Keď 1+1 = 4

Všetko sa začalo ako v rozprávke... Možno sme nemali úplne všetko, ale mali sme kde bývať, mali sme auto, dobrú prácu, ale najmä jeden druhého a tak, keď sme na spoločnej dovolenke zistili, že čakáme bábätko, mala som pocit, že sa dotýkam neba.

V 5. tt sme sa dozvedeli, že 1 + 1 sa nerovná 3, ale hneď 4... Rozprávka bola stále krajšia a krajšia. Mala som v podstate bezproblémové tehotenstvo a hoci som v 20. tt už musela ostať doma, všetko sa mi zdalo neuveriteľne úžasné... Až do 29. tt, kedy mi pri pravidelnej kontrole lekár oznámil, že moje deti sa už pýtajú na svet.

A tak sa narodil Matúško (1 200 g, 37 cm) a Filipko (1 380 g, 42 cm). Oboch hneď previezli do Banskej Bystrice. Svoje deti som po prvýkrát videla po 4 dňoch, aj to iba na  fotografiách. Stále som však na ne myslela a ten strašný pocit, keď ostatným mamičkám nosili detičky na dojčenie a mne nič, keď vedľa mňa stála prázdna postieľka, keď som ich nesmela ani pritúliť neprajem nikomu.

Keď som sa zotavila, prijali ma v Banskobystrickej nemocnici, aby som mohla byť v blízkosti našich mrňúsov. Matúškova popôrodná adaptácia bola dobrá, od začiatku dýchal sám, papal a v inkubátore bol len preto, že si nedokázal stabilne udržať teplotu. S Filipkom to bolo horšie. Nevládal ani dýchať, nefungovalo mu trávenie, zlyhávali obličky, na štvrtý deň dostal krvácanie do mozgu a kopec ďalších komplikácií sťažovalo jeho stav. No vďaka úsiliu lekárov sa podarilo aj jeho stav stabilizovať a po dlhých dvoch mesiacoch sme odchádzali domov.

Myslela som, že najhoršie už máme za sebou, no až príchodom domov sa začal maratón rôznych vyšetrení, kontrol a intenzívnej rehabilitácie. Na to, že Filipko bude pravdepodobne „iný“ nás pripravovali už v nemocnici – veď dlhý pobyt pod prístroji i krvácanie a nedokrvenie spôsobili zmeny na mozgu. Ja som si to však nepripúšťala.

Až neskôr, keď nedosahoval niektoré vývinové miľníky tak ako Matúško. Nie som žiadna hrdinka. Prešla som snáď všetkými možnými fázami cez bezmocnosť, zúfalstvo, hnev, pocit krivdy, žiarlivosť na všetky mamy, ktoré majú zdravé dieťa až po sebaľútosť, letargiu a napokon k prijatiu toho, že hoci je „iný“, je predsa môj. A ako je to dnes?

Chlapci majú takmer dva roky. Matúško je neskutočne živý, úžasne komunikatívny a rozumný chlapček, ktorý ovláda všetko, čo vedia deti jeho veku... A Filipko? Ešte nechodí (ale tvrdo na tom pracujeme – ešte stále 3x denne cvičíme vojtovku) a ani nerozpráva... No, keď sa na mňa usmeje, keď ma pohladí a dá mi „pusu“, musím skonštatovať: „Moje dieťa možno bude zaostávať v niektorých „parametroch“, no v láske isto nie...“