Stará mama spomína: Vnúča dodá životu nový zmysel

Anna Kapilová | 22. apríl 2018
starí rodičia, vnúča, leto, jar, radosť, spomienky

Dni a týždne letia, človek sa ani nenazdá, ako. Len nedávno som v náručí po prvý raz držala svoje nádherné vnúčatko, a teraz mi tu pred očami bežká a výska dvojročná dlhovlasá slečna.

Nakúka pod kríky a ukazuje mi chrobáčika, lezúceho po chodníku. Snažím sa zdieľať jej nadšenie a spoločne sa tešíme z krás prírody. Ponad naše hlavy preletí vtáčik, v diaľke začuť jeho spev. Posledné púpavy sa žltnú v tráve, lístie padá zo stromov, také obyčajné každodenné veci.

A predsa, s vnučkou sa aj tá najobyčajnejšia z nich stáva zvláštnou, čarovnou.

Neviem, do akej miery ovplyvňuje povahu dieťaťa ročné obdobie, v ktorom sa narodí. Vnučka je augustová, je to letné, slniečkové dieťa. Prvé „životné skúsenosti“ naberala v kočíku počas nádherných teplých letných dní.

Prišla jej prvá jeseň, potom zima... V ďalšie leto už vnímala všetko omnoho intenzívnejšie.  Veselé čľapotanie sa v bazéne, dlhé letné večery na prechádzke s rodičmi či starými rodičmi. Jej prvá naozajstná zima bola až tá minulá. Sánkovanie, snehuliak, veselé hranie sa v snehu.

A ja som len stála a prežívala všetko s ňou, ako by to bola moja prvá zima, môj prvý sneh.

Môj život nebol bezstarostný. Ako sirota, vychovávaná v detskom domove som však mala možnosť tráviť nekonečné chvíle uprostred krásnej prírody. Potajme sme si občas odtrhli z ovocia rastúceho v spoločnom sade. Prvé bozky padli pod rozkvitnutými stromami obkolesujúcimi budovu domova. Prežívala som to všetko ako náhradu toho, že nepatrím medzi tie šťastné, rodičmi hýčkané deti.

Život v domove sa však skončil a ja som odišla na štúdiá do mesta. Tu som spoznala svojho manžela a porodila svoje dve deti. Mesto a jeho paneláková atmosféra sa stali mojím novým domovom.

Roky ubehli a ja som pomaly zabudla na radosť z kvetov či takmer neviditeľnej dúhy, ktorú občas možno zazrieť niekde za sídliskom. Akoby ma chlad mesta zaklial na nevšímavú, všade sa ponáhľajúcu bytosť.

A tu je zrazu tento malý zázrak, toto malé nevinné dievčatko, čudujúce sa padajúcej jarabine a poletujúcemu hmyzu. Maličkým prštekom ukazuje na drobnosti okolo seba a špúli pery v detskom úžase. "BABA! BABA!" kričí a naháňa motýľa, potom sa zastaví pri kaluži a skočí do nej s úsmevom a radosťou v očiach. Po farebných gumáčikoch stekajú kvapky vody. A po mojich lícach steká slza vďačnosti.

Vďačnosti za tento dar znovuobjavenia krásy života.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: