Plačom k lepšiemu spánku?

uspávanie plačom metóda kontrolovaného plaču
17.1.2017 v kategórii Batoľa, autor Mia, foto: istockphoto.com

Nočnou morou mnohých rodičov sú, okrem iného, prebdené noci kvôli neustále sa budiacemu bábätku, alebo problémy s jeho zaspávaním (resp. uspávaním). Aj našou - zúfalstvo nás dohnalo až k uspávaniu metódou tzv. kontrolovaného plaču. Ako to dopadlo?

Iné bábätká pekne spia celú noc, tak prečo by to moje  nedokázalo?

Veď keď kamarátkina dcéra zaspáva sama vo svojej postieľke a prespí celú noc od niekoľkých mesiacov, musí to zvládnuť aj každé iné dieťa. A tak sa rodičia často uchyľujú k rôznym metódam, ako naučiť to malé stvorenie samé zaspávať a prespať celú noc.

Pred narodením nášho prvého vytúženého bábätka som sa aj ja zaoberala rôznymi otázkami a s manželom sme pôvodne chceli, aby naše dieťatko spávalo samo vo svojej postieľke. Báli sme sa, že by si rýchlo zvyklo na spánok v našej posteli, ak by sme mu to dovolili.

No akonáhle sa Samko narodil, boli tieto otázky vyriešené. Prakticky od narodenia spal náš drobec s nami a postieľka slúžila skôr ako odkladací priestor pre oblečenie či hračky. Maličký bol spokojný a nám to nejako neprekážalo. Pre mňa to naviac malo jednu veľkú výhodu, keďže som ako dojčiaca mamička nemusela v noci vstávať a tak som kojila v polospánku.

Pri uspávaní sme robili všetko možné-nemožné

A jeho zaspávanie? Ako maličké bábätko zvykol pár mesiacov zaspávať bez problémov sám. Po okúpaní sa napapal a spokojne zaspinkal. Toto obdobie sme si však neužívali príliš dlho a nadišli časy, kedy zaspával jedine za pomoci mňa či manžela. Prešli sme si všetkým – nosenie na rukách, zaspávanie pri prsníku alebo v tesnom objatí na posteli, spievali sme mu uspávanky a mnoho iného podľa jeho aktuálneho veku a potrieb.

Iste, boli časy, keď ma to hnevalo a závidela som iným mamičkám, ktorým rovnako staré deti zaspávali disciplínovane bez akejkoľvek pomoci. No snažila som sa brať všetko tak, ako prišlo a venovať nášmu synovi toľko pozornosti, koľko si vyžadoval.

Prečítajte si aj:  Ako uspávať dieťatko

Potom však nastali ťažké chvíle, kedy uspávanie Samka bolo dosť problematické a trvalo dlhú dobu, kým zaspal. Pre mňa to predstavovalo určitú záťaž a tiež som potrebovala nejaký čas na oddych, no vďaka nášmu „nespavcovi“ to nešlo. A vtedy sme sa s manželom dohodli, že je správny čas, aby sa naučil zaspávať sám vo svojej postieľke.

Uspávať sme skúšali  aj metódou kontrolovaného plaču

Našla som informácie o jednej metóde, kedy rodičia nechávajú svoje dieťa plakať a len v určitých časových intervaloch ho kontrolujú, kým samo nezaspí. Samko mal vtedy približne rok. S manželom sme sa psychicky vyzbrojili a sľúbili sme si, že to vydržíme a že to robíme pre dobro nášho syna – veď sa predsa raz musí naučiť zaspávať sám.

Samka sme v ten večer uložili do postieľky a akonáhle sme sa vytratili z izby, začal plakať.

Najskôr plakal slabšie, no postupne sa intenzita zvyšovala. Pozerali sme sa s mužom na seba a obaja sme mysleli na to isté... tak veľmi sme chceli ísť za naším milovaným plačúcim dieťaťom, ktoré opustené v postieľke volalo o pomoc, no museli sme si opakovať, že je to skutočne správna vec a robíme to pre jeho dobro. Po uplynutí metódou stanovených minút sme mohli  ísť syna pozrieť a trošku ho upokojiť. Šla som, chytila som ho za drobnú rúčku, uložila som ho do postieľky (stál a držal sa mreží ako vo väzení) a potom som zase odišla.

Prečítajte si aj: Plače a často grcká vaše bábätko? Možno ho trápi reflux.

Opäť spustil. A opäť sme museli niekoľko minút vydržať. Človek vtedy nesmie poľaviť, aby bol výsledok uspokojivý. Nebudem preháňať, ak poviem, že ten plač mi trhal srdce a ani zďaleka som nebola presvedčená o tom, že robíme správnu vec. No musela som byť predsa silná. Takto sme vydržali necelú hodinu, keď sme sa s manželom nakoniec na seba pozreli s pohľadom typu: „Kašlime na to a poďme k malému!“ Neuveriteľne mi odľahlo a zo srdca mi spadol niekoľkotonový balvan.

Samko sa od plaču celý triasol a vzlykal ešte dlho po tom, čo sme celé utrpenie ukončili

V podstate sme podľa metódy zlyhali, no ja som mala pocit, že som skôr zlyhala ako matka, keď som nereagovala na volanie svojho opusteného dieťaťa.

Myslím si, že väčšina matiek (ak nie všetky) cíti v sebe intenzívnu potrebu zakročiť, keď ich dieťa plače a urobiť všetko preto, aby ho upokojili. Avšak podľa "múdrych" kníh, ktoré nám hovoria, že musíme byť „silné“, aby sme nastolili dieťaťu disciplínu, sa neraz správame „antimatersky“ a trápime seba i svoje milované dieťa.

Prečítajte si aj: Samostatné zaspávanie - večne diskutovaná téma: aké sú názory mamičiek?

Priznám sa, že ten večer, kedy sme chceli s manželom naučiť Samka zaspávať samého, bol prvým a posledným pokusom o niečo také. Iste, znamenalo to, že si nebudem môcť večer nerušene pozerať televíziu, kým moje vycvičené dieťa poslušne samo zaspí vo svojej postieľke, lebo je už v takom veku, kedy to proste musí vedieť. Vedela som, že budem ešte mnoho večerov tráviť uspávaním svojho syna, ktorý proste potreboval blízkosť matky, aby mohol v pokoji zaspať. A tak som ho opäť nosila, spievala mu, ležala vedľa neho v posteli, kým to malé stvorenie neupadlo do pokojného spánku.

Čo mi pomohlo? Jednoducho som zmenila svoj prístup

Zmenila som však prístup – snažila som sa tie chvíle uspávania vnímať pozitívne. Veď môj syn predsa nebude zaspávať na mojich rukách navždy. Tie okamihy sa pominú a príde čas, keď mi za tým bude ľúto. Takto to vnímam doteraz. Náš 28-mesačný Samko ešte stále nevie zaspať sám – cez obed, ani večer. Uspávam ho tak, že si k nemu vždy ľahnem a som pri ňom, kým nezaspí.

Pred troma mesiacmi som však jeho neschopnosť zaspať sám, opäť vnímala ako veľkú príťaž. Narodila sa nám totiž dcérka a ja som mala čo robiť, aby som všetko zvládala. Samko vyžadoval, aby som bola pri ňom pri zaspávaní výhradne ja, otca nechcel, no ja som nevedela, kde skôr skočiť. Uspávala som ho nervózna a podráždená a on nie a nie zaspať. Predtým zaspával celkom rýchlo, no keď som sa vrátila z pôrodnice, niekoľko týždňov som sa s jeho uspávaním trápila aj hodinu, hodinu a pol. Nebolo to nič príjemné a vyčerpávalo ma to. Nezaobišlo sa to ani bez plaču a mrzutosti.

Potom som sa ale pozrela na celú vec z jeho pohľadu

Veď sa mu práve zmenil celý život – tak ako mne. Pribudla k nám Natálka a on, aj keď ju prijal krásne a bez problémov, určitým spôsobom cítil, že už tu nie som len pre neho. A zrejme sa bál, že keď zaspí, mama opäť odíde. Odvtedy som sa snažila byť pri jeho uspávaní pokojnejšia. Manžel vždy zobral Natálku, aby som mohla Samka v pokoji uspať.

Začala som si tie chvíľky vychutnávať. Je to čas, ktorý patrí len mne a môjmu synovi a nebudem klamať, ak poviem, že mi raz za tým bude smutno... Možno som nedisciplinovaná matka a svoje deti rozmaznávam. Možno som príliš „mäkká“ a nič nevydržím. No snažím sa viac riadiť svojím materinským inštinktom, ako tým, čo hovoria múdre knihy.

Natálka, samozrejme, spí medzi nami v posteli. Postieľka je opäť odkladacím priestorom pre hračky a veci. Samko má – ako veľký chlapec – svoju vlastnú posteľ. Zvykali sme ho na ňu pár mesiacov pred narodením Natálky a on si ju obľúbil. Nenútili sme ho v nej spať nasilu, no opatrne sme ho k tomu pobádali. A on neprotestoval. Jediné, čo potreboval, bolo, aby jeho postieľka bola tesne prisunutá ku mne.  A tak spíme dodnes.

Naše deti nemajú vlastnú detskú izbu – máme dvojizbový byt a naša spálňa vyzerá veľmi „nedisciplinovane“, ale dovolím si tvrdiť, že je to spálňa „priateľská k deťom“.

Prečítajte si aj: Denník (ne)dokonalej matky: zaspávanie