Ach, tie domáce úlohy...

Domáce úlohy sú v mnohých rodinách témou stresujúcou a plnou emócií. Ťahajú sa najmä u žiakov základných škôl do neskorého popoludnia a prekračuje sa tým akceptovateľná časová hranica. Domáce úlohy vyžadujú najmä u mladších žiakov prítomnosť rodičov: či už na to, aby zamerali pozornosť dieťaťa na úlohy, alebo na to, aby odpovedali na možné otázky zo strany školáka. Aj keď má v každej rodine boj s domácimi úlohami svoje špecifiká, mnohé problémy sú podobné (samozrejme, líšia sa v závislosti od veku). A keďže pri individuálnych problémoch možno využiť len individuálnu pomoc, nedá sa všetko, čo ponúkame v článku, využiť pre každú rodinu so školákom. Niektoré veci sú už známe. Ale aj keď nie všetky tipy sú pre vás nové, aspoň nadobudnete pocit istoty, že ste v oblasti prípravy do školy so svojím dieťaťom na dobrej ceste.

Nasledujúce riadky sú venované v prvom rade tým rodičom, ktorí sú dennodenne konfrontovaní s domácimi úlohami. Ale v rovnakej miere môžu byť užitočné aj pre druhú časť rodičovského páru a pre učiteľov a učiteľky. A ešte jedna poznámka: pod pojmom domáce úlohy nechápeme len písomné vypracovanie zadaných úloh doma, ale i ústnu prípravu na jednotlivé predmety (teda kompletnú prípravu na vyučovanie).

Domáce úlohy – aký majú význam a zmysel?

 Domáce úlohy sú doplnkom k školskej práci, ktorej najdôležitejšia časť sa odohráva na vyučovaní.
 Domáce úlohy slúžia na to, aby dávali učiteľom spätnú väzbu o vedomostnej úrovni dieťaťa.
 Dieťa si má pomocou nich prehĺbiť a utvrdiť to, čo sa naučilo v škole.
 Prispievajú k tomu, aby si doma boli žiaci schopní sami organizovať učebné postupy, aby vedeli sami vybrať a využiť pracovné techniky a prostriedky.
 Domáce úlohy by mali byť rozvrhnuté tak, aby ich dieťa v štvrtom ročníku zvládlo za maximálne jednu hodinu, mladšie za menej času.
 Domáce úlohy by mali byť vypracovávané samostatne, t. j. bez cudzej pomoci.
 Domáce úlohy ako náhrada za chýbajúce vyučovanie alebo ako metóda na udržanie disciplíny sú neprípustné.

Čo s načatým popoludním? Domáce úlohy?!
Deň v škole znamená pre deti práve toľko námahy ako pracovný deň pre nás dospelých. Zohľadnite preto tento fakt pri plánovaní toho, kedy má dieťa začať s domácimi úlohami. Premyslite si spoločne, kedy je najlepší čas začať. Veľa detí potrebuje po vyučovaní dlhšiu pauzu na to, aby sa mohli trochu telesne „vybúriť“. A to by sme im mali dovoliť. Na druhej strane sa rodičia ale často sťažujú, že následne majú deti väčšie problémy s domácimi úlohami. Ak je toto váš prípad, dohodnite sa jednoducho s dieťaťom a vylúčte určité hry pred napísaním domácich úloh.

Samozrejme, nie každému dieťaťu vyhovuje popoludnie na domáce úlohy. Ale veľa výhod má práve skoré popoludnie. Veľa detí potrebuje po predpoludní strávenom v škole a obede približne polhodinovú pauzu a často mávajú na neskoré popoludnie už dohodnutý program s kamarátmi vonku, termíny v krúžkoch a pod.

Výkonnosť je medzi 14.00 a 15.00 spravidla dobrá, ale i tu existujú individuálne rozdiely. Väčšina školákov je už napr. po 18.00 „hotová“, ale sú aj takí, ktorým ide učenie najlepšie práve vtedy. Vy ako rodičia už určite viete, kedy si vaše dieťa vyžaduje oddych a kedy vie pracovať dobre. Dôležité ale je určiť spolu s dieťaťom  čas, kedy sa budú robiť domáce úlohy, a ten nemusí byť každý deň presne ten istý. Treba však dbať na to, aby si v tomto čase nedohadovalo stretnutia s kamarátmi, aby nezazvonili pri dverách vtedy, keď sa váš syn alebo dcéra ešte pripravuje do školy.

Treba spomenúť aj také deti, ktoré chcú mať problém s úlohami čo najskôr z krku a pustia sa do nich hneď, keď prídu zo školy domov, aby mali pokoj už pred obedom. Aj to môže byť zmysluplné, ak napr. mladší súrodenec prichádza zo školy o 12.30 a čaká s obedom na staršieho súrodenca, ktorý prichádza až neskôr (napr. o 13.30).
Záver: Existuje veľa argumentov pre určitý presne vymedzený čas na domáce úlohy, existujú však veľké individuálne rozdiely – ale nevyhnutné je nájsť spoločne pravidlá a tie potom konzekventne dodržiavať.

Vie dieťa, čo má na úlohu?
Ak sa domáce úlohy zadávajú na konci hodiny, má s tým dieťa veľakrát problém, lebo buď nestíha počas celej hodiny (takže záver hodiny nie je výnimkou), alebo je už mysľou na prestávke. Ak má dieťa okrem toho problémy s jemnou motorikou, je jeho pracovné tempo oveľa pomalšie ako tempo iných detí v triede a zaznačenie úlohy zvládne len čiastočne. Ak domáce úlohy zapíše učiteľ na tabuľu, deti s ťažkosťami vnímania majú často problém pri odpisovaní. Toto pre ne nie je pomoc, ale bremeno navyše. V tejto situácii môže teda vystupovať niekoľko komponentov, ktoré znevýhodňujú dieťa. Jedno je však isté: Zavedenie zošita, kde si bude dieťa zaznačovať domáce úlohy, je nevyhnutné. Učiteľ alebo učiteľka môžu potom skontrolovať, či si dieťa zaznamenalo všetky dôležité veci a pre vás slúži zošit na to, aby ste mali relatívne bezproblémový prehľad o domácich úlohách. Učitelia potom môžu pri nedostatočnom poznačení niektoré údaje doplniť (niekedy stačí určitý čas, kým dieťa prevezme absolútnu zodpovednosť za svoje úlohy). To môže dieťa značne odbremeniť.

V žiadnom prípade by ste nemali vy alebo vaše dieťa telefonovať a pýtať sa iných detí. Vaše dieťa si potom zvykne, že tak či tak sa dostane k úlohám a presunie na vás veľkú časť zodpovednosti, namiesto toho, aby si to zabezpečilo už v škole. Dieťa by sa malo naučiť, že sa musí samo postarať o kompletné úlohy. Porozprávajte sa o tom s dieťaťom! Kritika zo strany učiteľa pôsobí pri chýbajúcich úlohách často viac ako dohovárania rodičov. V núdzi musí ísť dieťa aj tak do školy s chýbajúcimi úlohami, aby pocítilo dôsledky.

Poradie úloh
Takmer každé dieťa má predmety, z ktorých robí úlohy oveľa menej rado ako z ostatných predmetov. V princípe by mali byť „vybavené“ najskôr úlohy, ktoré dieťa vníma ako nepríjemné alebo ťažké. „Jednoduché“ úlohy sú potom akoby odmenou za splnenie tých ťažších.

U detí, ktorých výkonnosť je dobrá aj v neskorých popoludňajších hodinách, možno postupovať tak, že písomné úlohy si urobí po obede a ústne až po fáze hry, krúžku alebo stretnutia s kamarátmi. Toto je vhodné napr. v zime, keď sa stmieva pomerne skoro a čas na hry vonku je i tak krátky. Takže i tu platí: uzavrieť dohodu s dieťaťom!

A ďalej platí, že nejestvujú všeobecne záväzné pravidlá, lebo každé dieťa je iné. Vyhnúť by ste sa však mohli tomu, aby boli domáce úlohy úplne rozkúskované, lebo tým je zablokované celé poobedie. A taktiež by ste nemali akceptovať lenivosť dieťaťa, ktorá spôsobuje, že si chce nechať najťažšie úlohy nakoniec. Vaše umenie teda spočíva v tom, na jednej strane vytvoriť a dodržiavať systém, na druhej strane ale byť trochu flexibilný, ak si to vyžadujú okolnosti.

Naťahuje dieťa čas kvôli úlohám?
Za určitých okolností musia byť niektoré voľnočasové aktivity vynechané (napr. futbalový tréning), aby dieťa mohlo úlohy korektne dokončiť. Ak sa však domáce úlohy každý deň vlečú u vášho dieťaťa do večera, môže byť za určitých okolností vhodné poznačiť si každý deň i konkrétny čas ukončenia domácich úloh. Keď potom nastane čas, ktorý ste poznačili ako najneskorší možný, treba úlohy prerušiť, pričom je jedno, koľko ich ešte zostalo. Ak je naťahovanie času spôsobené handrkovaním dieťaťa, má to za následok, že dieťa musí ísť raz do školy bez úloh. Tým dáte dieťaťu pocítiť zodpovednosť za jeho úlohy a musí niesť aj dôsledky v škole.

Pomôckou môže byť aj budík, zmysel má však iba vtedy, ak dieťa pozná hodiny (aspoň čiastočne). Pre mnohé deti je potom povzbudenie, ak stihnú úlohy urobiť ešte pred stanoveným časom. Ak používate tento trik, zabezpečte dieťaťu predovšetkým v počiatočnej fáze primeranú šancu na to, aby dosiahlo cieľ. Inak by bolo dieťa frustrované. A, samozrejme, tikanie hodín nesmie byť rozptyľujúce.

Ďalšou príčinou takejto techniky spomalenia môže byť to, že dieťa považuje úlohy za neprehľadné a neriešiteľné. Často si deti nevedia predstaviť, že budú vedieť úlohy riešiť, a tak len čo otvoria učebnicu, zaznieva veta: „Och, toho je ale veľa, to nikdy nezvládnem.“

Aby sa dieťa nerozptyľovalo mnohými ďalšími vecami v knihe, môžeme vyrobiť z papiera priehľadné okno, ktoré zakryje iné úlohy, a dieťa tak upiera pohľad iba na úlohy, ktoré treba urobiť. A možno takýmto deťom chýbajú aj stratégie, ako začať s úlohami. Potom sú odkázané na chápajúcu pomoc zo strany rodičov. Takýmto deťom pomáha spoločne krok za krokom vypracovať plán, podľa ktorého sa môžu ľahko orientovať.

 TIP: Pochváľte dieťa, ktoré má problém pustiť sa do domácich úloh, už za to, že vôbec s úlohami začalo. Nádejná pochvala na konci je pre ne príliš vzdialená a iba zriedkavo dostatočne motivujúca.

Ako vyzerá pracovisko dieťaťa?
Nie je náhodou príliš zapratané rôznymi vecami alebo nestojí nebodaj uprostred hračiek? V takom prípade by sa nechal (a rád) rozptýliť každý.  Áno, existuje ideálne pracovné miesto – aj pre domáce úlohy. Ale i vy ako dospelý poznáte, že „ideálne“ pracovné miesto pre vás a vaše nároky vôbec nemusí byť v skutočnosti ideálnym, lebo sa tam necítite dobre. Príklad: odborne vybavená kuchyňa je určite objektívne najlepším pracovným miestom pre ženu v domácnosti – ale prináša to len málo osohu, ak sa cítite byť rušená neporiadkom prístrojov a nábytku.

Najvhodnejšie pre dieťa je určite pokojné pracovné miesto v detskej izbe, teda vlastný písací stôl so správnym osvetlením (zľava pre pravákov a sprava pre ľavákov). Stolička by mala byť správne formovaná pre chrbticu a v správnej veľkosti, najlepšie, ak sa dá prispôsobiť. Na stole by nemali byť hračky, ale mal by poskytovať dostatok miesta pre veci, ktoré sú dôležité pri písaní domácich úloh z jedného predmetu.

Je dobré, ak sa pod stolom alebo vedľa stola nachádza ešte priestor pre školské potreby, napr. regál s poličkami, kde môžu byť rozdelené školské potreby – najlepšie podľa predmetov, aby ich dieťa malo poruke. I keď to nie vždy vyzerá najlepšie, vhodné je, aby stôl stál tak, že sa dieťa pozerá do steny, a nie do okna, z ktorého môže neustále pozorovať zaujímavé veci. Týmto spôsobom sa dieťaťu strácajú z dohľadu aj hračky, ktoré v skutočnosti do detskej izby patria.

Hodiny, z ktorých dieťa ľahko odčíta čas, patria na alebo nad stôl, najlepšie sú hodiny s ciferníkom, ale bez tikajúcej sekundovej ručičky. Naopak, na stôl nepatrí rádio, prehrávač, gameboy alebo dokonca televízor (ten by v detskej izbe nemal vôbec čo hľadať).

Tak toto je ideál, ako má vyzerať „pracovisko“ školáka v detskej izbe. Ale nejestvuje ideál bez výnimiek a odchýlok. Mnohé domy sú stavané tak, že detská izba je na inom podlaží ako miestnosti, kde sa odohráva prevažná časť dňa (kuchyňa, jedáleň, obývačka). Niektoré deti sa potom cítia v detskej izbe odstrčené a izolované. Toto sú pocity, ktoré síce nie sú správne, majú však svoje opodstatnenie. Mnohé deti nemajú rady, keď ich mama sedí po celý čas prípravy do školy vedľa nich, cítia sa však osamelé a opustené, ak nie sú dvere otvorené a nedostáva sa im nič z toho, čo sa v dome deje. A tu je zase raz potrebná dohoda! V pokojnej domácnosti je v poriadku, ak si dieťa robí domáce úlohy na jedálenskom stole, ak sú splnené iné podmienky. Niektoré deti vedia lepšie pracovať, ak sa v blízkosti zdržiava dospelý.

Treba však dodržať tieto podmienky:

• dostatok svetla,
• dostatočne veľké miesto na stole,
• prístup k ceruzkám, perám...,

ale i to, že sa dospelý prispôsobí, teda nepočúva práve hlasno rádio, netelefonuje do „bezvedomia“, nevysáva... A niekedy stačí len nechať otvorené dvere na detskej izbe.
Takže: Hovorte s dieťaťom, vyskúšajte a dodržiavajte to, čo ste spolu s dieťaťom určili ako optimálne.

Večne diskutovanou témou je otázka, či môže byť pri plnení domácich úloh pustené rádio. Mnohé deti tvrdia, že s hudbou v pozadí sa im pracuje lepšie.

 TIP: S deťmi v pubertálnom veku a mládežou ťažko niečo v tejto oblasti dosiahnete, ale u detí do piatej triedy by ste mali trvať na tom, aby rádio zostalo vypnuté (a v čase písania úloh to platí i pre rádio v kuchyni alebo televízor, ak je v blízkosti miesta, kde sa dieťa učí).

Robí si dieťa úlohy samo?
Nezačnite s vašou pomocou zasahovať príliš skoro: Prečo by sa malo dieťa namáhať, ak mu ponúkate riešenia? A ako je to so sebadôverou vášho dieťaťa? „Ja to neviem!“ Možno si dieťa absolútne nepripúšťa, že by zvládlo úlohy samostatne, a preto váha pustiť sa do práce. Uistite sa, či vie vaše dieťa v princípe robiť úlohy samo, a ak áno, obmedzte vašu pomoc len na počiatočný rozhovor o úlohách. Potom nechajte dieťa robiť úlohu za úlohou samé a za každou samostatne vyriešenou úlohou nešetrite chválou. Tak ho budete motivovať k tomu, aby sa naučilo pracovať samostatne. Bloky úloh môžete potom pomaly stupňovať a vašu prítomnosť obmedzovať.

Musíte pri úlohách sedieť vedľa dieťaťa? Na základe vyššie popísaného sa môžete pomaly vzďaľovať od dieťaťa: kým na začiatku sedíte v detskej izbe spolu s dieťaťom, neskôr môžete pracovať v inej miestnosti a dieťa sa vám ohlási vždy po urobení jedného bloku úloh (napr. z matematiky, slovenského jazyka a angličtiny).

Veľa detí má problém nájsť tzv. vodiacu niť a držať sa jej. Prehľadný plán, ktorý vypracujú rodičia s deťmi, uľahčuje deťom nielen štart do úloh. Získa tým i prehľad o už vypracovaných úlohách a o tých, ktoré ešte len prídu na rad. Ak chcete vytvoriť takýto plán, mali by ste spolu s deťmi presne určiť poradie úloh a vhodne naplánovať aj prestávky. Tieto sú pre deti mimoriadnym stimulom, ale zároveň symbolizujú aj systém práce. Porozprávajte sa pritom o jednotlivých úlohách a uistite sa, že dieťa všetko správne pochopilo. Iba dieťa, ktoré vie, čo sa od neho očakáva, sa môže odvážne angažovať pri domácich úlohách.

A ešte celkom úprimne: Ak sa vyskytnú najrôznejšie problémy, nie je potom pochopiteľné, že dieťa má tendenciu pred úlohami unikať a posúvať ich na vedľajšiu koľaj? V takomto prípade je vhodné obmedziť mieru kritiky a sústrediť sa len na dôležité veci. Rozpoznajte, kedy sa vaše dieťa snaží a pochváľte ho za to.

Záver
Možno vám pri čítaní tohto článku napadli ešte ďalšie myšlienky. Zoznam tipov, ktoré pomáhajú pri vypracovávaní domácich úloh, by teda mohol pokračovať. Je však jedno, čo vyskúšate, určite si vopred čas na odskúšanie tipu a dodržte ho, i keď sa zlepšenia neobjavia okamžite. Spravidla sú potrebné dva týždne, kým možno hovoriť o účinnosti alebo neúčinnosti danej metódy. A nenechajte sa odradiť príliš rýchlo. V niektorých prípadoch treba osloviť školu. Nehanbite sa preto, ak je treba, žiadať o pomoc vyučujúcich.