Televízny strašiak

Televízny strašiak
12.11.2012 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Do akej miery média ovplyvňujú naše deti a ich postoje? Sme ako rodičia schopní vyselektovať vhodné od nevhodného?

Nedávno prebehla verejnosťou búrlivá diskusia o vhodnosti, či nevhodnosti televíznych programov, ktoré v súčasnosti „robia“ čísla sledovanosti komerčných televízii. Rôzne reality show zahrávajúce sa s ľudskou dôstojnosťou, našimi emóciami a vkusom, sa dostali do pozornosti politikov i odbornej verejnosti. Mali by sa takéto programy v televíziách zakázať, alebo je na slobodnej vôli človeka, či si tento typ zábavy vyberie alebo vypne? Do akej miery média ovplyvňujú naše deti a ich postoje? Sme ako rodičia schopní vyselektovať vhodné od nevhodného?

Vaša televízia, vaša zodpovednosť

Poznám domácnosť, ktorá televíziu vylúčila zo svojho života. Čas si krátia a spríjemňujú čítaním, hudbou, rádiom a päť ročnému synovi púšťajú rozprávky cez počítač. Ale len také, ktoré sa im zdajú byť vzhľadom na jeho vek prijateľné. Výsledok? Tomáško sa v škôlke nemôže zapojiť do rozhovorov o upíroch a spidermanovi. Je vylúčený z rovesníckej skupiny, aspoň čo sa týka spoločných hrdinov. Rodičia teda poľavili a spidermanské dobrodružstvá zvedavému Tomáškovi púšťajú. Museli svoj postoj ku komerčným rozprávkam pozmeniť, lebo ich syn si ich vyžadoval. Oni ako dospelí ľudia sa rozhodli, že televíziu k svojmu životu nepotrebujú, jemu sa za to deti v škôlke smejú.

Nedávno som na školskom dvore zažila reality show naozaj „naživo“. Druháčky sa hrali na Farmu. Tvárili sa, že doja kozy a kydajú hnoj. Obhadzovali sa hlinou a náramne sa na tom zabávali. Zdá sa, že v domácnostiach týchto dievčat sa televízia sleduje. Na tom nie je nič zlé.  Televízia patrí k dobe, v ktorej žijeme. Je zdrojom informácii, nielen zábavy. Väčšina detí ju sleduje a obsah programu, na ktorý sa dívajú, je predmetom ich rozhovorov s kamarátmi. Dôležité však je ako vyselektujeme to, čo nám ponúka. Zvlášť, ak sa na ňu dívajú naše deti. Sú rodiny, v ktorých je televízia zapnutá permanentne. Vytvára zvukovú a obrazovú kulisu ku bežným činnostiam. Vareniu, žehleniu, písaniu domácich úloh, sleduje sa pri večeri a slúži aj ako uspávací prostriedok. Rodičia si ňou pomôžu aj pri menších deťoch, najmä ak potrebujú niečo urobiť. Posadiť drobca pred televíznu obrazovku znamená pre mnohých rodičov mať aspoň chvíľu pokoj.

Stretla som sa s prístupom otecka, ktorý tvrdí, že aj keby svojmu dieťaťu televíziu a najmä určité programy v nej zakázal, aj tak by si k nim našlo cestu napríklad cez internet a podobne. Nechá teda svojho desať ročného syna sledovať čo sa mu páči s tým, že o danom programe s ním  diskutuje. Zisťuje, čo mu na ňom vyhovuje a prečo ho chce pozerať. Občas cielene vyberie program, na ktorý sa pozerajú spolu (väčšinou dokumentárne filmy o zvieratách, ktoré deti vo všeobecnosti majú radi). Týmto jeho syn pochopí, že z obsahu televíznych programov si môže vybrať to, čo sa mu páči. Desaťročné dieťa už možno dokáže rozlíšiť, že nie všetko, čo mu televízia ponúka, je v poriadku a má možnosť ju aj nesledovať. Aj takto vyzerá mediálna výchova v praxi.

Mediálna výchova

Žijeme vo svete, v ktorom média zohrávajú dôležitú úlohu. Prostredníctvom nich získavame informácie, komunikujeme, pracujeme, zabávame sa a stávame sa aj ich súčasťou. Dôležité je využívať ich vo svoj prospech a nedať sa nimi zneužívať. Zachovať si voči tomu čo ponúkajú kritický postoj a selektovať informácie. Aj televízne programy môžu byť pre deti inšpiratívne a poučné. Pomôžu im obohatiť slovnú zásobu a spoznávať svet v jeho rôznych podobách. Ako rodičia môžeme ovplyvniť výber programu tak, aby bol jeho obsah vhodný pre ich oči a uši.  Uplatniť musíme v prvom rade vlastný úsudok. Pomôcť pri výbere programu môžu aj piktogramy označujúce vhodnosť, či nevhodnosť programu pre detského diváka. Rozprávajme sa s nimi  o tom, čo videli, počuli, alebo čítali. K mediálnej výchove v rodine patria aj zákazy a tresty vo vzťahu k sledovaniu televízie. Toto je však dvojsečná zbraň. Najmä dlhodobé zákazy len podporia v dieťati pocit, že televízia, alebo iné média ako internet a podobne, sú významné a znamenajú určitú výsadu. Úplné vylúčenie televízie z rodinného života síce deti uchráni pred prípadným neatívnym vplyvom, ale neochráni ich to pred zásahom ostatných médií. Dôležitým faktorom je výchova v rodine. K akým hodnotám deti vedieme, ako trávime voľný čas, ako komunikujeme, či  riešime problémy. To, čo uvidia v televízii a to, čo prežívajú doma, môžu porovnať a odlíšiť.  

Odborníci poukazujú na fakt, že vplyv médií na človeka a jeho následné správanie sa je individuálny. Vychádzajú z predpokladu, že každý z nás je v prijímaní obsahu televízneho vysielania aktívny. My sami zapneme televízor. Vyberieme televízny kanál, následne program a je len na našom rozhodnutí, či to, čo vidíme budeme pozerať, alebo jednoducho vypneme. Rozdiel je aj v tom ako vnímame to, na čo sa pozeráme. Televízny program, ktorý si vedome vyberáme, väčšinou uspokojuje nejakú našu potrebu (vzdelávať sa, byť informovaný, radovať sa, relaxovať, báť sa a podobne). Programy sú „ušité“ ma mieru pre konkrétneho diváka s konkrétnymi potrebami. Sú ľudia, ktorí si radi poplačú od dojatia, sú takí, ktorých láka adrenalín, alebo prestrihaná „reality“ show. My ako konzumenti obsahu vysielania nepriamo ovplyvňujeme to, čo sa vysiela a bude vysielať v televízii. Televízia je biznis a ten stojí a padá na peniazoch. V tomto prípade z reklamy. Ak je program sledovaný, reklama sa predáva a biznis funguje.

To, do akej miery dovolíme médiám, aby nás alebo naše deti ovplyvňovali, je len na nás. Nemali by sme slepo a nekriticky prijímať všetko, čo nám ponúkajú. My sme tí, ktorí  zvolia ON alebo OFF.