Aby prespal celú noc

Azda každá žena túži a sníva o bábätku, pre ktoré by urobila všetko na svete, len aby bolo spokojné a zdravé. A keď sa konečne dvaja rozhodnú pre ten veľký krok a začnú pracovať na dieťati, nikoho ani len nenapadne, čo to všetko obnáša mať malé klbko svojej lásky doma a podriadiť mu celý svoj život.

Keď príde ten deň a budúca mamička čakateľka zistí tú najúžasnejšiu novinu, že sa to konečne podarilo a čaká dieťatko, celý svet sa odrazu mení na niečo krásne a zároveň nepoznané. Hlavou jej behom pár sekúnd prebehne neskutočná radosť, nadšenie, pochybnosti a milión otázok, či je na to vôbec pripravená, či to zvládne, ako túto radostnú novinku oznámiť manželovi a rodine a kadejaké iné myšlienky... Začne si v hlave premietať všetko, čo je spojené s ešte jej nenarodeným dieťatkom. Predstavuje si, ako bude asi vyzerať, na koho sa bude podobať, ako sa s ním bude hrať a čo všetko s ním bude podnikať. No na jednu veľmi dôležitú vec zrejme ani nepomyslí. A to, že sa už poriadne nevyspinká.

U mňa to bolo presne tak isto. Keď mi tehotenský test ukázal dve čiaročky, tak som tomu nemohla ani uveriť. Utekala som si kúpiť ešte dva, či sa náhodou ten prvý nepomýlil. Ale nie. Všetky vyšli tak, ako ten prvý. Tak som sa vybrala do najbližšieho detského obchodíku, aby som kúpila malilinké ponožtičky a nejakú peknú pohľadnicu s gratuláciou ku bábätku. Môj plán bol totiž taký, že ponožtičky zabalím aj s pohľadnicou a nechám ich pre manžela na stole, akože mu prišiel nejaký balíček.

Večer som nedočkavo čakala, kedy príde manžel z práce a hneď som mu ukázala, že má nejakú poštu. Keď ju otvoril, najprv nechápavo pozeral, že čo to je? Po chvíľke mu to došlo, a radosť, ktorú sme obaja spoločne pociťovali bola obrovská! Najbližší víkend sme navštívili našich rodičov, aby sme im túto novinku oznámili. A opäť som zabalila naše ponožtičky a dali sme ich rodičom ako darček. Po rozbalení sme všetci plakali od šťastia. Veď to malo byť prvé vnúčatko v rodine...

Tak išiel pomaly mesiac za mesiacom a prišiel termín pôrodu. Máloktoré bábätko sa narodí presne v určený termín, ale ten náš sa rozhodol, že už nebude dlhšie čakať. Celú noc som pochodovala po byte v bolestiach. Hneď ráno sme išli do pôrodnice, a poobede sme sa oficiálne stali rodičmi. U nás na Slovensku je to zaužívané tak, že dieťatko, keď je v poriadku dávajú hneď mamičke aj na noc. Nepozerajú na to, že žena je unavená a oslabená z pôrodu. A bábätko plače a nenechá maminu vyspať sa. Veď to všetky dobre poznáme.

Po príchode domov to pokračuje. Len s tým rozdielom, že manžel dopredu nevie, čo ho čaká najbližšiu noc a my mamky sa na to psychicky pripravujeme už z pôrodnice. Ja som to veľmi ťažko znášala, lebo ja spím veľmi rada a keď nie som vyspatá, tak som ako bez duše. Ale musela som pozbierať všetky sily a vstávať pekne každé tri hodinky k maličkému. Keďže som ho plne dojčila, tak som manžela ani nebudila. Aj tak by mi veľa nepomohol. Niekedy ani nevedel, že sme boli hore. Malinký bol presný ako hodinky. Ani päť minút dlhšie nevydržal bez papania. A ja som si myslela, že aká som vzorná mamina, keď som vyštartovala k nemu, len čo trošku zamrnčal. Hneď som ho zobrala na ruky, prebalila a dala mu prsník. Niekedy ani veľmi nechcel papať. Tak som ho položila do postieľky, ľahla som si a o pol hodinku znova plač. Tentoraz plač od hladu. Tak znova prebaliť, prsník, odrgrnúť a spinkať. A cez deň takisto. Len čo zamrnčal, bola som pri ňom.

Takto som si ho „pekne“ naučila, že len čo sa ozve, už mu tečie mliečko do bruška. A to bola chyba. Keď mal šesť mesiacov, tak som mu už začala dávať rôzne kašičky a zeleninku. Myslela som, že už by mohol vydržať v noci aj dlhšie spinkať bez papania, keď mu dám niečo hustejšie. Ale kdeže! Tak ako som si ho naučila, tak sa aj budieval. A ja, unavená, vysilená som stále vstávala k nemu, lebo som nemala to srdce nechať ho plakať. Keď to už vyvrcholilo k tomu, že mal deväť mesiacov a v noci už papať nechcel a napriek tomu sa budil aj šesť krát za noc s tým, že chcel, aby som ho uložila, dala cumlík a spinkal ďalej, tak sme s manželom urobili rázny krok! Presťahovali sme malého do vlastnej izbičky. Nikto to ale nevedel pochopiť, ako môžeme také malé dieťa dať do inej izby. Veď vydržte aspoň kým nebude mať rok....

Tak sme každému vysvetľovali, čo na nás ten beťárik v noci skúša. Večer som ho uložila ako obvykle. Pekne zaspinkal a my sme len čakali, kedy sa prebudí, že ho treba uložiť a dať cumlík. A dočkali sme sa. Tak ako každú noc, okolo druhej nadránom sa prebudil a zistil, že my tam niesme. Spustil náramný plač. Mne išlo srdce puknúť. Hneď by som išla k nemu pekne ho uložiť nech spinká. Našťastie môj manžel je v tomto silnejší a nepustil ma ísť za ním. Stále mi pripomínal, že keď k nemu teraz pôjdem, tak zas budeme tam, kde sme boli. Tak sme čakali. To bola pre mňa večnosť. Asi tak po pätnástich možno dvadsiatich minutách nastalo ticho. Drobček od únavy a vyčerpania zaspinkal. Asi o dve hodinky sa znova zobudil a plakal. Mňa opäť držal manžel a dohováral mi. Už to ale netrvalo tak dlho. Zaspinkal a spal až do rána. Druhú noc plakal iba raz nejakých možno desať minút, a potom spinkal do rána. Tretiu noc prespal bez zaplakania.

Máme vyhraté! Od vtedy náš drobček spinká celé noci. Stane sa, že sa prebudí zo sna a plače. Vtedy už podľa intenzity plaču buď idem za ním alebo kým stihnem prísť k jeho izbičke, tak aj zaspinká. Samozrejme, keď išli zúbky alebo bol choručký, tak som ho nenechala plakať. Išla som k nemu ho pomojkať. A preto by som všetkým maminkám chcela popriať veľa síl a trpezlivosti v odvykaní dieťaťa od nočného budenia. Oplatí sa to! Ráno vstanete obaja vyspinkaní a môže sa začať nový deň plný hier a radosti.