A naše už má ďalší zub! (alebo KTO Z KOHO?)

Peťa | 9. máj 2016

Existuje ľudský druh, ktorý v súťaživosti predčí i UČITEĽKU. Je to tak, je to MATKA.

Som učiteľka. Viem, je to diagnóza. Viem tiež, že väčšina učiteliek vyrástla zo súťaživých a ctižiadostivých dievčatiek, ktoré boli v školských laviciach na roztrhanie a svojimi prštekmi s dokonale zastrihnutými nechtíkmi robili v triede prievan, len čo vyučujúci zadal otázku. Viem to a hoci som nebola presne ten vzorný typ dieťaťa, je mi jasné, že mi to dnes nikto neuverí. Popiera to totiž každá učiteľka.

Na materskej dovolenke som však nadobudla ďalšie poznanie. Existuje ľudský druh, ktorý v súťaživosti predčí i UČITEĽKU. Je to tak, je to MATKA.

MATKA je človek nastavený na dosahovanie úspechov. Čo je zarážajúce, väčšina úspechov nie je tak celkom v jej réžii. Napriek tomu sa MATKA po ich dosiahnutí cíti ako tá, ktorá má na úspechu zásluhu a neváha to oznámiť ostatným matkám, aby tak do komunity kočíkujúcich vniesla nepokoj a závisť.

No dobre, budem konkrétnejšia. To viete, my, učiteľky, a naša túžba vyjadrovať sa kvetnatejšie než ostatné ženy...

Oblasti, v ktorých MATKA dosahuje úspechy (poradie udalostí je viacmenej náhodné):

Dieťa sa narodilo s vlasmi. MATKA pyšne ukazuje jeho hrivu celému oddeleniu. "Áno, mávala som často pálenie záhy," hovorí hrdo.
Dieťa udrží hlavičku. Dieťa a jeho útle pliecka práve vybojovali jeden zo svojich prvých bojov. MATKA, opitá radosťou, hlási úspech ostatným matkám. Promile sa zvyšuje v priamej úmere s počtom matiek, ktorých deťom ešte hlavičky padajú ako handrovým bábikám.
Dieťa má prvý zub. Čoby genetika. Úspech si na konto pripisuje MATKA. Telefonuje ostatným matkám a škodoradostne sa smeje na holých ďasienkach ich ratolestí.
Dieťa prespí celú noc. MATKA, odpočinutá a usmiata, sa sama potľapkáva po pleciach. Jej priateľky, sinavé od únavy, sa len chabo usmievajú a všetky jej to prajú.
Dieťa má ďalší zub, a ďalší. MATKA zažíva euforické záchvaty po každom cinknutí lyžičkou. Samozrejme, nie je zub ako zub. Stoličky a očné zuby sú v komunikácii mamičiek ako esá v kartách.
Dieťa urobí prvý krôčik. Čaro momentu je neopísateľné. O čosi menej intenzívne, hoci nezanedbateľné čaro má MATKIN opis udalosti priateľkám mamičkám, zatiaľ čo ich deťúrence kolenačkujúc derú značkové tepláčiky.
Dieťa vyriekne prvé slová, prvé vety. MATKA, nedbajúc na výšku faktúry, telefonuje všetkým spolurodičkám v okolí, aby ich mohla potešiť novinkou o intonácii, výslovnosti a farbe hlasu svojho malého génia. MATKA PERFEKCIONISTKA si dokonca dá tú námahu a naučí sa svoje dieťa dokonale imitovať, kým samo nenaberie odvahu a neozve sa do telefónu tichým HAV HAV.
Dieťa je dojčené do prvého, druhého, tretieho roku života. (Nepovažujem dojčenie za hlavný ukazovateľ materinskej lásky, hoci sama ešte dojčím – Terezka má 18 mesiacov – a nechystám sa v najbližšej dobe skončiť) Názor MATKY DOJKY na MATKU UMELOVYŽIVUJÚCU je však námetom iných článkov... Stačí len napísať, že dojčenie je pre MATKU jedným z najcennejších tromfov, ktoré neváha kedykoľvek použiť, ak ostatné z jej tromfov u poslucháča neuspeli.

... a dalo by sa pokračovať. MATKA je jednoducho naprogramovaná na chválenie sa. Nekončí to nástupom dieťaťa do škôlky. Dieťa predsa vyhráva karnevaly a vie oveľa viac básničiek než ostatní. Nekončí to ani na základnej či strednej škole. A ak dieťa študuje vysokú školu – vari by sme MATKE upreli právo na pochválenie sa zložením skúšky v predtermíne či nebodaj titulom, ktorý jej ratolesť dosiahla? Mali by sme to srdce? Nie, veď príležitosť byť na chvíľu tou MATKOU je túžbou každej z nás.