Anjelik Max

Ivana | 29. apríl 2011

foto: istockphoto.com

Jeden z vašich príbehov, ktoré prišli k nám do redakcie...

Vytrhli mi srdce z hrude, pošliapali po ňom a povedali, že musím žiť ….takto by som asi jednou vetou opísala svoj osud.

Začalo sa to všetko pred ôsmimi rokmi, keď sme sa s manželom rozhodli, že chceme byť šťastní, ale v trojici. Prvý rok bol veľmi ťažký, lebo každý sa vypytoval, kedy už bude bábätko a či ešte stale nič... No a stále nebolo nič, nedarilo sa, a tak som začala chodiť po základných vyšetreniach, nasledovala laparoskopia s výsledkom - jeden vajíčkovod priechodný, druhý priechodný pod tlakom.

Asi pol roka po laparoskopii a za pomoci hormonálnych liekov sa nám podarilo otehotnieť, naša radosť bola neskutočná a ani vo sne by nám nenapadlo, že by sa niečo mohlo stať…no stalo sa, skončila som v nemocnici s podozrením na mimomaternicové tehotenstvo. Nasledovala ďalšia laparoskopia, no našťastie mimomaternicové to nebolo, a tak mi zostali oba vajcovody.

Cca ďalší polrok prešiel a zase sa nám za pomoci liekov podarilo znovu otehotnieť, taká som bola šťastná, verila som, že tentokrát to už musí výjsť, že sa nemôže nič stať, veď všetko je v poriadku a ja nemôžem predsa dvakrát o svoje dieťatko prísť. No bohužiaľ som začala zase špiniť a keď som prišla na pohotovosť, tak mi povedali, že tam už nič nie je.

A tak sme absolvovali všetky možné vyšetrenia, a všetko bolo v podstate v poriadku, len toxoplazmóza a chlamýdie boli pozitívne, a tak som sa pol roka liečila na infekčnom, lebo nie a nie sa ich zbaviť. No a do toho ešte prišli zlé výsledky z preventívnej prehliadky a musela som absolvovať konizáciu krčka maternice. Dobre, zvládla som aj toto, veď čo by som neurobila pre dosiahnutie svojho šťastného konca. Ale ten aj napriek všetkému už nejako nechcel prísť, až mi nakoniec moja pani doktorka povedala, že už pre mňa urobila všetko, čo bolo v jej silách a odporučila nám CAR.

A tak sme sa po 4 rokoch márnej snahy rozhodli pre návštevu CAR, kde nás ubezpečili, že je všetko v poriadku a takých prípadov ako sme my majú kopec a nevidia dôvod, prečo by sme nemohli mať dieťatko. Inseminácia sa nám samozrejme nevydarila, a tak sme sa pustili do IVF, kde sme mali šťastie a podarilo sa nám 13 krásnych embrijok. Boli sme z toho takí šťastní a zároveň sme mali aj obavy, že čo budeme s toľkými embrijkami robiť?

Prvý ET sa nám nepodaril, a tak sme sa hneď pustili do ďalšieho KET, a to nám už milá pani konečne zavolala tú skvelú správu, že som tehotná. Dojatá som volala manželovi, že budeme mať konečne dieťatko… a nasledoval zase šok, zase som začala špiniť a to, čo som verila, že sa už nikdy nestane, stalo sa po tretíkrát.

Po čase som sa zotavila a pustila sa do ďalšieho KET, ktoré bolo neúspešné, tak nasledovalo ďalšie, a to bolo vďaka Bohu úspešné. Nasledovala zase tá veľká radosť, ktorá aj vždy predtým… Verila som každému jednému tehotenstvu a tak isto aj tomuto, že sa už nemôže nič stať, a ono aj napriek ubezpečovaniu lekárov, že všetko je v poriadku, som tentokrát zase potratila, ale strata bola dvojnásobná, pretože jeden deň som potratila jedno a druhý deň druhé... Takže totálne vyčerpaná a zúfalá…nechcelo sa mi už viac žiť, myslela som, že som už na pokraji svojich síl , veď 5 potratov, to sa už predsa nedá zvládnuť. Ale ja som sa rozhodla, že to zvládnem, že nech potratím aj 10-krát , ale raz určite nie, raz sa to musí podariť!!!

A tak nás čakalo znovu neúspešne KET  a potom to konečne vyšlo, už som tomu ani neverila, lebo nám už ostalo len posledné embrijko, a predsa mi znovu tá milá pani z centra natešená volala, že som tehotná, a že mám užívať všetky lieky, čo mi predpísal pán doktor a teší sa o týždeň na kontrolu. A tak som poctivo užívala Utrogestan, Duphaston, kyselinu listovú, Prednison a aj som si poctivo každý deň pichala Fraxiparín… a predstavte si, že som na tú kontrolu po týždni prišla, a prišla som aj o dva týžde…a aj na všetky ostatné, ktoré ma čakali do konca tehotenstva.

Bola som taka šťastná, bolo to najkrajšie a najšťastnejšie obdobie v mojom živote, stále som mala pocit, že by som mohla byť tehotná večne, maličký bol úžasný a každý deň som mu to hovorila, tak krásne kopkal a štikútkal, nevadilo mi ani tŕpnutie nôh, ani to, že som sa nevyspala a dokonca ani nenajedla, lebo mi zistili tehotenskú cukrovku, takže mi zakázali jesť všetko, čo mi do vtedy chutilo…nsladkosti to síce neboli, ale jogurty, jogurtové nápoje a ovocie, to bolo moje.

A tak sme to dobojovali do 39. tt a nevedeli sme sa už s manželom dočkať toho nášho chlapčiatka, zrazu prišiel ten vysnívaný deň, naplánovali mi sekciu, kvôli syndrómu dutej žily a keď malinkého vybrali von a ukázali mi ho, tak som bola taká šťastná, že som to dokázala, nevedela som sa ho dočkať, kedy mi ho konečne donesú, kedy ho konečne budem môcť objať… pripadalo mi to ako celá večnosť, keď nebol pri mne, chcela som ho mať stale pri sebe, a tak som sa už na druhý deň po sekcii hrabala na nohy, aby mi už konečne nechali moje milované dieťatko pri mne. Nevedeli sme sa ho s manželom nabažiť, bol taký nádherný a náš, a taký spokojný… to bol ozajstný vrchol nášho šťastia.

A nasledoval úplný pád na to najhlbšie dno, museli sme ísť na rtg bruška, lebo mali podozrenie, že sa mu smolka zasekla v brušku a nevedia, či nebude treba urobiť klystír, alebo chirurgický zákrok, aby mu tú smolku dostali z bruška von. Bola som úplne hotová, keď nám naše krásne chlapčiatko odvážala záchranka do BB …tak veľmi som sa o neho bála!

Večer nám volali, že sa nemusíme báť, že jeho stav je stabilizovaný, že to nie je take vážne, ako mysleli, že chirurgický zákrok nie je nutný a že mu dostanú hovienko von z bruška a my ideme potom domov. Na druhý deň ma puslili z našej nemocnice k nemu do BB ako doprovod a keď sme prišli tam a natešení išli pozrieť naše chlapčiatko, tak nám pani doktorka povedala skôr, než nás k nemu pustila, že jeho stav je veľmi vážny, že ho museli uviesť do umelého spánku, že má nejakú silnú infekciu a oni nevedia akú, a že mu dávajú preventívne 5 druhov antibiotík, aby podchytili viac možností, ale že mu nedávajú veľkú nádej!!!  

Môj svet sa začal rúcať, ale ja som aj napriek veľkej bolesti a strachu verila môjmu chlapčiatku, že on to musí zvládnuť, bol taký nádherný, keď tam tak ležkal ako bábika. Na druhý deň sa mu pohoršilo, ale lekári už začínali tušiť, čo mu je, no len na druhý deň sa nášmu chlapčiatku zase pohoršilo, pani doktorka mi povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: Napriek všetkému, čo robíme, nevieme vášmu dieťatku pomôcť… a potom to už  jeho drobné telíčko nezvládlo... po 6 dňoch života, presne o 12.00 hod.  jeho srdiečko navždy prestalo biť.

A teraz už neverím ničomu, len dúfam, že sa mi môj chlapček vráti v zdravom telíčku.

Milá Ivanka, Váš príbeh je smutný, plný bolesti a sĺz a napriek tomu všetkému z neho stále cítíť vieru a nádej. Držíme Vám palce a želáme hlavne veľa zdravia a síl na zvládnutie ťažkého obdobia a veľa, veľa zdaru do budúcnosti... Všetko dobré!