Ako prežiť deň bez televízora

Ako prežiť deň bez televízora
1.4.2017 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Danka pobehuje rozčúlene po byte. 
„Ockóóó, televízor je pokazený!!! Čo budeme robiť?! Veď ide môj obľúbený program s Mickey Mousom. Ten nemôžem v žiadnom prípade zmeškať.“
„Čo? Nejde televízor?“ Do obývačky vojde aj mama. „To nie je možné. Veď včera večer ešte išiel. A to dnes večer dávajú môj seriál, ktorý si v žiadnom prípade nemôžem nechať ujsť.“
Nikolas otvoril dvere na svojej izbe a špehuje. 
„Čo sa deje? Dnes žiaden televízor? To tu ešte nebolo. Môže sa takáto vecička vôbec pokaziť? Ako si potom pozriem ten nový akčný film? Moji kamoši sa o ňom budú chcieť zajtra v škole rozprávať. Len ja budem totálny outsider, ktorý všetko prepasie. Do čerta!“

Dá sa prežiť deň bez televízie?

Ocko sám netušil, čo sa v dome deje. Práve prišiel z práčovne a dovliekol do obývačky bielizeň. Všetci traja, jeho žena a deti sa naňho ihneď vrhli.
„Musíš bezpodmienečne opraviť ten televízor. Veď nemôžeme nič pozerať. Čo máme teraz robiť?“

Ocko sa prekvapene pozrel na nahnevanú trojicu

„Čo? Čo sa deje? Nejde televízor? To nie je možné. Počkajte, pozriem sa na to.“ Išiel do obývačky a stláčal diaľkové ovládanie, ale nič sa nedialo. Kľakol si teda na zem a stláčal všetky tlačidlá priamo na televízore.

Ale obrazovka bola stále tmavá. „Naozaj. Je pokazený. S tým nič neurobím. A nový si momentálne dovoliť nemôžeme... Opravovne sú zatvorené, veď je nedeľa. No, vidím to tak, že do zajtra musíme vydržať bez televízora...“
Všetci vyzerali sklamane. Veď sa tak tešili na televízny program.
„Tak musíme vymyslieť niečo iné, čím sa zabavíme.“
Mama rozhodila rukami do strán. 
„To neprichádza do úvahy. Chcela som bezpodmienečne vedieť, čo sa bude diať, minulý diel skončil v takom napätí...“
Danka ale premýšľala o niečom inom. 
„Mohli by sme ísť k starej mame. Ona má predsa tiež televízor. Z návštevy sa vždy teší. A keď ju pekne poprosíme, určite nebude mať nič proti tomu, aby sme si všetci u nej pozreli to, čo budeme chcieť.“
„Nie. To neprichádza do úvahy.“ Ocko sa pozrel na zvyšok rodiny. „Nemôžeme starú mamu len tak prepadnúť. Keď ju navštívime, bude si chcieť s nami vypiť kávu a ponúkne nás koláčmi. Ale hlavne sa bude chcieť s nami porozprávať.

To si vážne myslíte, že dovolí, aby ste sa všetci zvalili na gauč a tam nerušene pozerali televízor? To určite nie. A navyše, pokiaľ viem, má svoj program...“
„Ale čo budeme teda robiť?“ Nikolas sa začínal nudiť. „Potrebujem dnes akčnosť.“
Prečítajte si: Večer plný hier – zábava pre celú rodinu

Čo robiť, keď sa televízor pokazí?

„Viete čo?“ opýtal sa otec ostatných. „Dnes podnikneme niečo vzrušujúce. Neviem síce ešte čo, ale niečo mi určite napadne. Po obede začneme.“

Ostatní si potichu niečo zamrmlali, ale inú možnosť aj tak nemali. Možno to popoludnie napokon nebude až také nudné.
Do obeda bola ešte hodná chvíľa. Ocka už nebolo istý čas vidieť. Akoby sa prepadol pod zem. Domov sa vrátil až po tom, keď bolo jedlo na stole a navôkol rozvoniavali mamine rezne.

„Kde si bol?“ opýtala sa mama. Ale ocko mlčal. Len si niečo zamrmlal popod nos, že si musel ešte niečo vybaviť. Viac sa z neho vytiahnuť nepodarilo.

Po obede už bola Danka podráždená. 
Čo budeme teraz robiť? Už si niečo vymyslel? Som už poriadne zvedavá a napätá.“
Ocko sa uškrnul. 

„Najskôr by som si ešte chcel dať dezert. Potom sa dozvieš viac.“

Podávala sa chutná vanilková zmrzlina s čokoládovou a jahodovou polevou. Ocko si dal mimoriadne veľkú porciu, ktorú si hodný čas vychutnával.

„Človeče, ocko! Ponáhľaj sa. Veď my sme už dávno hotoví! Chceme vedieť, čo máš s nami v pláne!!!“ Nikolas to už na svojej stoličke nevydržal. Zoskočil a išiel na chodbu. Chcel ukázať, že je hotový, obul si topánky a potom sa zámerne pozrel na hodiny.

„Ale čas beží. Keď to teraz hneď nedoješ, čoskoro bude tma a my môžeme začať večerať.“ Ocko odložil pohár s nedojedenou zmrzlinou nabok a postavil sa zo stoličky.
Prečítajte si: Pohyb umocňuje život

Množstvo zábavy bez televízora

„No dobre teda. Tak sa pripravte. Môžeme hneď začať. Po ceste vám porozprávam, čo dnes podnikneme.“ Obul si topánky, zobral zväzok kľúčov a išiel von. Zvyšok rodiny ho nasledoval.

„Ty brďo, to čo je tam vzadu?“ Nikolas otvoril oči dokorán. Na streche maminho malého auta ležala veľká debna z dreva. Utekal k parkovisku a opatrne ju zložil. Dával pritom pozor, aby neurobil škrabanec na aute.

„Musí v nej byť niečo veľké. Je poriadne ťažká. Ale neviem, ako ju otvoríme. Tuším je priklincovaná.“
Ocko siahol do svojej bundy a niečo vytiahol.
„Myslím, že toto tu sa bude hodiť. S týmto páčidlom som doteraz otvoril každú debnu.“ Zobral náradie, trochu ním pokýval hore-dolu, kým kryt nepovolil.
Nikolas sa pozrel do debny.
„Aha, pozrite. Nie je tam nič veľké. Len kopa ťažkých kameňov.“ 
„Hm, to myslíš vážne?“ Ocko si vzal jeden kameň, poobracal ho párkrát v ruke a poprezeral zo všetkých strán. „Niečo si prehliadol. Je na nich kopa písmen a slov.“

„Váu, to je super, záhadné kamene! Môžem sa pozrieť?“ Danka odsunula ostatných nabok a siahla do debny. „Ja som v škole kráľovná hádaniek.

Žiadne iné dievča ich nevie lúštiť tak dobre ako ja. To bude pre mňa určite hračka.“ Položila všetky kamene na zem a začala ich triediť. Mama, ocko a Nikolas sa len začudovane prizerali, ako z toho chaosu vzniká text.

„To sa mi nechce veriť. Na to, že si moja sestra, si celkom šikovná. Máš môj kompliment.“ Nikolas potľapkal „kráľovnú“ po pleci.
„Jasné, braček. Takéto niečo ale robím každý deň. Ostaní mi nosia stále nové a nové hádanky a záhady. Chcú nájsť totiž jednu takú, ktorú nebudem vedieť vyriešiť. Ale doteraz sa im to nepodarilo.“

Teraz sa už aj mama prizrela bližšie. 
„No teda, aj ja ťa musím pochváliť. Ale rada by som vedela, čo je na tých kameňoch napísané.“
Danka sa opäť pozrela na jej puzzle z kameňov a začala čítať. Bola tam správa.
TEN, KTO NAŠIEL ZÁHADNÚ DEBNU A VYRIEŠIL TÚTO ŤAŽKÚ HÁDANKU, SA MÔŽE VYBRAŤ HĽADAŤ POKLAD. PREDNEDÁVNOM SOM HO UKRYL NA TAJOMNOM MIESTE. TOTO MIESTO JE TAKÉ TAJNÉ, ŽE HO BEZ VYLÚŠTENIA HÁDANKY NIKTO NENÁJDE.
„Supéér, to je aké napínavé! Ideme hľadať poklad.“
„Segra, upokoj sa a čítaj ďalej,“ nabádal ju Nikolas.
JEDNODUCHÉ TO VŠAK NEBUDE. CHOĎTE DO PIVNICE A HĽADAJTE ĎALŠIU INDÍCIU.
„No teda. To je čo?“

„Ale ocko!“ zvolal Alexander. „Teraz pôjdeme dolu do pivnice a budeme hľadať ďalej.“

Deti utekali, rodičia išli pomaly za nimi. Museli hľadať celú polhodinu, kým niečo našli. Za hromadou starých pneumatík ležalo malé vrecúško z látky. Bolo naplnené kameňmi.

„No hádanková sestrička, pusti sa do toho. Si opäť na rade. Ale ponáhľaj sa, chcem vedieť, kde je ten poklaaad!“ Danka robila, čo mohla. V rekordnom čase dala dohromady ďalšiu hádanku z kameňov

LEN SKUTOČNÍ HÁDANKOVÍ KRÁLI A HĽADAČI POKLADOV SÚ SCHOPNÍ TAKTO SLEDOVAŤ MOJE STOPY. ALE EŠTE NIE STE V CIELI. POKRAČUJTE A DOBRE SA POOBZERAJTE V GARÁŽI.

„Ó bože, ockooo... Rýchlo nám daj kľúče. Musíme teraz prehľadať tvoju garáž. Pri toľkom neporiadku sa tam budeme hrabať určite až do večera.“

Deti sú hrou fascinované. Rozširuje ich obzory

Hľadanie trvalo naozaj dlho. Nasledujúca hádanka z kameňov ležala tentoraz až v najzabarikádovanejšom kútiku. Odkazovala hľadačov pokladov na najbližší lesík. Tam našli ďalšiu indíciu v dutine stromu.

Ale poklad tam nebol. Namiesto toho sa mali vrátiť späť na ulicu. Za veľkým kontajnerom ležalo ďalšie vrecko s kameňmi. A tie poslali celú rodinu o pár ulíc ďalej.

V predzáhradke starej mamy potom opäť našli ďalšiu indíciu. Po tom, čo ju Danka rozlúštila, mali ísť za dom. Tam mali konečne nájsť to, po čom niekoľko hodín pátrali. Podľa ockových hodín to bolo presne 5 hodín.

„Ocko, mne už škvŕka v žalúdku. Niečo by som zjedol.“ Nikolas si priložil ruku na brucho.
„Už sme pri poklade celkom blízko. Cítim to.“

Keď prišli do záhrady, všetci sa začudovane pozerali – až na ocka. Ten sa len potmehúdsky usmieval. V strede na trávniku stál veľký stôl. A na ňom množstvo jedla. Chutné šaláty, chlieb, veľa pitia a na grile sa piekli chrumkavé klobásky.

„Zdá sa, že sme náš poklad našli. Najväčší poklad je totiž naša stará mama, lebo sa o nás stará a vždy nám pripraví na jedenie niečo chutné.“ Nikolas súhlasne potľapkal ocka po pleci.

„Tak to ti musím dať za pravdu, ocko. Ale musím dodať, že bez mojej šikovnej sestry a teba, ktorý si pre nás vymyslel toto úžasné hľadanie pokladu, by to bol fakt nudný deň.“

Všetci sa zhodli na tom, že tento deň bol oveľa krajší ako klasická nedeľa pred televízorom
„A ešte niečo,“ povedal ocko, keď si uchmatol jednu klobásku z grilu. „Keď prídeme domov, musíte dať zástrčku z televízora opäť do zásuvky. Potom určite pôjde.“ Uškrnul sa a všetci ostatní sa nahlas rozosmiali.