Kristove roky a život bez perspektívy
Tak a je to definitívne za mnou. Mám Kristove roky. Prečo z nich všetci robia takú výnimočnú vec, keď v skutočnosti je to definitívny koniec mladosti?
Odo dnes sa už budú moje vrásky iba zvýrazňovať, vytvárať sa dlhšie a výraznejšie vejáriky, telo ochabovať a za vrchol romantiky budem považovať, keď ma muž nechá v telke pozerať všeličo, len nie majstrovstvá sveta vo futbale.
A tie nezmyselné dary! Aj to už bude pravdepodobne iba takto? Mám byť vo vytržení, že som po týždňovom plánovaní blbej oslavy dostala sadu pohárov, šálky na kávu, obraz, nevkusný svietnik so sadou vonných sviečok, parfum, ktorý absolútne nie je mojím štýlom, a korunu tomu všetkému dáva „skvelé prekvapko“ – týždňový pobyt v akomsi zapadákove. „Malebná“ dedinka na konci sveta, kde je zopár rodinných domov a v jednom z nich budeme my „vegetiť“. Ako som sa dozvedela, nie je tam ani voda, jupííí...! Nie je nič rozkošnejšie, ako sa celý deň lopotiť pri hrncoch s minimálnym komfortom. Presne tak som si vždy predstavovala vrchol romantiky v tridsaťtrojke.
Našťastie Matúš je s Kristínkou vonku na prechádzke. Obávam sa, že dnes by som asi neustála jeho chlácholenie a vety typu – všetko bude dobré, uvidíš. Dnes na to naozaj nemám chuť. Mám tridsaťtri a priam fyzicky cítim, ako starnem. Kde sa stratila nezávislá, trochu strelená, občas ľahko nervózna, ale v zásade pozitívne mysliaca baba? Stala sa z nej manželka a matka... Svoj život absolútne neviem žiť. Zahrabala som sa v plienkach, kašičkách, stohoch opranej bielizni, a to som mala plány! Asi ako Nasťa z výšky. Priemerne pekná, ale keď si dala tričko s výstrihom, chlapi na ňu leteli, ako keby bola nejaká supermodelka. A to nebola ani extrémne inteligentná. Na skúškach preliezala len tak-tak, zato však mala uši ako slon a keď sme sa rozprávali o projektoch, bola prvá, ktorá preberala cudzie názory – najčastejšie tie moje. A dnes? Údajne má skvelú pozíciu, šéfuje akejsi marketingovej sekcii v nadnárodnej spoločnosti, jej muž je nechutne prachatý podnikateľ. Marianna mi spomínala, že údajne plánujú od budúceho roka rodinu.
Cítila som v piatok, že do tej predajne s handrami nemám chodiť. Čo som čakala... s kočíkom, malým deckom, upachtená, v neforemnom oblečení a mastnými vlasmi... Zákon schválnosti – jasné, že som ju stretla! Za iných okolností by ma možno ani nepozdravila, ale teraz si to vychutnala. Jej výraz, oblečenie a vôbec všetko hovorilo, aká je so sebou spokojná, ako sa má dobre a ako sa teší, že ja vyzerám ako taká chudera. Úbohá matka v domácnosti, ktorú doma nič nečaká a nikdy nič nebude mať. Svokra by z nej mala radosť, takú si iste predstavovala pre Matúša. Bez ohľadu na to, že jej syn nie je ten nechutne bohatý podnikateľ...
Ahoj, Eviiik, ako sa máš? Teba som už nevidela celééé roky, – pozdravila ma ako slaboduchú „chichotalku“ z Troškovej trilógie. Dokelu, veď tou bola doteraz predsa ona!
Nasťaaa...
Neviem, či to bol výraz prekvapenia, opovrhovania alebo môjho trapasu. Asi zo všetkého niečo.
- Vidím, že sa ti darí. Ako sa volá toto malé šišidielko? – nahla sa ku Kristínke, ktorá sa na ňu naširoko usmievala a veselo výskala. Taká zrada.
- Vďaka, mám sa krásne. Som šťastná. Rodinka, dobrý manžel, všetko presne tak, ako má byť. (Preboha, koho hlas to vlastne vtedy prehovoril?)
- Áno... My sa tiež snažíme, teda, plánujeme od budúceho roka. Tak sa nám to snáď podarí. To vieš, potrebujem aspoň načas nájsť za seba náhradu. Niekoho šikovného, ale ochotného počítať s tým, že sa do pol roka vrátim. Rozhodne nebudem doma celý čas. Ozaj, nevieš o niekom, kto by sa nám o malé postaral? Ja budem pracovať aj z domu, ale občas budem musieť zájsť „do ofisu“. Chcela by som niekoho skúseného a zároveň milého. Komu môžem dôverovať...
- Snáď skúste ešte trochu počkať s tým hľadaním opatrovateľky. Ešte nie si ani tehotná. A dnes to býva dosť problém. Po tridsiatke... (To sa mi podarilo! Ha, tu máš, na! Mááám bod, mááám bod!)
- A ty by si to nechcela vziať? Dobre by sme ti zaplatili! Alebo sa chceš vrátiť do práce? Á, veď aj s dieťaťom sa dá začať v práci odznova, no nie?
Jej neviditeľný bod, bod, bod, bod, bod, bod, bod – ma fackoval z jednej a potom z druhej strany po tvári. Nezmohla som sa na slovo.
- Tak sa majte pekne, kočky, musím už ísť. – Štipla malú do tváre, zamávala a odplávala. Spokojná sama so sebou. Zostala po nej len vôňa parfumu a mne pachuť v ústach.
Bože! Ako to, že takéto prsatice vždy majú po čom túžia? Aj ja chcem od života všetko. Nielen prať plienky a mužove spodky! Kde sú moje plány na úspešnú kariéru? Už ma unavuje ten večný kolotoč. Tiež chcem voňať. Obliecť si niečo pekné. Dať si mejkap a usmievať sa na svet – úsmevy zatiaľ spokojne obstaráva moja dcéra. Dcéra. Ja som fakt mama... Teda, nie že by mi to doteraz nedošlo, ale ešte stále ma to privádza do úžasu. Ale dnes mi je táto pozícia úplne cudzia. Dnes mám na to nárok. Mám tridsaťtri, som unavená a stará. A je mi úplne jedno, že by mal môj muž po týchto slovách prekvapený a sklamaný výraz. Kristepane! Čo to hovorím?! Ja potrebujem dovolenku!