Budem prvákom! S radosťou (i obavami) prvýkrát do školy

Budem prvákom! S radosťou (i obavami) prvýkrát do školy
2.9.2011 v kategórii Dieťa, autor Janka Eliášová, foto: istockphoto.com

Každá návšteva si musí obzrieť prvú školskú tašku vybavenú prvými pomôckami. Je úplne obyčajná, jednoduchá, drobná...

Každá návšteva si musí obzrieť prvú školskú tašku vybavenú prvými pomôckami. Je úplne obyčajná, jednoduchá, drobná. Žiadna veľká „kabela“, žiadne krikľavé obrázky novodobých kvázihrdinov. No pre neho je výnimočná. Pýši sa, predvádza sa, ochotne vykladá obsahy všetkých vreciek a vrecúšok, ukazuje a vysvetľuje. Trpezlivo sa dožaduje pozornosti, poskakuje, pohopkáva, kým si ho vybraná „obeť“ nevšimne.

Zaujímajú ho písmenká, tie veľké už pozná všetky, spája si ich do slov. Prvé náznaky matematiky sa tiež objavujú - pohráva sa so sčítaním, triedi si predmety na kôpky, hotové množiny .“Áno, je zrelý, je pripravený“, hovorím si každým dňom. Sama seba vnútorne ubezpečujem, že to zvládne.

Vo vnútri sa však skrúcajú obavy. Driemu si tam ako malé háďatká v tmavej diere. Občas ma uhryznú svojimi nabrúsenými zubami, občas vyprsknú trochu jedu. Syčia „pppozzzzor“, „dávaj pozzzor“, akoby som mala byť pred niečím v strehu. Pred čím však, pred čím? Ide predsa do školy, nie do väzenia! Tak čoho sa to obávam?

S rešpektom prizerám tým malým hmýrivým háďatkám na zúbky. Pomaly ich rozmotávam a rozpoznávam. Každé je iné. Jedno sa pýta „Akých si nájde kamarátov? Do akej partie sa dostane?“, dýcha z neho neistota. Veru, obávam sa, že strácam kontrolu. Už mu kamarátov nenavyberám, už si ich vyberie sám. A že ich bude mať dosť, sa nebojím! Spriatelí sa s ľahkosťou zoznamovacieho agenta, dokonca mne dohadzoval mamičky na ihrisku. Toto rozmotané háďatko teda opatrne ukladám na bok s tým, že viem, prečo tu je. No predsa si ho nechám. Pre istotu. Nie je zlé byť aj tak na pozore.

Rozmotávam druhé, „Čo ak sa jeho tvrdohlavá hlávka nebude chcieť prispôsobiť autorite učiteľky a tlaku väčšiny?“, pýta sa ma priamočiaro. Toto je akési jedovatejšie. Syčí, prská, azda ma chce hrýzť. Je to moja obava o synove správanie, jeho tvrdohlavosť, vzdor voči autorite, razenie si vlastnej cesty. Všetko sú to dobré vlastnosti, ak sa na to pozrieme z iného uhlu pohľadu... Prerazí si vlastnú cestu, vymyslí si vlastné pravidlá, vyjadrí vlastný názor hoci úplne odlišný od všetkých ostatných, vynájde sa... Len či sú to práve tie najvhodnejšie vlastnosti pre vstup do školy, kde sa bude musieť prispôsobiť tlaku väčšiny, pravidlám skupiny a podriadiť sa autorite učiteľov..... Jedovatý hadík, jedovatý! Veľmi opatrne ho odkladám, uložím ho radšej do samostatnej komôrky.

Ďalej rozmotávam veľa drobných hadíkov, sú celkom maličké, miniatúrne, ale sú tu. Ako sa mu bude dariť, zvládne učivo? Bude ho to v škole baviť? Bude vedieť obsedieť? Zvykne si, bude chodiť do školy s radosťou, alebo tých 9 rokov pretrpí? Bude si rozumieť s učiteľkou? Nebudú ho šikanovať spolužiaci?

Ťahám ešte, ťahám, vidí sa mi, že je háďatiek  veľa, no toto je posledné. Je veľmi dlhé, takže vyzeralo ako motanica viacerých. Dáva mi zabrať, kým ho rozpletiem. „A čo stravovacie návyky, nepokazí sa v tej škole?“, pýta sa. Toľko som si ho piplala, naučila na zdravú stravu, vystríhala neduhom, vyhýbala sladkostiam. Nezláka ho to v škole na iné stravovacie chodníčky? Nevymení domáci celozrnný chlebík so spolužiakom za bielu bagetu plnú majonézy? A ako to bude v školskej jedálni? Doma sme varili celozrnné cestoviny, piekli z celozrnnej múky, cukor obmedzovali (aj to trstinový)... v škole ho čaká biela múka, biela ryža, biele cestoviny, biely cukor. Až mi zimomriavky naskakujú keď si to predstavím. Ale to isté je aj v škôlke, takže prípravu mám už za sebou, len tá letná pauza od škôlky a rozlúčka s dvoma mesiacmi zdravého stravovania mi privodí smútok. Táto obava mi robí asi najväčšie starosti. Buď sa s tým musím (ťažko - preťažko) vyrovnať, alebo urobiť zo syna asociála a chystať mu komplet domácu stravu aj do školy.

Klbko je rozmotané, háďatká roztriedené. Všetky sa ma pýtali. Žiadne z nich ma nestrašilo, iba kládli otázky. Chúďatká malé, sú vlastne neisté. Trochu si ich pomojkám, uistím a ohrejem. Háďatká malé. Moje obavy. Nech bude ako bude, teraz to nemôžem vedieť. A ak prídu problémy, budem ich riešiť vtedy. Držím svojmu prvákovi palce. Obavy si nechám skryté, uvoľním radšej miesto pre radosť. Mám doma predsa prváka! Takže hurá do školy...