Matúš, neseď na tej zemi, prechladneš!
Táto veta mi svojho času vyčarila úsmev na tvári, ba čo viac, smiech vo mne rezonoval ešte pár dní! Pýtate sa prečo?
Vybrala som sa, tak ako každý deň po obede, pre staršie deti do školy. Končila jeseň, dni sa ochladzovali. Pred školou som stála s kočíkom, v hlúčiku iných mamičiek a babičiek a trpezlivo čakala. Zrazu som sa strhla na krik pani za mnou.
„Matúš, neseď na tej zemi, prechladneš!“
Túto vetu však nevyslovila mamička a nebola určená dieťaťu. Vyslovila ju staršia pani a smerovala na jej psa!
Všetky ženy, postávajúce pri nej, súhlasne kývali hlavou. Tak je, ani my to našim psom nedovolíme, najhoršie je prechladnúť odspodu!
Šteniatko verzus novorodenec
Pobavilo ma to. Pani to myslela úplne úprimne a vážne. Bála sa o svojho psa. Moje deti bežne sedávali na múriku a behali vonku bez pančušiek. Uvažovala som, kde sa stala chyba, keď ľudia takto rozmýšľajú. Možno presunúť lásku a starostlivosť po odchode detí z domu na psa? Dohnať to do takého extrému, že si zvieratká pipleme viac než sami seba?
Na túto príhodu som si spomenula, keď mi nedávno medzi rečou kamarátka rozprávala o tom, ako bola so svojím psíkom na pravidelnej veterinárnej kontrole a dala ho zaočkovať presne podľa očkovacieho kalendára. Samozrejme, k tomu pribudol nejaký ten strih, dokonca aj manikúra (u psov sa to pravdepodobne volá inak, no pointa zostáva).
Doma si spokojne odškrtla úlohu zo zoznamu v diári.
Na druhý deň jej volala pediatrička, kedy príde konečne s deťmi na preventívku a očkovanie. Nebolo to prvýkrát. Zabúdala na to rovné tri mesiace! Zahanbila sa. Veď žije pre svoje deti, tie sú vždy na prvom mieste! Alebo nie?
