Do plaviek?!
Všetko to začalo nevinnou poznámkou môjho muža Maja o tom, či si pred našou dlho očakávanou a vysnívanou dovolenkou nechcem kúpiť nové plavky...
(malé letné blues)
Všetko to začalo nevinnou poznámkou môjho muža Maja o tom, či si pred našou dlho očakávanou a vysnívanou dovolenkou nechcem kúpiť nové plavky... „Jasné, bez nových plaviek nikam nejdem,“ bola moja prvá reakcia. Ako typická žena som však podvedome začala hľadať za manželovým záujmom o moje bikiny ďalšie – podľa mňa – skryté významy. To som ešte netušila, čo ma čaká...
Vyvodzovaním rôznych teórií, ktoré chápu iba ženy (muži na to nemajú „špeciálne“ bunky), som prišla k istým záverom:
- 1. Moje staré kvietočkované bikiny sa mi nepáčia.
- 2. Ja sa nepáčim môjmu mužovi v mojich starých kvietočkovaných bikinách. (Určite videl nejakú sexicu v super plavkách a nechce sa za mňa na pláži hanbiť)
- 3. Dostal odmeny v práci, ale nepriznal sa mi, teraz ho hryzie svedomie a chce ho umlčať tým, že mi navrhne kúpu nových plaviek!
- 4. Ja sa mu už nepáčim.
Áno, viem, body 2 a 4 sú totožné. Ale myšlienka, že sa pre môjho drahého stávam menej príťažlivou, bola taká nástojčivá a tvrdo bojujúca o prvenstvo medzi ostatnými, že som jej pomaličky dovolila vyhrať.
Krutá pravda
Chudák muž, keby len tušil, akú lavínu vo mne spustí. Ešte v ten večer som sa zabarikádovala v spálni a pred zrkadlom otŕčala svoje telo v starých plavkách. Ešte že v telke išla Liga majstrov. Majovi sa mohlo zdať čudné akurát to, prečo jeho obľúbené mužstvo prehráva už v druhej minúte, a nie že jeho ženu chytá srdcový kolaps.
Polonahá pozerajúc do zrkadla som na vlastné oči zbadala krutú pravdu. Máme päť rokov po svadbe. Na tvári o pár vrások viac ako kedysi, na stehnách vykúkalo čosi začínajúce na písmeno S (rozumej strie) a v okolí pupka – malé, ale fakt celkom malé bruško. Aspoň mne sa také zdalo. Moje prsia poznačené takmer 1,5-ročným dojčením dcéry už tiež neboli osudové „magnety“, ktoré pritiahli pohľady môjho muža.
„No čo, už to nie je to, čo bývalo...“ skonštatovala som lakonicky. „Nemám už dvadsať, ale ani tak to nie je ešte na zahodenie,“ plesla som si dlaňou po stehne, ktoré sa pod náhlym tlakom zmľandravené zavlnilo. V tej chvíli sa z detskej izby ozval hlasný plač. Naša malá Veronika potrebovala pomojkať. Zabudnúc na to, že som iba v plavkách, som vyšla z izby. Mužov zdesený pohľad (práve šla reklama, takže sa dokázal odpútať od obrazovky) som odignorovala. Kým som tíšila malú, konečne mi to dochádzalo – musím so sebou niečo urobiť! Tie Majove oči! Nechcem, aby sa na mňa takto díval... Som predsa jeho krásna štíhla ženička! Alebo je to už len minulosť?
Chce to plán!
V tú noc som spala veľmi zle. Odzrkadlilo sa to na mojej nálade ráno. Majovi som len odvrkovala a nemala som preňho jeden milý pohľad. Aspoň že som sa prinútila byť milá k dcére a cesta do škôlky nám ubehla celkom v pohode. V kancelárii som však bola na tom rovnako ako doma. Našťastie, kolegyne mali pochopenie... Dve hodiny som to v sebe dusila, až som nevydržala. „Baby, musíte mi pomôcť, inak sa zbláznim...“ Kolegyne Jarka a Katka zdvihli hlavy spoza haldy papierov a spýtavo na mňa pozreli. „Tak spusť,“ začala Katka. „Aj tak vyzeráš, akoby ti uleteli včely... Len som čakala, kedy to vybalíš sama. Stalo sa niečo doma? S Majom alebo s malou?“
Rýchlo som vychŕlila, čo mi už od večera vírilo hlavou. Ešte že šéfka bola v ten deň na služobke a mohli sme kecať...
Baby ma vypočuli, chápavo prikyvovali a okamžite prišli s riešením. „Vezmi to pekne po poriadku,“ navrhla pragmatická Jarka. „Najprv si kúp plavky, ktoré sa ti páčia, najlepšie o číslo menšie, aby si mala motiváciu. Bod číslo dva bude výber správnej diéty. Veľa času do dovolenky nemáš, takže najlepšie bude začať hneď,“ a vzala mi z ruky napolitánku, ktorú som mala ku káve... Naprázdno som preglgla, dávajúc jej za pravdu.
„No a za tretie,“ kontrovala jej Katka. „Vyhoď si z hlavy, že tvoj Majo je zaľúbený do nejakej inej baby. Väčšieho romantika a zaľúbenca ako je tvoj muž niet široko-ďaleko. Jednoducho chce, aby si sa na dovolenke cítila dobre. Dopraje ti. To keby môjmu mužovi napadlo kúpiť mi plavky, asi by sa stal zázrak. Takže nefantazíruj a hor sa na zháňanie plaviek. O výber diéty sa ti postaráme my, sme v tom predsa len väčšie odborníčky!“ zahlásila. A mala pravdu, obidve každú chvíľu skúšali nejakú diétu, a pravdu povediac, schudnúť potrebovali, viaceré tehotenstvá a vek urobili svoje... No že sa k nim pridám aj ja, doposiaľ tvrdo odolávajúc, bolo naozaj prekvapenie...
Nerozhodná
Po práci som mala hodinu času do vyzdvihnutia malej zo škôlky. Využila som ho prakticky – zháňaním plaviek. Malo to len jeden háčik... Vôbec nie som typ na nakupovanie a tak po nazretí do piateho butiku a otázke: „Nemáte nejaké pekné, zaujímavé a netuctové bikiny?“ som to unavená vzdala. Predavačky ma zasypávali horami plaviek, z ktorých vybrať si bol naozaj problém. Jedny sa mi páčili strihovo, ale boli príliš krikľavé, v druhých som mala prsia ako naliate mliekom, tretie boli zasa na štíhlu a plochú sedemnástku, ktorá dokonale ovláda tajomstvo vlnenia bokmi... Zachránil ma čas, musela som do škôlky.
Pri večeri som mužovi len tak medzi rečou spomenula, že som sa dala na zháňanie „tých“ plaviek. „A ako? Našla si niečo?“ opýtal sa ma medzi sústami jedla. „Ani nie. Ale ešte skúsim. Tebe by som sa v akých páčila?“ začala som protiútok, či sa ten môj predsa len nevyfarbí... „Ale drahá, ty si predsa krásna vo všetkom, čo si oblečieš. Len nech sa páčia tebe. A na cenu nepozeraj. Chcem, aby na tebe nechal na pláži každý oči... Ale to bude tak všetko! Moja ženička musí byť jednička, ale iba pre mňa!“ začal „potiť“ Majo a to som vedela, že vážnej debate je koniec. No, že by moje obavy rozptýlil, povedať nemožno. Ale že ma vyhecoval k ešte väčšiemu trápeniu, to áno...
Malá morská víla
Ráno sme s babami hneď prebrali moje neúspešné nakupovanie. Jarka a Katka ma dobre poznali, takže predpokladali, že to takto dopadne. Katka vytiahla z kabelky letný katalóg. „Spolu niečo vyberieme,“ zahlásila. A mala pravdu. Stránky sme prelúskali raz-dva. Dievčatá vedeli rýchlo a jasne vyvracať moje argumenty. Nakoniec sme vybrali krásne modré plavky s mašličkami. Modelka v nich vyzerala ako morská víla Ariel... „No na mne asi tak sedieť nebudú,“ začalo zasa moje nerozhodné ja. „Ale nevadí, risknem to. Aj cena nie je zlá. A tá farba! Presne tak si predstavujem more, ku ktorému pôjdeme.“ A bolo. Rýchlo som poslala objednávkovú sms-ku, aby som si to nakoniec nerozmyslela. „Teraz už potrebujem len jedno – schudnúť,“ povzdychla som si.
Kolegyne na seba sprisahanecky žmurkli. Na stôl mi položili hŕbu papierov a výstrižkov z časopisov. Na všetkých veľkými písmenami kraľovalo DIÉTA. A väčšine kontroval prívlastok „zaručená“.
Diétová hitparáda
Nasledujúcu hodinu mi baby referovali, ktorá diéta ktorej ich sestre, známej, susede, herečke a neviemkomuešte pomohla... Katka presadzovala diéty, ktoré vyžadovali aj cvičenie, Jarka bolo jednoznačne proti takémuto dvojnásobnému týraniu tela. „Buď jedno, alebo druhé. Nemôžeš sa presiľovať!“ argumentovala. Spoločnými silami sme sa uzhodli na tom, že potrebujem schudnúť rýchlo a asi päť kíl. Čo nebolo veľa, ani málo...
„Začni tukožrútskou polievkou,“ navrhla Katka. „Dobre naštartuje organizmus a prečistí ho.“ Poslúchla som ju a cestou do škôlky som nakúpila v zelovoci všetko potrebné. Majo sa síce pri večeri ksichtil všelijako a tanier polievky ešte zaklincoval salámou a žemľami... Ale ja som poslušne chudla... Teda jedla polievku. Aj na druhý, aj na tretí deň. Na štvrtý som ju už nemohla ani cítiť. Moja hmotnosť sa však stále nemenila.
Čas neúprosne bežal a tak som s babami začala ďalšiu bojovú poradu. „Dobrá je 90-dňová diéta. Suseda po nej pekne schudla. Na mňa je však pridlhá. Ale podľa susedy sú kľúčové iba niektoré dni, vyskúšaj to.“ A tak som začala 90-dňovú, pre krátkosť času zredukovanú na štyri dni... Bola náročnejšia ako predošlá. Jeden deň som mala pečivo, ale nemohla som mliečne výrobky, na ďalší deň bolo obmedzenie ešte horšie. Bola som z toho na nervy, neustále sledovať, čo môžem, a čo nie. O to viac, že od nepamäti mám chute ako tehotná a nemám problém miešať sladké so slaným či kyslým.
Prvý úspech
Po osudných štyroch dňoch sa dostavil prvý úspech. Ručička sa pohla. Schudla som kilo a pol! Nadšená som to referovala babám v práci. Ony to oslávili sladkým koláčikom a ja bielym jogurtom... Nemohla som predsa prestať, keď sa mi začalo dariť! Pred Majom som ani nemukla a už som si predstavovala, ako zhíkne, keď ma uvidí a lá Ariel v krásnych modrých plavkách krásne štíhlu.
Do odchodu na dovolenku ostávalo dvanásť dní. Katka rozhodla, že je čas zrýchliť moju snahu. Vybalila na mňa špeciálnu diétu. Pozostávala z minima jedla a maxima tekutín. Už len pri jej čítaní mi bolo zle. Prvý deň – raňajky – banán; obed – dve jablká; večera pomaranč alebo melón. Medzitým nič. Druhý deň – raňajky – zeleninový šalát; obed – iný zeleninový šalát; večera – surová zelenina alebo ďalší zeleninový šalát... Tretí deň... som už ani nevidela.
Ale povedala som si, že to skúsim. Blížil sa víkend, tak prečo nie? Majo nechápal moje snaženie (hoci ho sám naštartoval!) a veselo sa celé dva dni prepchával. Ja som sa držala „litery“ a nejedla. Keď som zbadala dcérku jesť čokoládu a Maja zmrzlinu, nebolo mi všetko jedno. No bola som rozhodnutá ešte schudnúť.
Odmena
V pondelok ráno som mala zasa o kilo a pol menej. „Super!“ potešila som sa. „Tak predsa to ide!“ No pri pohľade do zrkadla mi nebolo všetko jedno. Pokožka biela ako sneh, kruhy pod očami... a v žalúdku mi hrali hudci... Celý deň som bola mrzutá. Dôvod? Hlad... Po príchode domov som už nevidela ani na oči. Rýchlo som nachystala večeru a začala kŕmiť malú. Jej obľúbené tvarohové guľôčky. Aj Majo ich zbožňuje. A ja tiež... Bolo riskantné pripraviť ich, vedela som, že ich vôni odolám len ťažko. Ale povedala som si, že je čas trochu sa odmeniť. Najprv jedna, potom dve, tri. Ani neviem ako a zhltla som celú misu. Musela som sa krotiť, aby niečo ostalo aj manželovi.
Moje „odmeňovanie“ sa mi vypomstilo okolo druhej ráno. Boľavý žalúdok, neskôr zvracanie. Ráno som mala smrť v očiach a na tvarohové guľôčky som nemohla ani pomyslieť. Majo mi uvaril harmančekový čaj a uprosil ma, aby som si vzala voľno a liečila si. Vzal malú do škôlky a ja som zaľahla. Vedela som, že už žiadna diéta nie je potrebná. Žalúdok som mala scvrknutý a chuť do jedla? Ani pomyslieť...
A predsa happyend
Chcete vedieť, ako dopadlo moje chudnutie? Na dovolenku som odchádzala síce o päť kíl ľahšia, ale s citlivým žalúdkom a veľmi slabá. Plavky a lá Ariel? Došli, ale keďže som „zhodila“ tukové vankúšiky, boli mi veľké. A tak som si musela vziať staré.
A čo na to všetko ten, ktorý to „spáchal“? Môj mužíček bol taký vyľakaný z toho, ako mi pred odchodom na dovolenku bolo zle, že ma obskakoval a bol milý-premilý. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, možno sa bál viac toho, že nám kvôli mojim ťažkostiam dovolenka prepadne...
Ale nech už je, ako chce, naša „dovča“ stála za to. A viete prečo? Nie kvôli zhodeným kilám či staronovým plavkám. Pre malú Veroniku bolo more živelným zážitkom a nemohla sa vyšantiť v jeho vlnách. Pohľad na ňu, ruka v ruke s mojím drahým, to bolo to pravé „orechové“.
PS – A bez obáv, čerstvý vzduch a more urobili dobre aj môjmu tráveniu, takže som na žiadnu diétu ani nepomyslela. A určite už ani nepomyslím!