Ako moje dieťa (našťastie) nevypadlo z okna
Dokončujem narýchlo akúsi prácu na počítači, práve sa chystám ju odoslať emailom, vtom niekto zvoní za dverami.
Vstávam a prechádzam cez kuchyňu, tu zazriem svoju dcéru stojacu na parapete zatvoreného okna. Zabrzdím, zložím ju dolu so slovami: „to sa nerobí“ a idem otvoriť.
Za dverami stojí susedka z prvého poschodia: „Nehnevajte sa, že vyrušujem, ale z protiľahlého domu na mňa pokrikuje nejaká pani, že na treťom poschodí je v okne dieťa, ktoré vypadne. Pani je z toho úplne bez seba. Tak ma napadlo, že to bude pravdepodobne u vás. Poďakujem a susedka dodáva, že toto ako matka dvoch detí tiež veľmi dobre pozná.
"Nenadávajte mi prosím, som vám vďačná..."
Bývame v tehlovom dome, v nie priveľmi širokej ulici, takže si tu ľudia cez cestu naozaj pozerajú do okien. V tom oproti našej kuchyni na mňa práve staršia pani ukazuje jasný posunok – naznačuje mi tým, že som padnutá na hlavu. Inak povedané blázon, chodiaca nezodpovednosť, príšerná matka.
Otváram okno, chystám sa na ňu zakričať že „ďakujeeem“. Ale ona bez prestania kričí, že som nezodpovedná ženská a čo to asi tak robím, keď ani neviem, že mi dieťa padá z okna, a to už dobrých dvadsať minút. Až teraz ma prepadá panika a roztrasiem sa. Cez ruch ulice sa aj napriek tomu znovu pokúšam ďakovať a ešte raz „nenadávajte mi prosím, som vám vďačnááá“. Keď to pani záchrankyňa konečne započuje, upokojí sa a z okna zmizne. Uf.
Zosunula som sa na zem a vzlykavo sa rozplakala.
Nič nechápajúca dvojročná dcéra tiež. Pre ňu to bola zrejme zábavná hra: vyliezla na pohovku pod oknom, potom na jej operadlo a – hurá hore na parapetnú dosku, okná sú dvojité a to vnútorné – žeby sa dalo otvoriť? Ide to! A šup, už tam stojí. Jéj, a oproti v dome akási pani sa hrá so mnou nejakú hru, niečo mi ukazuje a volá na mňa, škoda, že ju nepočujem. Tak nejako to asi bolo v okamihu, keď som prechádzala kuchyňou ku dverám, kde zvonila susedka.
Prečítajte si aj: 18 najväčších tajomstiev batoliat všetkých čias
Mohlo by sa jej podariť otvoriť okno?
Snažím sa upokojiť tým, že otvoriť druhé okno by sa jej len ťažko podarilo. Parapet je úzky, musela by zliezť a potom by už na kľučku vonkajšieho okna nedočiahla. Lenže ktovie... Ako pred súdnym tribunálom, sama pred sebou v duchu vypovedám: Som si istá, že v okne nestála dlho, pretože chvíľu pred zazvonením susedky som si varila v kuchyni čaj, a to ešte dcérka bola vo svojom hracom kútiku. Lenže tento argument je nanič! Kričia na mňa moje spomienky. Raz som ako dobrovoľník dochádzajúci na detské oddelenie do nemocnice videla, ako sa môže počas niekoľkých sekúnd nezvratne zmeniť život dieťaťa následkom pádu z obľúbeného stromu. Jedno neopatrné šliapnutie – a po ňom je človek na vozíku. Rozsudok na celý život, minimálna pohyblivosť, maximálna tragédia.
Keď samoobhajoba neuspela, hľadám teda možnú príčinu svojej nedbalosti. Dcérka je na seba odmalička veľmi opatrná. Nepúšťa sa bezhlavo do ničoho, čo sa ešte poriadne nenaučila a snáď aj vďaka tomu je teda veľmi šikovná: po schodoch chodí bez držania bravúrne hore aj dole (po schodoch si nesie dokonca sama v náručí svoju milovanú motorku, a nedá inak), nikam nepadá, na ihrisku lezie po rôznych preliezkach určených aj väčším deťom, nevybieha na cestu, bez väčších ťažkostí kadečo prelezie, vylezie, zdolá.
Prečítajte si aj: Naše deti sú dobrí ľudia
Falošný pocit bezpečia?
Jej opatrnosť a rozumnosť, s ktorou ku svetu pristupuje, mi pravdepodobne dala falošný pocit bezpečia, hovorím si. Zabúdam na to, že má len dva roky a že je potrebné dávať na ňu veľký pozor... Ale ja som predsa s ňou celé dni a strážim ju, aby sa jej nič nestalo. To ja sa snažím, aby svoje detstvo prežila bez zásadných úrazov a nezvratných chýb! Predsa len nemôžem stále vedľa nej stáť, deň čo deň, doma aj vonku, strážiť každý jej krok...
Nech sa o svojej „nevine“ presvedčujem, ako chcem – mám predsa silný zmysel pre zodpovednosť a na milovanú dcéru primerane dbám, či sa už zároveň snažím viesť ju k samostatnosti – pocit horúčavy a nepríjemného tlaku v oblasti žalúdku ešte niekoľko ďalších hodín nemizne. Až keď sa z toho vyspím a prestanem myslieť na to „čo by bolo, keby“ (sa jej podarilo okno otvoriť), dokážem sa na to pozrieť ako na veľmi cenné ponaučenie a nechcenú prípravu na nadchádzajúce letné obdobie, kedy bývajú okná v byte otvorené. A prichádzam na to, že dcéra mohla vyliezť na okno aj pre to, že to deň predtým videla u mňa – umývala som totiž okná. Vo svojom veku skrátka všetko napodobňuje, a to navzdory tomu, že som jej pri umývaní okien veľakrát opakovala, že ona sa šplhať hore nesmie.
Nakoniec je najdôležitejšie, že sa nič nestalo.
Len ma tak napadá, že to nemáme ako rodičia vôbec jednoduché. Že v tejto najdôležitejšej životnej roli sa musíme dôsledne snažiť, aby sme svoje dieťa pokiaľ možno ustrážili pred všetkými nebezpečenstvami a nástrahami sveta a zároveň sa nestali hysterickými bubákmi, ktorí neustále niečo zakazujú a dieťaťu takmer nedovolia sa slobodne pohybovať, zdokonaľovať a zdravo rozvíjať, a to všetko zo strachu, aby sa mu nič nestalo. To je sakramentsky ťažká úloha, keď nám k nej navyše nedal nikto žiadny scenár. Čo myslíte?
Mohlo by vás zaujímať: Prosím, ďakujem... Ako naučiť dieťa čarovné slovíčka?