa do toho stačilo oprieť a šlo by to. Skúšala som všeličo – rozhovory, zakázanie lyžiarskeho kurzu, výletu s kamarátkami neuspela som. Tak som to skúsila s finančnou motiváciou. Čuduj sa svete, pomohlo! Možno som zlyhala, ale som rada, že si nezavrela cestu na dobrú školu len pre svoju lenivosť...
Všetci robíme chyby. Aj my, mamy, sme iba ľudia...
Pracovne vyťažené, s množstvom denných povinností. Napriek tomu robíme všetko pre to, aby boli naše deti spokojné a šťastné. Je dôležité, nielen vo výchove, uvedomiť si chybu, vedieť si ju priznať a snažiť sa ju aj napraviť. Niekedy prosto netreba nad vecami príliš dlho a intenzívne uvažovať a riešiť.
Netreba sa trápiť nad pohľadom okolia, dôležité je vedieť si obhájiť rozhodnutia sám pred sebou. Ak o svojich nedostatkoch viete a viete ich aj správne pomenovať, ste na najlepšej ceste. A navyše. Vaše deti vás určite milujú aj s vašimi chybami. Tak ako vy ich.
