Matka roka: Kedy som sa stala tetou?
Aj vy vnímate slovo teta takmer ako nadávku? Alebo to len ja som precitlivená na svoju osobu? Vnímate svoj vek, počítate si rôčky, alebo je vám to jedno?
Mám už síce niekoľko desiatok rokov na krku, nech nepreháňam, zatiaľ sú to presne štyri.
Je to iba toľko, alebo až toľko??
Moja odpoveď je IBA..
Veď v dnešnej dobe, keď prvorodičky sa posúvajú za hranicu tridsiatky, štyridsiatka nie je žiadne číslo! Čo na tom, že keď som bola malá, štyridsiatnici mi pripadali pomaly zrelí do starobinca? Boli to jednoducho starší ujovia a tety. Normálka.
Matka roka: Čo robia mamy večer..
Dnes, keď mám sama na krku štyridsať, cítim sa mladá. Duchom, telom, životným štýlom, všetkým! Obliekam sa, ako sa mi zachce, milujem farby, vzory, kvety, čačky-mačky, veselosť, život so všetkými jeho farbami! Hodí sa to? Nehodí? Je mi to jedno!
Je pravda, že svojho času ma moja vlastná mama opatrne oslovila otázkou, či sa nechcem obliekať už náhodou normálne. Rozumej normálne, primerane môjmu „pokročilému“ veku!
Mrkla som na svoj outfit a skúsila som sa ho zhodnotiť cudzími a objektívnymi očami. Trvalo mi len zlomok sekundy, kým som sa prepla do normálu a rozhodla som sa na večné veky sa na seba cudzími očami nepozerať!
Matka roka: Na toto ma nikto nepripravil!
Stáva sa mi aj to, že ma moje vlastné pubertálne deti stopnú vo dverách s komentárom typu: „ Mami, nie si na tieto topánky už taká staršia?“ Joj, deti moje, nie som! Zvykli si. Aj deti, aj mama.
Vrátim sa však k tej tete z úvodu. V celom tomto mojom ponímaní sveta ma nedávno oslovil chlapec na ulici: „Teta, koľko je prosím vás hodín?“ Pozrela som sa okolo seba, kde vidí tetu. Nikde nikoho, iba ja. Aká som ti ja teta chlapče? To naozaj?
So zamrznutým úsmevom na perách som mu odpovedala a rozhodla som sa, že oslovenie teta prináleží všetkým cudzím ženám v mladšom veku! Bez ohľadu na to, či sa na tetu cítia alebo nie!
