Denník osamelej manželky

24.11.2009 v kategórii Mama, autor Kaja, foto: istockphoto.com

Večer sme sa rozlúčili a nasadol si na vlak. Deti spali, byt ostal zrazu tichý...

18. 9. piatok

Večer sme sa rozlúčili a nasadol si na vlak. Deti spali, byt ostal zrazu tichý. Sadla som si za počítač.

O pol jedenástej som sa zdvihla, že si pôjdem ľahnúť, no dlho som nemohla zaspať.

Keď som už konečne spala, s presnosťou polnoci sa ohlásil náš syn. Takto to pokračovalo každú hodinu až do rána.

19. 9. sobota

Pracujúci by si vzdychol: „Konečne víkend..“ Lenže ja som nepracujúca žena v domácnosti na materskej dovolenke, čiže pracujúca v nepretržitej prevádzke. Dnes sú doma obe deti, ja sa pokúšam rozlepiť oči, urobiť raňajky, poriadok, navariť a namiesto výletu čakám svokru (som v radostnom očakávaní). Má doniesť domáceho králika pre deti. Včera ma pozvali rodičia k sebe, čo ma veľmi potešilo, predsalen niekto na mňa myslí.

Volala mama, zmena plánu, ide spracovávať hrušky, čo jej naoberal otec. Nikam sa nejde. Hold, ovocie je ovocie a deti sú deti. Je pol deviatej večer – najmladší člen celý deň nespal (pokus uspať ho prebiehal od 11.30 do 15.00 s prestávkami na jedlo v rôznych variantoch – posteľ, kočík). Svokrovci prišli až o 20.00, keď sme už všetci takmer spali. Bez králika. Vraj, až keď sa vrátiš domov. Asi aby neušiel. Zaspávame.

20. 9.  nedeľa

Polnoc. Budíček. A takto ešte štyrikrát. O šiestej ďakujem Bohu, že už je deň. Dnes ideme do kostola (egoisticky sa chcem pomodliť, aby mi dal Pán Boh silu do ďalších dní). V pohode sme sa vychystali, dnes to fičí... Kakali sme, práve nám ušiel prvý trolejbus. Čakáme na druhý, v tom... dobrodinec pristavil autom, vraj nás odvezie. Haleluja! Prišli sme dokonca načas. Jéééj, konečne aj iní ľudia! Prvú tretinu služieb Božích som strávila posediačky, druhú v pokluse. Hrali sme sa v detskom kútiku i obehli celý areál so záhradou aspoň 5x dookola. Mám prehľad, kde čo rastie.

Po kostole sme pozvaní k rodičom na obed. Otec sa mi smeje, že utrápená matka...Hovorím mu, že on sa vie len smiať, ale praktická pomoc žiadna. „Že či sa má mama roztrhať... a jeho stará mama mala 4 deti a v 28-čke už bola vdova a vedela si poradiť..“ Nuž, aj to je povzbudenie...

Ešteže mi aspoň brat pomohol zapojiť počítač, ktorý mi malý včera odpojil. Snažím sa myslieť pozitívne, ale veľmi sa mi nedarí. Cítim sa sama a nepochopená. Podvečer sa ozvala kamarátka Zdenka, že ma príde navštíviť aj s mamou. Idem im naproti, vybitý mobil strkám do nabíjačky. Obišli sme sa, doma nachádzam 5 neprijatých hovorov. Už sa im nechce, sú v nákupnom centre. To je smola dnes.

Na záver dňa som si omylom vytlačila namiesto zubnej pasty pleťovú masku na zubnú kefku. Konečne večer a noc!

21. 9.  pondelok

Dnes som mala deň v slzavom údolí. V noci sa mi snívalo s nebohou starou mamou, ako nás doma čaká s pečeným kuraťom. Prišlo mi to tak ľúto, že som s prestávkami plakala celý deň. Potom som vyzerala ako taká alkoholička – nos červený, tvár fľakatá, oči krvavé a opuchnuté. Horšie je, že som tak musela ísť na poštu, čo už. Poobede sa mi trošku rozjasnilo, lebo mi telefonovali, že som vyhrala tričko v sms súťaži. Fakt ma to potešilo. A ešte aj mail od kamošky  - vydrž, si silná žena! To teda som!

22. 9. utorok

Prišla ma doobeda na chvíľku pozrieť kolegyňa. Porozprávali sme sa, pospomínali na robotu a staré časy. Keď odišla, volala mi Ivetka, kamarátka, že jej našli žlčníkové kamene a piesok a bola smutná. Chcela som ju potešiť, tak som sa vybrala ju pozrieť. Avšak rozpis odchodov trolejbusov na internete nesedel s realitou. Trolejbus mi mal ísť až o hodinu, čo bolo s malým 1,5 ročným dieťaťom nereálne. Musela som stretko zrušiť a so synom sme pobudli na ihrisku.

Ďalší šok som zažila, keď sa mi dcéra nevrátila o pol štvrtej zo školy, resp. školského klubu, ako býva zvykom. Volala som pani vychovávateľke, ktorá mi oznámila, že Natálka už predsa dávno išla. Bolo za päť štyri, vyzerajúc z balkóna, mala som nervy v kýbli. Únos? Kamaráti? - hútala som. Dôvod bol prozaický: „To vieš, mami, ono to trvá, kým sa človek zbalí, oblečie, obuje...“ A to je ešte babie leto, čo bude robiť v zime?? (Mimochodom, cesta do školy a zo školy trvá 5 minút). Poobede som bola ešte zbierať farebné listy na výtvarnú výchovu a robili sme domáce úlohy. Uf! Po vysiľujúcom dni noc potešila ako nikdy predtým.

23. 9. streda

Od piatej rána sedím v prítmí obývačky. Deti síce spia, ale mňa prebudil sen, že som... že som znovu tehotná.. deti mám rada, ale tie moje dve mi bohato stačia a zdá sa, že aj tie niekedy sotva zvládam. Normálne ma to vyplašilo. Ale aspoň sme nezaspali a všetko načas stihli. Dnes som sa vychystala do mesta. Trolejbus šiel popredu, tak som bežala od križovatky celú cestu s malým na rukách. Ešteže pribrzdil a počkal ma. Vnútri bolo plno. Malý na rukách, v druhej ruke lístok a na chrbte ruksak. Všetci sediaci, aj mladí, aj stredný vek (podotýkam - starší sa v tom čase v linke nenachádzali) svorne hľadeli von z okien. Aké zaujímavé mesto! Asi sme neviditeľní, napadlo ma. Naveľa, jeden pán sa neochotne posunul a uvoľnil mi miesto vedľa seba. Už viem, čo myslel malý princ, keď hovoril, že človek sa niekedy  cíti osamelý medzi ľuďmi. V meste som vybavila, čo som potrebovala a spojila príjemné s užitočným, bola som pozrieť brata, rodičov, neterky a vybrali sme sa aj na prechádzku do mesta. Skoro nás v pešej zóne zmasakroval ujo na bicykli a ešte aj hundral (je tam zákaz jazdiť na bicykli). Prečo sa ľudia tak ženú a za čím? Inak to bol pekný deň. Ešte keby malý pospal, nemalo by to chybu. Vydržal ale „ťahať“ od pol siedmej do siedmej večer. To som ho už osprchovala, nakŕmila a zaspal. Upratala som byt, počkala malú, kým sa vráti z krúžku, naje, umyje, uložila ju, vybavila telefonáty, atď, atď. Rátam na prstoch, už len 4krát sa vyspíme a vrátiš sa. Tak veľmi mi chýbaš, cítim sa taká neúplná, akoby mi chýbala polovica mňa...

...ostatné dni prebiehali v podobnom rytme a dynamike, takže som sa k písaniu nedostala. Keď som Ťa však uvidela vo dverách, srdce mi poskočilo radosťou a na predchádzajúcu únavu som takmer zabudla, nebyť Tvojej vety: „... sa máš, že si doma a nič nemusíš....“