Matka bláznivá
Byť mamou a nezblázniť sa je údelom všetkých nás – mám. Ale dá sa to vôbec? A čo ak materstvo prináša so sebou aj malé poblúznenie?
Pravdaže, najprv to môžete zvaliť na tehotenské hormóny, neskôr na popôrodné blues či laktáciu, ktorá niektorým mamám „zatemňuje“ mozog (sama som tento výraz neznášala, zdal sa mi dosť ponižujúci a všetko, len nie vtipný, ale v bežných mamičkovských konverzáciách často počuť, že „mlieko lezie na mozog“ ). Ale čo potom?
Hobby dnešných mám: súdiť tie ostatné. Aj vy ste mu podľahli?
Veselá mama
Priznávam, ja som tak trochu bláznivá mama aj bez práve popísaných diagnóz... A mám aj kamošky, ktoré sú tak trochu šiši, ale možno práve preto sme sa našli a ne(o)pustili. A ako to vyzerá v praxi? Píšem jednej, ktorá má dve deti a tretie na ceste, že v sobotu budeme oslavovať synove narodeniny a len zo žartu napíšem, či sa pridajú. Na druhý deň mi príde správa s odkazom na lety (delí nás pekných tisíc kilometrov) a či môže byť. Jasné, že hej! A tak o štyri dni sedíme u nás v obývačke, chichoceme sa a spomíname na staré časy, zatiaľ čo naše deti behajú okolo, šantia a občas sa aj hašteria. A ja si len s radosťou povzdychnem, aká som rada, že mám takúto šialenú kamošku – maminu.
A nie je jediná, ďalšia sa v piatom mesiaci tehotenstva vydala so synom do aquaparku a prebrázdila s ním všetky kĺzačky, alebo taká, ktorá sa so synom kúpe v mori, keď prší a k fotke dodá popis: „Dôveruj, syn môj milý, takým ľuďom, ktorí tancujú aj v daždi.“
A je to presne to, čo mám na materstve najradšej. Improvizované hry, nič neplánovať, lebo s deťmi nie je nič isté, spontánne výlety do detských snov a smiech. Veľa smiechu, dobrosrdečného, nákazlivého, nefalšovaného, takého od srdca, ako to len deti vedia.
Snažím sa byť občas dokonalou matkou, ale potom si vždy uvedomím, že to nie je môj štýl. Že večera nemusí byť na stole vždy presne o siedmej a že nemusím vždy vyvárať. Že niekedy tá pizza naozaj lepšie chutí pred telkou a nič sa nestane, ak zostaneme celé doobedie v pyžame. Áno, ja viem, treba vychovávať, treba fungujúce pravidlá, ale niekedy to stojí viac plaču a kriku. A sú dni, kedy jediné, čo potrebujeme, je úprimné objatie a radosť v očiach.
Žena doma: Som lenivá mama
Minule sme sa s Lorenzom začali hrať s balónom. Obyčajný balón povaľujúci sa týždne doma nám vyčaroval toľko smiechu, až sme sa chytali za ušami. A potom mi syn povedal: „Mama, ty si taká pazza!“ (rozumej šialená). A pre mňa to bol ten najkrajší kompliment, aký som od neho mohla dostať. V ten deň som sa rozhodla, že už chcem svoje dieťa len rozosmievať. Že budeme robiť viac neplánovaných bláznovstiev a už nebudem používať spojenie „nebuď ako blázon“. Lebo áno, nech len je bláznom, ktorého život teší a radšej nech sa mu po lícach kotúľajú slzy od smiechu ako od plaču.
Režim a voľnosť
Ale nie, nebojte sa, v žiadnom prípade si nezamieňam bláznovstvo s nedbalosťou či zanedbávaním. Stále máme aký-taký režim a neprešla som na talianske ponocovanie s deťmi, ani na systém „rob si, čo chceš, dieťa moje“. Naše bláznovstvo spočíva aj v tom, že je dovolené nahlas si spievať v záchode, maľovať rovnakých pajácov do celého skicára či čakať na dážď pred domom v gumákoch s dáždnikom, kotúľať sa v tráve a stavať snehuliakov v piesku, ale aj vymýšľať slová pesničiek a vydať sa autom v nedeľu poobede za zafarbeným lístím tridsať kilometrov do kopca, zablúdiť a objaviť novú dedinku, kde na malom námestí hádžu deti do vzduchu farebné konfety a naháňajú sa okolo fontány...
To sú pre mňa tie najvzácnejšie chvíle a najkrajšie spomienky.
A áno, aj my zostávame v mori aj napriek padajúcim kvapkám a tancujeme v daždi, akoby nebolo žiadneho zajtrajška. Byť bláznom je niekedy také uvoľňujúce. Akoby vám znovu narástli krídla, ktoré vám v detstve prísnymi pravidlami (čo sa smie a čo nie) chceli okresať. A synovi do uška rada pošepkám: „Dôveruj, milý môj, ľuďom, čo tancujú v daždi a smejú sa ako blázni. Lebo len s nimi bude tvoj život naozaj ako v dolce vita.“
