Zo života: Stačí okamih a môže sa stať nešťastie

Zo života: Stačí okamih a môže sa stať nešťastie
11.7.2018 v kategórii Dieťa, autor Kristina Majerová, foto: istockphoto.com

Moje deti od narodenia milujú vodu. Či už obyčajnú, ktorú rozlievajú kde môžu, tú vo vani, pri jazere, v bazéne. Kdekoľvek.

Pri deťoch treba mať oči na stopkách

Nedávno sme sa boli prejsť okolo vodnej nádrže. Starší na bicykli, mladší pekne za ním na odrážadle. Pekne po cestičke. Páčilo sa im. Išli klasicky, nie príliš rýchlo, nie príliš pomaly. Ja, muž a môj brat asi dva metre za nimi. Zrazu mladší odbočil z tej cestičky a šup ho dolu.

Lenže dole briežok a na konci voda vyše mužovho pása. Ja som kričala, na malého, nech stojí, na muža, nech beží. Muž sa rozbehol, len ja som už videla syna padať dole hlavou do vody. Našťastie môj muž reagoval duchaprítomne a hneď skočil za malým. Tak ako bol, s foťákom, mobilom a peňaženkou vo vrecku. Bol to okamih sekundy. Vďaka Bohu.

Syna zachránil duchaprítomný otec

Malý čľupol dnu, bol vo vode asi 1-2-3 sekundy a muž ho vytiahol hneď. Ani neplakal, ani sa nenapil, ani nezakašľal. Na rukách som ho mokrého niesla do auta, obliekli sme ho do suchého bratovho trička. Cestou k autu sa usmieval, že "mama - plával - tam - ja".

topenie

Keď nás uvidela moja mama, mňa mokrú, lebo som niesla malého, brata bez trička a muža v trenkách, sa radšej nepýtala nič. Dokázala to obrátiť na žart, že už chápe, prečo dávam deti na plávanie a že nabudúce nech im dám aj plávacie vesty na bicykel.

Starší to babine reprodukoval tak, že škoda, že v tej vode neboli ryby ani krokodíly. Že bratovi by sa to viac páčilo...

S odstupom času rozmýšľam, že aký vzťah majú moje deti k vode. Všade, kd evidia kúsok mláky, bazén, jazero...všade čľupnú raz-dva. V Tatrách nám najväčší problém robilo, aby neskočili do Štrbského plesa.

Stačí okamih a môže sa stať nešťastie

Dávajme si pozor na deti. Lebo sú okamihy a chvíle, ktoré nevieme predvídať. A vážme si každý okamih s nimi. Ja na pohľad, ako syn letel do vody, nezabudnem do smrti...Hneď mi hlavou prebleskli všetky nedobré myšlienky, ktoré ma kedy napadli...keďže dieťa od narodenia náročné.

A nie je to ani teraz vždy jednoduché...a tak strašne mi to prišlo v tých stotinách sekundy ľúto. Také nepodstatné všetky tie moje sťažnosti a problémy. Doteraz na kolenách ďakujem Bohu, že to takto skončilo. Ďakujem, že sa môj syn znova narodil.

Z Vašich listov: Kristína

Chceme počuť aj Vaše príbehy. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a možno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu:
story@orbisin.sk