Mrazivé prechádzky

26.11.2015 v kategórii Batoľa, autor Janka Eliášová, foto: istockphoto.com

Napadlo Vám niekedy, že obliekanie bolí?

Denný režim je skvelá vec. Štruktúruje deň, pomáha malým deťom orientovať sa v čase a dodáva im pocit bezpečia. Vďaka nemu vedia, čo sa deje, čo sa bude diať a čo sa od nich v danej situácii očakáva.

Do nášho denného režimu neodmysliteľne patrí pobyt na čerstvom vzduchu (ak tak môžem nazvať tento mestský vduch pripomínajúci viac pach výfukových dymov ako čerstvý kyslík). Či je vonku plus dvadsaťpäť alebo mínus osem, ide sa. Každý deň, približne v rovnakom čase a teraz v zime aj s približne rovnakým krikom.

Tie prechádzky deti milujú, o tom niet pochýb, ale to obliekanie... to je hrôza. Možno to poznáte.... akonáhle sa spomenie obliekanie do bundy a obúvanie zimných topánok, dieťa akoby zmizlo. A nepomáha ani denný režim. Darmo vysvetľujem, že je vonku zima, že sa treba obliecť... Aj tak sa denno - denne, aby som bola presná, dva krát denne, pretrápime k odchodu. Mladšieho syna (16 mes.) obliekam ja, starší (4roky) sa musí obliekať sám. Ale kričia obidvaja rovnako.

Napadlo vám niekedy, že obliekanie bolí? Ťažko sa tomu dá uveriť, ale môj starší syn pri tom kričí „Auuu áuuuu“, na základe čoho usudzujem, že ho to bolí. Z našej chodby sa po panelákových stenách rozliehajú výkriky ako „Nejde mi tooo, kto mi pomôžeee, áuu.... ááááuuu...“. Dokáže sa sám obliecť, dokonca to dokáže v tichosti. Z nejakého dôvodu sa však rozhodol, že naše odchody budú hlasité. Čím hlasnejšie, tým lepšie. Jedno malé vnútorné podozrenie mi našepkáva, že to robí, pretože aj on chce byť malé bábo, ako jeho braček, ktorého celého pooblieka mamička. A nemusí robiť nič... okrem (ne)trpezlivého „držania“. Ten menší si to však nemyslí, považuje to za obmedzovanie osobnej slobody. Potom kričí, narieka a plače do úmoru, pretože nechce čakať. Aj mamička sa musí obliecť, inak by jej bola zima! Moje argumenty sú zbytočné. On chce ísť k mame do náručia a von, na prechádzku, pozrieť či už svietia lampy a či náhodou neletí okolo nejaké lietadlo. Alebo aspoň malý uzimený vtáčik. Toľko zaujímavých vecí ho vonku čaká a on musí čakať!

Väčšinou s buchnutím dverí krik utíchne. Som síce psychicky aj fyzicky vyčerpaná už pri dverách, zato však spokojná, že je konečne kľud. Všetko trvalo len niekoľko minút, ale keby sa čas meral pocitmi, bola by z tejto chvíľky obliekania aj hodina.  Konečne však môžeme vyraziť, nadšení snehom a zvedaví, koho vonku stretneme.

Nakladám deti na sane a vyrážame na kopec na blízkom sídlisku. Som vďačná za snehovú nádielku, dobre sa vyšantíme a deti zostanú čisté.  Pri kopci si okrem vydareného sánkovania s malými kamarátmi zahráme kolo kolo mlýnske..., s maminami si „pokecáme“, povymieňame najnovšie skúsenosti s našimi ratolesťami. Vedeli ste, že vedierko s lopatkou je multifunkčná hračka? Deti sa s nimi skvele zabavia aj v snehu, pritom rozvíjajú svoje fyzikálne vedomosti a motorické zručnosti – naberajú sneh lopatkou, stavajú kopčeky, je to iné ako piesok! My vždy zabudneme jedno vziať so sebou von, našťastie sa vždy nájde ochotný kamarát, ktorý nám lopatku či vedierko požičia. Takto vymrzneme hodinku, niekedy hodinku aj pol, kým nám nezačnú krehnúť prsty na rukách (prípadne aj na nohách). Potom sa vraciame domov do tepla, k teplému čaju a k domácim hrám.

Návraty sú už pokojnejšie, vždy vonku načerpám novú energiu, odreagujem sa pri mamičkovských konverzáciách. Deti sú vyvetrané, vybehané a tiež obohatené o nové zážitky. A ani vyzliekanie tak nebolí. Stojí to za to, čo poviete?

Priznám sa, mám radšej letné prechádzky, netreba sa naobliekať, vonku sme hneď a bez zdržiavania a vydržíme tam aj niekoľko hodín. Ani tma nás domov nevyháňa... Ale musím uznať, že aj zima má svoje čaro. Dni sú síce krátke, zato zimné večery dlhé. A počas tých zimných večerov sa tiež dá všeličo povymýšľať :).