Príbeh našej čitateľky: Ako som prežívala koniec dojčenia...
Predstavovala som si, že malý bude ešte aj ako dvojročný behať za mnou a pýtať si mliečko..
Vždy som si hovorila, že keď budem matkou, urobím všetko pre to, aby som svoje bábätko dojčila. Našťastie, žiadne vážnejšie problémy sa nevyskytli, a tak som svojho prvého syna mohla dojčiť.
Mamy radia mamám: AKO sa pripraviť na dojčenie?
Zo začiatku to nebolo práve najjednoduchšie – kým si moje prsia a najmä bradavky zvykli na pravidelné namáhanie, prešla som si kadečím. Často ma trápili najmä bolestivé upchaté mliekovody a popraskané bradavky. No nič nebolo také strašné, aby sa to nedalo zvládnuť a vydržať, i keď niekedy som pri dojčení prežívala hotové muky a slzy sa mi tisli do očí. Tieto problémy sa však vyskytovali viac-menej len v prvých mesiacoch a postupne sa všetko upravilo.
Náš synček oslávi onedlho krásne druhé narodeniny a ja len nostalgicky spomínam na tie nádherné chvíle, keď som ho držala v náručí a dojčila. Vydržali sme to celých 13 mesiacov a nejedna mamička by povedala, že to je naozaj dosť. No ja som chcela vydržať ešte dlhšie. Predstavovala som si, že malý bude ešte aj ako dvojročný behať za mnou a pýtať si mliečko. On si však po tých trinástich mesiacoch zrejme povedal: „Dosť!“ a odvtedy som ho nijako nedokázala presvedčiť o výhodách a blahodarných účinkoch maminkinho mliečka pre jeho organizmus.
MLIEČNE ZÚBKY: Pokazí ich nočné dojčenie?
Keď ma odmietol prvýkrát, myslela som si, že mu možno len idú ďalšie zúbky, alebo jednoducho nemá chuť. No keď nechcel ani pred spaním a ani v noci, začala som sa báť.
Bolo to zvláštne – dovtedy som dojčenie brala ako samozrejmosť a skôr som sa obávala toho, ako raz toho malého prísavníka odstavím. A zrazu som tu mala opak. Neviem, ako to prežívajú iné mamičky, ale ja som sa cítila hrozne. „Moje dieťa ma odmieta, už ma tak nepotrebuje...,“ a podobné myšlienky mi vírili v hlave. Manžel ma upokojoval, vraj si to príliš beriem a je to pritom úplne prirodzené. Naše dieťa už jednoducho dospelo do určitého štádia, kedy chce byť samostatnejšie. Bolo to v období, keď Samko skúšal prvé krôčiky a objavoval nové možnosti.
Po večeroch som tajne plakala. Dívala som sa na spokojne spinkajúceho synčeka a nedokázala som sa ubrániť slzám. Tak veľmi som chcela tie chvíle späť. Boli to len a len naše chvíle a ja som túžila, aby sa vrátili. Závidela som iným mamičkám, ktoré sa sťažovali, že ich ročné a staršie deti ešte stále nechcú dať zbohom dojčeniu. Ja by som pokojne vstávala aj niekoľkokrát za noc, len keby Samko chcel. Sama som bola prekvapená, ako ma to vzalo.
Nechcela som si pripustiť, že sme s dojčením nadobro skončili. Zaobstarala som si dokonca odsávačku mlieka a niekoľkokrát denne som sa trápila, len aby som synovi zabezpečila aspoň aký-taký prísun materského mlieka. Z fľaše ho vypil bez najmenšieho zaváhania, odo mňa však nechcel ani kvapku. Pokračovala som teda v odsávaní a aj keď mi všetci, vrátane manžela, radili nechať to už tak, nemohla som. Prsia ma boleli, často som bola nesmierne unavená, ale robila som to pre svoje dieťa a nikto ma nechápal. Bolo mi z toho smutno.
Keď dojčenie BOLÍ!
Neviem presne, ako dlho mi trvalo, kým som sa zmierila s tým, že žiadne dojčenie už viac nebude, ale bolo to pre mňa ťažké. Nevedela som, ako ma odstavenie môjho syna zasiahne. Dojčenie mi veľmi chýba, ale už ma nezabíja pohľad na Samka s chuťou pijúceho svoju pravidelnú dávku Sunaru. Akonáhle zbadá fľašku s mliekom, uteká na posteľ a netrpezlivo čaká – je doslova závislý na svojej mliečnej večeri a raňajkách.
No čo, dojčenie sa teda definitívne skončilo a nič sa nedá robiť. Som vďačná a šťastná za tých krásnych trinásť mesiacov a všetkým dojčiacim mamičkám chcem len odkázať, aby si vážili tie vzácne chvíle so svojím dieťatkom, pretože všetko sa raz skončí...
Teraz si tie krásne chvíľky vynahrádzam pri našej dcérke – o pár mesiacov bude mať dva rôčky a ešte stále „sa dojčíme“, za čo som veľmi vďačná!
ÚCHVATNÉ: Dojčenie je zázračným momentom