Chúďatá bohaté deti - 1. časť

Chúďatá bohaté deti - 1. časť
11.1.2010 v kategórii Dieťa, autor Jitka Hinková, foto: istockphoto.com

„Nebaví ma hrať golf. Ale rodičia hovoria, že musím. Aby sa mi raz lepšie robil obchod...“

„Nebaví ma hrať golf. Ale rodičia hovoria, že musím. Aby sa mi raz lepšie robil obchod...“

Nedávno som si neúmyselne vypočula rozhovor svojej desaťročnej dcéry s jej kamarátkou, ktorá bola u nás po prvýkrát na návšteve.

 

„Vy nemáte pani na upratovanie?“
„Nie.“
„Hmmm, to preto tu asi máte taký neporiadok (použila trošku drsnejší výraz). K nám chodí pani na upratovanie každý deň. A opatrovateľka takmer každý. Mamina síce nepracuje, ale musí chodiť hrať golf. Nestíhala by...“

Aj takto žijú niektoré deti. Niečoho majú navyše. Niečo im zase chýba... Keď máte možnosť pozrieť sa na ich životy zblízka, zistíte, že zďaleka nemajú nič také trblietavé ako sa pôvodne zdalo.

Dcérina spolužiačka Sofia Anna (rodičia, snobi na pohľadanie, striktne vyžadujú, aby bola oslovovaná obomi menami, ja s dcérou jej hovoríme Anička a ju to zjavne teší) u nás strávila necelé štyri dni. Musím priznať, že ešte dlho mi v hlave vírili úvahy, ktoré neboli práve dvakrát veselé.

Ale od začiatku... Keď som prišla na to, že moja dcéra Natália je dieťa síce šikovné a kreatívne, ale aj pomerne dosť svojhlavé a uznávajúce len prirodzené autority (genetické zaťaženie), začala som jej s veľkým predstihom hľadať takú školu, ktorá by jej individualite „fandila“. Vopred som vylúčila školu v mieste bydliska, v ktorom dieťa dostane cez prsty vždy, keď prejaví svoj názor alebo sa dostane k výsledku inou cestou ako tou, ktorú ako jedinú možnosť vytýčila pani učiteľka – Všemocná Vládkyňa. Tento ústav mi pripomína základnú školu z čias, keď som ja sama bola malá: sedeli sme vtedy všetci s rukami za chrbtom, pani Neomylná čosi vysvetľovala pred tabuľou, žiaci sa to potom naspamäť naučili, odrecitovali a podstatnú časť nabifľovaného zase veľmi rýchlo a s úspechom zabudli. Školu som ako dieťa nenávidela... Bála som sa, že by sa u môjho dieťaťa mohla situácia zopakovať, navyše som mala strach z toho, že by sa pre odlišnú farbu kože mohla cítiť hendikepovaná.

Aj preto som školské zariadenie pre svoju dcéru vyberala dlho a proces bol značne bolestný. Bolestný preto, že medzinárodná miniškola (s rôznofarebnými učiteľmi i žiakmi), ktorá sa mi naozaj veľmi páčila a kam Natálka skutočne nastúpila, je súkromnou základnou školou, vyžadujúcou teda nehorázne školné. Pretože nie som podnikateľka a peniaze doma neprehadzujem vidlami, musela som veľmi dlho zvažovať všetky pre – kolektívy s desiatimi deťmi, vyučovanie i družina v angličtine, špičková vybavenosť tried, samostatné žiacke projekty už od prvej triedy, úžasná školská atmosféra, školské uniformy, atď., a proti – na nič som neprišla okrem podozrenia, že medzi deťmi pánov Veľmibohatých a Veľmiúspešných bude moja dcéra potrebovať asi oveľa tvrdšie boxerské rukavice, aby si vybojovala svoje miesto na slnku, ako v „normálnej“ škole. Ale moje obavy sa nesplnili. Naopak. V priebehu rokov som sa niekoľkokrát ocitla v situácii, keď som milionárske deti ľutovala... A taktiež som zistila, že si moja dcéra až priveľmi dobre uvedomuje, že život vlastne vôbec nie je len o peniazoch. Denno-denne mala totiž pred očami problémy, v ktorých sa zmietajú niektoré suberbohaté deti superúspešných a superzamestnaných rodičov.

Môj otec je pán Vyvolený
„Rodičia na mňa nemajú čas.“
Ale späť k rozhovoru medzi dvomi malými dievčatami, ktoré som citovala v úvode, týkajúceho sa neporiadku v byte.
Áno. Prišli sme všetky tri k nám domov v relatívne normálnu hodinu (čo Anička nepozná, chodí domov večer) a na stole ležali taniere od raňajok, v kúpeľni na zemi Natálkino pyžamo a určite by sa našlo ešte niekoľko nedoladených detailov. Ale žiadna tragédia. Rodina sa jednoducho ráno vystrojila z domu a nestačila upratať.

Aničku táto skutočnosť úplne vyviedla z miery. Oni síce opúšťajú domov v úplne rovnakom zmätku (otecko, Špičkový Manažér, vyráža skoro ráno špičkovo manažérovať, mamička zase vozí dieťa do školy a potom sama seba na aerobic, angličtinu, obed s kamarátkami, manikúru, golf..., skrátka program má taktiež slušne nabitý), ale do večera je chaos vzorne spacifikovaný a rodina sa vracia do bytu, v ktorom sa za odrobinku pod stolom stínajú hlavy. Všetko je tam voňavé, naleštené, bez škvrnky. Teda – navonok bez poškvrny...

Gazdiná (tak sa dnes u Vyvolených hovorí upratovačke) perie, žehlí, leští a upratuje osem hodín denne. Za peniaze, ktoré si nesmierne cení. A nezastaví sa. A zbiera aj mikroodrobinky. Nečudujem sa, že sa Anička cíti zaskočená tým, že tu žiadna pomocná ruka na upratovanie nie je.

Počas celých štyroch dní, ktoré u nás dcérina kamarátka strávila, ma striedavo vytáčala a dojímala. Hnevala ma napríklad tým, že čokoľvek jej spadlo, čokoľvek vyzliekla, čokoľvek použila... nikdy nevrátila na miesto. Jednoducho nechala vec ležať – veď to niekto uprace.

Dieťa, ktoré má okolo seba slúžky od čias, keď bolo prinesené z pôrodnice, asi inak žiť nevie, hovorila som si, keď som so škrípaním zubov zbierala Aničkine špinavé ponožky, sponky, šaty...  váľajúce sa po celom byte. Na druhej strane som ale mala mnoho dôvodov preto, aby som toto dieťa, ktoré si ako vreckové na tri dni vzalo dvesto euro (nepotrebovalo ich, čo jej mozog nebol spočiatku schopný pochopiť – v jej rodine sa totiž spoločnosť pre dieťa odjakživa kupovala, Anička napríklad nikdy nemala doma u seba kamarátku, vždy len opatrovateľku), začala ľutovať.

Očami bohatého dieťaťa (prvýkrát)
„Ten váš neporiadok mi zase až tak veľmi nevadí.“
Keď som priviezla obe dievčatá zo školy, začali sme vyrábať spoločne olovrant. Dievčatá umývali ovocie, krájali rožky, natierali, smiali sa, jašili. Anička prehlásila, že u nich sa olovrant hromadne nerobí, u nich sa vlastne nevarí vôbec, pretože keď večer všetci prídu, čaká na nich hotové jedlo na sporáku. Zjavne si túto činnosť užívala. Krájala a natierala ako o život.

Potom, čo sme sa najedli, sme si sadli k úlohám. Dievčatá písali, ja som kontrolovala. Prípadne radila a trošku škrtala, gumovala, opravovala, vypytovala sa. Tak ako to asi mamy bežne robia... Vlastne nie úplne bežne, ako ma Anička opäť poučila. Ona si píše úlohu buď v škole, alebo v stredu poobede s opatrovateľkou – to je totiž jediný deň, kedy nemá krúžky do večera (nie že by ju golf, tenis a piano až tak zaujímali, ale v určitých vrstvách je ovládanie týchto aktivít viac-menej spoločenskou nutnosťou, ale o tom sa rozpíšem v nasledujúcich riadkoch). Opatrovateľka mnohokrát trávi s dievčatkom aj ďalšie večery v týždni a taktiež niektoré víkendy. Reprezentatívna Matka totiž dosť často svojho živiteľa, Špičkového Manažéra, vyzdvihne v práci a spoločne odchádzajú do spoločnosti ďalších Špičkových a Reprezentatívnych. Ako vysvetľujú dcére, na večierky sa im v skutočnosti vôbec nechce a oveľa radšej by s ňou zostali doma, ale je potrebné „loviť nové kontakty, aby boli lepšie kšefty“. Čomu dieťa v podstate nerozumie, ale už je dostatočne skúsené na to, aby vedelo, že s takýmto argumentom sa nepolemizuje.

Keď sme dopísali úlohy a pripravili sa na písomku („drezúrovala“ som dievčatá neskutočným spôsobom, Natálka bola otrávená, Anička nadšená, pretože Špičkový ani Reprezentatívna nemali na opakovanie vybraných slov čas ani chuť – ale beda, ak ich dcéra priniesla v žiackej inú známku ako tú najlepšiu. Anička vraj raz zažila, že sa s ňou kvôli trojke celý víkend nerozprávali! Našťastie je veľmi múdra...), vrhli sme sa na výrobu rýchlej večere. Potom dievčatá zapálili sviečky a vytiahli scrabble. Anička sa tvárila prekvapene, divila sa, že som ich nezahnala do izbičky. Tak to chodilo u nich... Skladanie písmeniek dopadlo tak, že mňa (novinárku!) deti rozmetali na kusy. Majú neuveriteľnú slovnú zásobu (veľa čítajú, v škole si o knihách veľa rozprávajú). Anička bola nadšená. Natálka sa jej nadšeniu čudovala – „veď je to normálne, že sa mamy s deťmi hrajú...“. Hm, vyzerá to, že to asi až také normálne nebude, milá Natálka.

V sobotu ráno sa od Aničky dozvedám, že rodičia vstávajú až okolo obeda. Potrebujú dospať náročný týždeň. Anička si sama urobí raňajky, potom si pustí televízor, alebo si číta. Alebo sa učí. Sama. V sobotu a nedeľu doobeda jej vraj býva hrozne smutno... Poobede potom zvyčajne idú na golf. Rodičia tam stretávajú Dôležitých a Významných... Anička sa medzi nimi nudí. Hrozne sa teší na pondelok a na školu. Ale späť k dámskemu víkendu. O desiatej už kráčame peši lesom na hrad, dávame si zmrzlinu a prezeráme pamiatku. Anička je opäť nadšená, na hrade ešte nebola (v Amerike áno). Nevadí jej, že má nachodených desať kilometrov a ďalších desať na ňu ešte len čaká.

Za odmenu nasleduje večer doma na záhrade táborák. Sme špinavé a zamastené od krásne nezdravých šišiek (ultraštíhla Reprezentatívna matka by asi odpadla, keby nás videla). V nedeľu absolvujeme rozhľadňu (pri výstupe po toľkých schodoch fučím a v duchu preklínam obe malé „otravy“), bežíme dolu kopcom k rieke, kŕmime labute, kŕmime seba, končíme na kolotočoch a šmykľavkách na ihrisku. Anička je v siedmom nebi.

No a v nedeľu si vypočujem onú pamätnú vetu: „Teta, nevadí, že máte doma trochu neporiadok (ubralo, dievča :)), mne sa ale veľmi páči, že sa stále smejete. A že stále niečo robíte. A že ste stále spolu. Ja tej Natálke veľmi závidím.“ Mala som pocit, že to myslí naozaj. Veľmi sa jej totiž nechcelo ísť domov a neustále špekulovala ako to urobiť, aby s nami ešte niekoľko dní mohla zostať.

Očami bohatého dieťaťa (druhýkrát)
„Mamička zostáva s oteckom pre peniaze.“
Keď som tak sedela s dievčatami pri ohni, začala sa Anička (doma jej naozaj hovoria Sofia Anna. Nechápem...) z ničoho nič zverovať. Bolo na nej vidieť, aká je „nevyrozprávaná“. Hovorila a ja som ju nebrzdila. Neviem, možno som mala... „Mamička sa s oteckom často háda, niekedy v noci tak kričia, že ma to zobudí. Ráno sú obaja veľmi nahnevaní a veľmi sa nerozprávajú ani so mnou.“ Ako sme si s Natálkou vypočuli, mamičke sa ale nechce od otecka odísť. „Pretože ju nebaví upratovať. A taktiež preto, že nechce chodiť na dovolenku na chalupu.“ Tak to chápem. Na Havaji je lepšie. Na služobnej ceste s manželom v New Yorku tiež. „A možno by už mamička nemohla chodiť na večierky a premiéry, keby nebola s oteckom. Niekedy otecko na mamičku kričí, že si neváži peniaze a mohla by sa vrátiť späť do práce.“ Ako vraj ale Anička veľmi dobre vie, „to by sa mamičke veľmi nepáčilo“.

Deti sú neuveriteľne vnímavé a inteligentné bytosti. Najmä deti, ktoré boli okolnosťami prinútené k tomu, aby dospeli skôr.

Vlastne som vôbec nevedela, čo si z toho sobotného detského monológu vziať. Preto si hneď v pondelok ráno sadám k počítaču a pokúšam sa z toho vypísať.

Pokračovanie očami pedagóga, psychológa a rodiča v 2. časti už čoskoro.