Zázrak menom dieťa: Návod na použitie
Sme postavení pred zázrak menom dieťa – ale nie hocijaké – naše vlastné. A na to nás nikto dopredu nepripravil. Dokonca ani na prípravných kurzoch. Tak, kde je návod na použitie, alebo aspoň diaľkové ovládanie, ktorým by sa dalo na chvíľu vypnúť, aby sme získali chvíľočku zaslúženého pokoja a odpočinku? V príručnom balíčku, ktorý sme si priniesli z pôrodnice, neboli...
Od bábätka cez prvý krok...
Človek je jediný tvor, ktorý má najdlhšie detstvo, ale počas neho musí prekonať dlhý komplikovaný vývin, kým sa z bezmocného „uzlíčka“ stane samostatným dospelým.
Pri narodení má dieťatko v priemere asi 50 cm a 3 – 3,5 kg. Počas svojho prvého roka rýchlo priberá na dĺžke i na hmotnosti. Koncom neho už má zvyčajne asi 70 – 75 cm a jeho váha sa približne strojnásobí. Neskôr sa rast i priberanie spomaľujú – až do puberty, kedy nastáva druhý rastový špurt a dieťa opäť veľmi rýchlo narastie.
Vyvíja sa tiež kostra dieťatka – pri narodení sú kosti bábätka stále mäkké, najmä tzv. fontanely – kosti lebky. Uzatvárajú sa postupne, pričom úplne sa zatvoria až do konca druhého roku. Osifikácia kostí pokračuje naďalej a dokončuje sa až medzi 20. – 25. rokom života. Práve preto o deťoch hovoríme, že sú ako z gumy. Prvé mliečne zuby sa zjavujú asi v 7. mesiaci a okolo 6. roka ich nahrádzajú zuby trvalé.
Vývinom sa tiež mení proporcionalita dieťaťa: V prvom roku je pomer dĺžky hlavy k telu asi 1:4, koncom druhého roku 1:5 a v dospelosti tvorí dĺžka hlavy asi 1/9 celkovej dĺžky tela. Mení sa nielen pomer hlavy a tela, ale aj celkový tvar tela dieťaťa. V prvých štyroch rokoch je dieťa oblé, mäkké, okolo 5. – 7. roku nastáva čas prvej „vytiahnutosti“ dieťaťa – trup hranatie, potom nasleduje opäť zaoblenie tvarov – chlapcom pribúdajú svaly a dievčatám podkožný tuk. Medzi 11. – 13. rokom nastáva druhá fáza rastového špurtu. U dieťaťa sa mení aj vnímanie.
Po narodení prevláda u dieťaťa fungovanie na vegetatívnej úrovni – veľmi dôležitým je spánok a prijímanie potravy. Ak majú rodičia šťastie, bábo väčšinu času spí a prebúdza sa na dlhší – kratší čas iba vtedy, ak chce papkať alebo sa pozabávať. Ešte aj koncom 1. roka niektoré deti potrebujú 12 – 15 hodín spánku, v 7 rokoch asi 10 – 11 hodín, v 14 rokoch 8 – 9 hodín. Posúva sa tiež doba vylučovania „hormónov spánku“ – mladšie dieťa začína byť ospalé okolo 7. – 8. hodiny večer, no v puberte sa tento čas posúva až na 12. hodinu v noci – preto zvyknú byť „pubertiaci“ tak dlho hore a potom vyspávajú, pretože potrebujú svojich 8 hodín spánku.
Zmysly bábätka
Zmysly dieťaťa nie sú ešte po narodení úplne zrelé a vyvinuté. Mali by sme vedieť, že funkcia zraku sa rozvíja ešte do 6. roku života dieťaťa. Dieťa po narodení vidí „hore nohami“ – mozog dokáže túto „chybu“ videnia upraviť do konca 1. mesiaca. Spočiatku bábätko reaguje len na silnejšie zrakové podnety. Rovnako ako zrak, aj sluch dieťaťa ešte nie je rozvinutý. Čuch sa vyvíja postupne s uvedomovaním si svojho okolia – najlepšie dieťa reaguje na matku – tú dokáže poznať aj podľa vône, a to už v období novorodenca. Pomerne dobre až výborne je vyvinutá chuť dieťaťa. Vie veľmi dobre rozlíšiť chuť mlieka, ktoré mu mama „servíruje“. Na základe toho vie, či sa mamička hnevá, je šťastná, chorá, či zjedla niečo, čo mu nechutí alebo nerobí dobre. Reakcia na chuť býva okamžitá a prejavuje sa na fyzickej rovine – bolesti brucha, nafukovanie, zápchy – alebo na psychickej – plač, nespavosť... Môžeme teda povedať, že zmysly dieťaťa sú skutočne vyvinuté veľmi účelne.
Ďalším charakteristickým rysom dieťaťa sú mimovoľné pohyby – tie dokáže postupne ovládať až okolo 3. roku, ale aj tak sa môžu vyskytovať. Poznáme to u malých detí ako samovoľné vystrelenie končatín, u starších detí je to tzv. „vrtenie“ sa – akoby dieťa nemohlo pokojne posedieť, ale potrebovalo sa neustále pohybovať. V priebehu prvého roka nastáva u dieťaťa veľký pokrok aj po motorickej stránke – veď z ležiaceho novorodeniatka, ktoré nedokáže udržať hlavičku, tu máme dieťa, ktoré sa samo stavia na nohy, prípadne už samo chodí.
Prvý krok sa u detí objavuje asi v 9. – 10. mesiaci, väčšinou však okolo jedného roku. Pokiaľ sa objaví aj neskôr (napr. začiatkom 2. roka, v 14. mesiaci), je to stále v norme. V žiadnom prípade jeho vývoj nasilu neurýchľujte. Môžete ho však podporovať – vhodnými hrami, výberom hračiek, svojím záujmom a pozornosťou...
Malé dieťa sa veľmi rýchlo stáva aktívnym účastníkom svojho sociálneho prostredia. Ani sa nenazdáme a počiatočné reflexívne prejavy, ako je plač, krik a mimické pohyby, sa menia na vedomý úsmev. Svojich rodičov pozná drobček prakticky od svojho narodenia.
- Už koncom 2. mesiaca dieťa reaguje na prihováranie a približovanie sa dospelých.
- Od 4. mesiaca prejavuje záujem o veci okolo seba aj tým, že sa za nimi naťahuje, chytá ich. Postupne sa jeho repertoár zväčšuje a obohacuje sa o prejavy emocionálnych stavov, hrkútanie, smiech, výkriky, pritúlenie sa k mame, prvé „slová“, džavotanie.
- V 6. mesiaci už dieťa vie reagovať na určité slovo, teda priradiť konkrétny termín ku konkrétnemu predmetu.
- V 7. mesiaci reaguje na slová výzvy aj rôznymi pohybmi tela a začína vyslovovať a opakovať dvojhláskové slabiky a džavotať (napr. ma-ma-ma-ma, de-de-de). V ôsmom mesiaci tieto slabiky duplikuje, napr. ma-ma, ba-ba.
- V 9. mesiaci sa môže objaviť nový fenomén, a to tzv. separačná úzkosť prejavujúca sa strachom z cudzích ľudí. Niektoré deti vtedy bývajú plačlivejšie a viac chcú byť v maminom náručí.
- Na sklonku 1. roka (okolo 11. mesiaca) sa začína „prvý boj o moc“. Dieťa sa stretáva s príkazmi a zákazmi, nemôže sa dotýkať kvetín, elektroniky, sporáka... Deti na zákazy veľmi rýchlo zabúdajú, pretože ich ženie túžba po spoznávaní. Navyše táto „hra“ na porušovanie zákazov je pre ne príjemná aj preto, že na ne rodičia upriamujú zvýšenú pozornosť, ak sa približujú k „zakázaným“ veciam.
Ja sám! Alebo prvé obdobie vzdoru...
Tým, že sa dieťa naučí chodiť, zväčšuje sa jeho pole pôsobnosti a rozširuje sa aj okruh jeho záujmov. Ruka v ruke s tým objavuje svoje „ja“ čo sa prejavuje prvým obdobím vzdoru – a objavením slova „nie“ a „sám“. Čas medzi 3. – 6. rokom je charakteristický neutíchajúcim prúdom otázok začínajúcich typom „čo je to?“ prechádzajúcich na „prečo?“ až ku konečným „načo?“ Pozornosť dieťaťa sa tiež veľmi mení. V prvom roku vie zamerať svoju pozornosť a venovať sa len jednej veci alebo osobe. Neskôr sa to mení – dieťa od jednej veci odbieha a vracia sa k nej. Spolu s tým sa rozvíja aj hra a potreba hračiek – od tých najjednoduchších – ako sú poukladané utierky, ľahko sa vyťahujúce zásuvky, hlina v kvetináči – až k tým klasickým, zvukovým, komplikovanejším a pod.
Mama, to je moje!
Pozoruhodný je zmysel dieťaťa pre svoje veci. Dieťa sa rodí s presvedčením, že mama je len predĺžením jeho samého. V priebehu prvého roku si musí zvyknúť na to, že nielen mama je samostatná „jednotka“, ktorá môže a chce robiť aj niečo iné, ako si vyžaduje dieťa, ale že aj ono samotné nie je všemocné. No bráni sa tomu a používa všetky dostupné zbrane, ktoré má – plač, smiech, džavotanie. V priebehu prvého roka je to kto z koho, a vo väčšine prípadov dieťa vyhrá – veď kto by nechal dlho plakať takého roztomilého malého drobčeka? Neskôr sa dieťa – približne až do 4. rokov – orientuje jednoduchou filozofiou – všetko je moje – to, čo vidím, to, čo som videl, to, čo mi dali, aj to, čo som dal niekomu ja – proste všetko – a je mu ťažké vysvetliť, že to funguje aj inak – že môžeme mať radosť aj z toho, že požičiame niečo aj iným. Táto filozofia je pre dieťa neprijateľná. Rovnako ako prehra – približne od 3. roka – dovtedy na tom dieťaťu nejako zvlášť nezáleží – je preň životne nutné, aby vyhralo každú hru, každú súťaž – kým nemá pochopenie pre čísla a radové číslovky, tak pokojne môže vyhrať aj 3. miesto alebo tri miesta, a je spokojné. Tento stav trvá približne do 8. roku.
S tým, že je dieťa orientované samo na seba, súvisí aj jeho pochopenie morálnych hodnôt. Do predškolského veku funguje na princípe odmena a trest, nerodí sa so žiadnym vnútorným chápaním toho, čo je dobré a čo je zlé. Učí sa od svojich rodičov tým, že ich pozoruje. Za dobré považuje to, za čo je odmenené, prípadne na čom sa rodičia zasmejú, a to, za čo je potrestané, považuje za zlé. Nechápe mnohostrannosť a nedokáže pochopiť ani motívy či pohnútky. Rozmýšľa striktne spôsobom príčina – následok. Dieťa si už o päť minút nepamätá, čo urobilo a trestať ho vtedy už nemá zmysel.
Život s dieťaťom – jazda bez cestovného poriadku
Tým, že sa niekto stane rodičom, musí sa pripraviť na to, že sa jeho život zmení na jazdu bez cestovného poriadku. Je na ňom, aby svojmu dieťaťu poskytol potrebnú starostlivosť – aby našiel tú správnu hranicu medzi veľa a málo. Tiež je veľmi dôležité, aby vystihol tie správne míľniky a prelomy v živote dieťaťa. Všetky múdre knihy o tom, ako vychovávať dieťa, čo mu poskytnúť a čo nie, čo je preň vhodné a zdravé, sa zrazu stávajú len opornou barličkou, pretože každé dieťa je úplne iné (nehovoriac o tom, kedy si vôbec nájsť čas na prelúskanie hordy „múdrych“ kníh). Keď si už rodina konečne privykne na aký-taký režim, dostáva sa dieťa do obdobia, keď sa jeho vnútorný režim zmení, pretože už nepotrebuje spať dvakrát za deň, ale len raz. Začína sa viac pohybovať po byte a rodičia odrazu zistia, že ich pôvodne vkusne zariadený byt je plný nebezpečných rohov, skriniek, kvetov... A tak sa za pochodu mení zariadenie domácnosti.
Rada „skúsenejšieho“ rodiča: Jaroslava: „Náš dizajnérsky vypiplaný bytík dostal s príchodom dieťaťa riadne zabrať. V ultramodernej obývačke nie je žiadny kvet, pretože všetky boli nevhodné k deťom – nevadí, aj tak by ich asi náš Tomáško nenechal dlho žiť. Originály obrazov dopĺňajú naše výtvory, ktoré kreslíme a vytvárame, kým sa ocko vráti z práce a „musíme“ ich vystavovať na viditeľnom mieste – čiže v obývačke, hale... Na akomkoľvek skle máme neustále detské packy, a čo sa dá, „zdobia“ ochranné kryty a bezpečnostné poistky. Ale nevadí, myslite na to, že sa naše byty (hádam) dostanú do (takmer) pôvodného stavu. A dovtedy si užívajme tieto zmeny.“
Mamy si postupne zvykajú na to, že sa ich konverzácia s kamarátkami obmedzuje na deti a ich problémy – slobodné kamošky oboznamujú s pokrokmi svojho dieťaťa – a nechápu ich nezáujem o niečo také dôležité, ako sú príkrmy či pravidelnosť stolice. Partneri nezriedka menia i okruh svojich známych a priateľov.
Rada „skúsenejšieho“ rodiča: Nora: „Záleží na vás, ako si okruh známych zmeníte. Ja som si napríklad našla iba 3 mamičky – kamarátky a so svojimi pôvodnými známymi (aj slobodnými či bezdetnými) udržujem kontakt. Viem, že ich asi nebude zaujímať, že dieťa horšie kaká, tak sa takýmto debatám snažím vyhnúť. Občas „uletím“, ale zatiaľ sa tvária, že ich to zaujíma. Pre mňa je obohacujúce vidieť niekedy i niekoho, kto má aj iné problémy, ako sú príkrmy či soplíky.“
Ďalšia zmena nastáva vtedy, keď už dieťa vie rozprávať – rodičia si začínajú zvykať na to, že rodinné tajomstvá sú prezrádzané a prepierané od príbuzných až po škôlku. A tak sa učia rozprávať veľmi potichu, alebo až vtedy, keď už dieťa spí. Tiež sa učia nehanbiť sa za svoju ratolesť, ktorá ich svojou zvedavosťou privádza do „trápnych“ situácií takmer 5-krát denne. Veď, čo odpovie mama svojmu dieťaťu, keď sa jej spýta „prečo má tá teta také obrovské nohy?“ a určite pritom nestíši hlas? Tieto situácie sú dobrou prípravou pre výbuchy zlosti, ktoré si dieťa dokáže „perfektne“ načasovať na chvíle, kedy je okolo príliš veľa ľudí, alebo sa niekam ponáhľate. Nie je nič horšie, ako byť počastovaný pohľadom okolia – bože, to je matka, nevie si rady ani so svojím dieťaťom.
Rada „skúsenejšieho“ rodiča: Lucia: „Párkrát sa mi stalo, že mi dieťa revom „oponovalo“ v obchode plnom ľudí, pretože som mu odmietla kúpiť kolové lízatko, a hodilo sa v závere svojho antré na zem. Vtedy mám jednu radu – byť „priesvitná“. Nahodiť sklený pohľad, trvať na svojom, vziať zúfalca zo zeme a čím skôr preč.“
Dieťa sa vyvíja a zároveň vychováva aj svojich rodičov – učí ich, čo má rado a čo nie, ktoré jedlo mu chutí, ktorú hudbu treba počúvať, ktoré rozprávky sú najlepšie. Učí svojich rodičov čo, kedy, kde a ako. A rodičia sú veľmi učenliví, aj keď to chce veľkú mieru diplomacie a manévrovania, aby sme u svojho dieťaťa dosiahli to, čo chceme.
Rada „skúsenejšieho“ rodiča: Silvia: „Keď som v časopisoch čítala o tzv. rodičovskej intuícii, tak som si hovorila – no jasné, zasa nejaké blá-blá. Ale nebojte sa toho, vážne funguje! Naozaj sa naučíte vycítiť, čo vaše dieťa potrebuje, spoznáte rôzne druhy jeho plaču, budete vedieť, čo cíti, ako asi zareaguje...“
Prečo sme rodičmi, aj keď je to (občas) ťažké?
Pre chvíle, kedy dieťa príde a povie – Mami, ľúbim ťa, alebo – Ocko, si ten najlepší na svete! Keď sa pritúli a pohladí, keď príde a samo vás pobozká, alebo sa usmeje. Razom je všetok hnev a zlosť preč. Prípadne pre tie sľuby, ktoré sa dieťa veľmi skoro naučí dávať – neboj sa, ja ťa už nikdy hnevať nebudem – a ktorý rodič tomu neuverí, a rád? Veď, čo je na tom, že tento sľub nám dieťa dáva aj štyrikrát denne?