10 najväčších nevysvetliteľných rodinných záhad
Život je zázrak – a ten rodinný často dokonca s mysterióznym pozadím. Lebo v každodennom živote s dieťaťom stoja rodičia pred záhadami, ktoré sa nedajú vysvetliť a vyriešiť ani logicky, ani vedecky.
Život ako single je niekedy nudný, ale upokojujúco vypočítateľný. Ak ale raz vstúpi do života ženy muž, klišé o mužských zlozvykoch, ktoré nežnejšie pohlavie spoľahlivo vytočia – ako napr. neskladanie záchodovej dosky, neopláchnutie vane po osprchovaní, váľanie vyzlečenej bielizne po zemi, vytlačená pasta na umývadle... – začnú brať ženy oveľa vážnejšie, ako by si kedy mysleli. Prečo sú muži takí? – pýtajú sa bezradne.
Ak však do rodiny pribudnú deti, záhady začnú rásť geometrickým radom a nemajú konca-kraja: Ako môžu muži prespať a nezobudiť sa na pravidelný – siréne sa podobajúci – nočný plač novorodenca? Prečo deti ochorejú tesne pred odchodom na dovolenku? Prečo sa prosby hovoriace priamo do ucha, aby deti niečo (ne)urobili, strácajú vo vzduchoprázdne, kým šeptom vyslovené slovko „zmrzlina“ začujú na vzdialenosť stoviek metrov?
Kde miznú všetky veci? Môže za to zanášač domáci
Ponúkame vám 10 najväčších nevysvetliteľných rodinných záhad. A ak náhodou poznáte ich vysvetlenie, alebo dokonca riešenie, napíšte nám, budeme vám v mene všetkých rodičov veľmi vďační.
1. Prečo dieťa zašpiní bielizeň za troch?
Keď sa moja domácnosť zdvojnásobila o jedného dospelého muža, odrazilo sa to na týždennom množstve pranej bielizne na počudovanie len veľmi nepatrne. Ale od tej doby, ako sa k nám „nasťahoval“ ani nie polmetrový človiečik, narástla kopa bielizne naproti tomu až desaťnásobne.
Ešte aj dnes, po rokoch, sa pýtam, či naše dieťa vtedy nebadane neprepašovalo ešte ďalších dvoch súrodencov do domácnosti, lebo inak si ten razantný nárast špinavej bielizne vysvetliť nedokážem. V podozrení bol „niekto iný“ alebo „on“, teda, od istého veku nepostrádateľní a vždy neviditeľní spoluobyvatelia každej detskej izby, ktorých deti používali vždy ako vinníkov a ktorým sa pripisovali všetky nekalé činy.
„To nie ja, to bol NIEKTO INÝ!“, čo popísal stenu, prevrhol fľašku tušu a rozhádzal kútik s hračkami, ktorý vyzeral, akoby tam práve zhodili bombu.
2. Prečo také krehké stvorenie chodí po schodoch ako stádo slonov?
Keď sa narodilo naše druhé dieťa, vážilo ako tri vrecká cukru. Dodnes sú jeho proporcie, najmä tie, ktoré sa týkajú hmotnosti, skôr v tieni rovesníkov. Čo tým ale chcem povedať: Dieťa je opticky personifikovaná definícia „krehkosti“ a rúca sa už pod ťarchou štyroch tanierov, ktoré občas sprace zo stola po večeri.
Čisto logicky by sa teda mala táto bytosť, podobajúca sa škriatkovi, pohybovať po byte ticho a nečujne. Ale zoberme si len také chodenie po schodoch! Zakaždým duní a vibruje celý dom a v kredenci rinčia poháre, akoby stádo slonov utekalo v panike pred zúrivou šelmou.
Urobila som však jeden test: Napriek viac ako dvaapolnásobnej hmotnosti sa mi nedarí narobiť toľko hluku ako môjmu synovi. Je možné, že sa k hmotnosti dieťaťa pridáva čistá radosť z dupotania a skákania, a to spôsobuje taký razantne počuteľný zvuk?
3. Prečo musia ísť deti na toaletu práve vtedy, keď opúšťate odpočívadlo?
Ide o klasický dialóg pred všetkými dlhými cestami. Rodičia: „O chvíľu odchádzame, nepotrebuješ ísť na záchod?“ Dieťa: „Nie.“ „Naozaj nie?“ „Nie, naozaj mi netreba.“ „Si si istý?“ „Jasnééé.“ Po dvoch minútach jazdy. Dieťa: „Musím ísť cikať.“ Rodičia: „Hmmm.“
Na diaľnici sa táto hra spája s ešte prudším stúpaním adrenalínu, keď dieťa pár metrov pred odpočívadlom tvrdí, že na toaletu ísť nemusí. A túto výpoveď zmení presne v tej sekunde, ako odpočívadlo míňate. Potom je to už ale veľmi súrne a dieťa žiadnom prípade tých pár kilometrov k ďalšiemu odpočívadlu nevydrží! Prečo to len robí? A ešte zaujímavejšie: Prečo sa mama nenaučí nepýtať sa, ale jednoducho zastaviť a trvať na tom, aby dieťa na toaletu šlo?
Žena doma: Prečo sú moje baby ufúľané
4. Prečo trvá dlhšie zorganizovať popoludnie s kamarátmi dieťaťa ako letnú dovolenku?
Keď som sa ja ako dieťa chcela kedysi zahrať s kamarátkou, išla som jednoducho k nim a zazvonila pri dverách. Väčšinou bol niekto doma a ak nie, skúsila som to na inej adrese a zväčša som mala šťastie. Keď sa dnes chce moje dieťa v sobotu popoludní zahrať s kamarátom od susedov, príde domov takmer vždy s dlhým nosom – nie je doma, majú návštevu, už má niečo iné v pláne.
Podobné je to aj vtedy, keď sa snažíme dohodnúť spoločné popoludnie vopred. Je dlho v škole, má krúžky, termín u lekára, terapie, musí ísť navštíviť starú mamu alebo ide na víkendový pobyt na chatu: vždy je niečo.
A tak prejdú celé ročné obdobia a kompletné dovolenky, kým sa nájde jedno popoludnie, keď v oboch diároch malých chlapcov nesvieti žiadna iná povinnosť. A keď príde dlho očakávané popoludnie? Jeden z chlapcov ochorie. Alebo sa medzitým rozkmotrili. Alebo, jednoducho, nemajú chuť. Kedy sa to stihlo takto skomplikovať?
5. Prečo pri vyzdvihnutí zo škôlky NIKDY netrafíte ten správny čas?
Iba jeden jedinkýkrát, kým dovŕši môj syn plnoletosť, som si chcela užiť ten moment ako z filmu, keď sa mi moje dieťa popoludní, pri jeho vyzdvihnutí zo škôlky, s dobrou náladou vrhne do náručia a poteší sa mojej prítomnosti, obdarujúc ma pritom sladkým božtekom.
V realite to ale vyzeralo vždy úplne inak: Dieťa sa na mňa pozrelo, zmraštilo čelo a zošpúlilo nahnevane pery. Raz uviedlo dôvod: „Čo si prišla tak skoro, chcem sa ešte hrať?!“ Druhý raz zasa: „Čakám na teba už polhodinu, všetci sú už dávno doma!“
Celkom ma upokojovalo, že sme neboli žiadnou výnimkou, táto scéna sa dennodenne odohrávala medzi mnohými rodičmi a deťmi okolo nás. Nerozhodol sa drobec náhodou, že stlačí rodičovský gombík „zlého svedomia“ a bude z toho ťažiť výhody vo forme čokolád alebo iných maškŕt?
Škôlkárske blues, alebo čo sa v škôlke naučíš...
6. Prečo deti dávajú všetko do pusy? – Okrem jedál pripravených s láskou?
Žijúce dážďovky, granule pre psa, produkty metabolizmu: vášeň dieťaťa ochutnávať všetko, čo mu príde do cesty, sa nezastaví pred žiadnou odpornou substanciou. Vrhá sa na koberce, podlahu v škôlke i lesné cestičky a zbiera pritom všetko, čo mu skríži cestu. Následne to ochutnáva a zisťuje potravinovú hodnotu. Pôžitkársko-kulinárske hodnotenie obsahu vlastného nosa má naproti tomu úroveň prominentnej reštaurácie.
Pri kuchynskom stole ale deti túto dobrodružnú povahu náhle strácajú. Žiariacu pestrofarebnú, čerstvú, chrumkavú zeleninu nedôverčivo obkukávajú, ovoniavajú a potom odložia nabok. Kreativita rodičov, ktorí sa s jedlom dokonale pohrajú a deti tak majú okrem chutného jedla pred sebou aj krásnu koláž, má úspech tak nanajvýš jedenkrát. Ak sa v tomto diele nájde niečo, čo dieťa ako-tak zje, potom to zaručene nebude jeho obľúbené jedlo na dlhý čas, ale len pre tento moment. A hra sa nabudúce začína odznova...
7. Prečo deti potrebujú v posteli najviac miesta?
Priznávam, že fyzika nebola mojou silnou stránkou, ale myslím si, že môžem tvrdiť, že väčšie telesá zaberajú viac miesta ako menšie. Ale jediným miestom, kde tento zákon prírody absolútne neplatí, je manželská posteľ, v ktorej sa dieťa usalašilo na noc.
Pretože z nádherných troch metrov štvorcových obsadí najmenší okupant dvaapol metra a dospeláci sa tlačia na úzkom pravom a ľavom okraji postele. A je úplne jedno, ktorým smerom sa chcete v noci pohnúť, všade je kus dieťaťa. Ako to len tí trpaslíci robia?
8. Prečo po veľkom nákupe aj tak vždy niečo chýba?
Odkedy máme rodinu, stali sa u nás nákupy organizátorským majstrovstvom: zoznamy do obchodu vznikajú zo strategickej symbiózy medzi predbežnou inventarizáciou, prianiami rodiny a plánovaním jedálnička na nasledujúci týždeň. Potrebné suroviny sú napísané na lístku v takom poradí, ako sa budeme postupne pohybovať medzi jednotlivými regálmi. Čo tým teda chcem povedať: Naše nákupy sú premyslené a naplánované do bodky.
Napriek tomu ma vždy po príchode domov víta muž alebo deti slovami „Kúpila si mi aj...? A vtedy opäť siaham po pere a papieri, aby som začala vytvárať nový zoznam. Pretože jednému dieťaťu napadne, že má priniesť do školy nejaké exotické ovocie.
Muž si uprostred zimy zmyslí, že nevyhnutne potrebuje nanuk, pretože má deficit cukru. Alebo preto, lebo som zabudla na smotanu – hoci som ju mala napísanú, preškrtla som ju v obchode bez toho, že by som ju položila do košíka. Kedy už nadíde konečne deň, keď budem mať doma všetko, čo potrebujem ja a ostatní členovia rodiny?
9. Prečo sa nedá s deťmi vycestovať bez toho, aby sme so sebou zobrali polovicu domu?
Od toho momentu, ako sme po prvýkrát podnikli s naším bábätkom dlhšiu cestu, tušili sme, že v dohľadnej dobe musíme kúpiť auto s väčším objemom batožinového priestoru. Kým sme si my, dospelí, vystačili s jednou cestovnou taškou, zvyšok v kufri tvorila batožina pre drobčeka.
Odvtedy zabrali všetky dôležité veci, bez ktorých dieťa zaručene víkend neprežije, akýkoľvek batožinový priestor: kočík, vanička, prebaľovacia podložka, balík plienok, ohrievač... A zakaždým, keď sa nám s vypätím všetkých síl podarilo zatvoriť kufor auta, kládli sme si otázku: Ako, preboha, cestujú ľudia s deťmi vlakom alebo lietadlom?
10. A najlepšie nakoniec: Kde si deti dobíjajú baterky?
Deti potrebujú dostatok spánku, je to pre ne dobré a dôležité. Rodičia, ktorých deficit spánku sa vďaka prebdetým nociam ich drobca v prvých rokoch nahromadí, právom pochybujú, či sa táto informácia o potrebe detského spánku zakladá na pravde.
Kým my, dospelí, zaspávame už pri raňajkách napriek dvojitej káve, ktorú sme si dopriali, majú deti po celý deň neskutočnú energiu na skákanie, behanie, jašenie, rozprávanie a vymýšľanie hlúpostí – a to aj napriek tomu, že vynechali obedný spánok, večer nemohli zažmúriť oči a ráno vstávali so sliepkami.
Bez prestávok a litrov kávy dokážu byť vytrvalo čulí a v dosť dobrej fyzickej kondícii – a žiaden rodič si nedokáže vysvetliť, prečo stupeň jeho únavy rastie paralelne s akčnosťou dieťaťa. Odkiaľ berú tie detiská toľko energie? Kam si chodia dobíjať baterky? Kiežby nám to prezradili, aj nám by sa také zdroje energie zaiste zišli!
