Dvojroční „pubertiaci“

Dvojroční „pubertiaci“
8.2.2015 v kategórii Batoľa, autor Jarka Blahová, foto: istockphoto.com

Pochopil, že je tu na svete a je osobnosť. Môže sa rozhodovať a určovať, čo chce a čo nie. Niektoré veci sú jeho a iné chce, aby boli jeho...

Vychádzame z obchodu, je šmykľavo. Upozorňujeme nášho 2,5-ročného drobca, aby si dával pozor a nešiel mimo chodníka, lebo sa tam šmýka.
„Nešmýýýýkááá!!!“ oponuje nám a jeho slová sa kĺžu súbežne s jeho nôžkou v čižmičke. Skoro spadol, udržal to len tak tak. S manželom ideme ruka v ruke pred ním po cestičke, vykračuje si s rukami vo vreckách ako veľký chlap. Pred nami sa objaví jama.

„Je taký rozbehnutý v tých protikladoch, že je schopný poprieť aj to, že tam tá diera je, stav sa!“ – nadhodím mužovi. A hneď si to ideme overiť.
„Maťko pozor, je tu jama!“ Zastaví sa a ešte predtým, ako ju stihne zočiť, so zdvihnutým obočím prehlási:
„Neeeniiiiii!!!! Nemóže tu byť.“ – no opatrne ju obchádza. Smejeme sa. Áno, sme v období vzdoru, negativizmu, prvej „puberty“.  Jeho reakcie sú viac-menej ľahko predvídateľné. To, čo je, vlastne nie je a to, čo nie je, určite je. Čo musíme urobiť, to robiť nesmieme a to, čo nemôžeme, pochopiteľne môžeme, ba musíme. Toto sú základné vzorce. Poznávate ich?

Aj vy máte doma takéhoto puberťáka? Snažíte sa vybojovať bežné veci tak, až sa vám z „kečky parí“ a spotíte sa po celom tele? Presviedčate, navrhujete, zaliečate sa, vymýšľate, hromžíte, hneváte sa, podplácate čokoládkou... a stále nič? Čo s tým? Ako to prežiť bez ujmy na zdraví?
Ó aká prepotrebná fáza – veľmi užitočná nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Obrusuje nás všetkých ako diamanty. Trpezlivosť svätá neopúšťaj nás. Keď to zvládneme, postupujeme do ďalšieho levelu v tomto dobrodružstve detského vývinu. A určite sa nám naša trpezlivosť v dobrom vráti. Len vždy vytrvať na svojom, nepodplácať a neukázať im, že krikom alebo hádzaním o zem niečo dosiahnu.

My sme našťastie nedospeli až do takéhoto hrôzu naháňajúceho prežívania vzdoru ako sú ľahy na zem a fyzická agresivita, ale aj tak občas máme čo robiť, aby sme to zvládli v pokoji. Ten odporúčajú všetci odborníci. Hlavne zachovať rozvahu. Keď sa inak nedá, počítať do desať a až potom reagovať.
„Pozor, lebo tá teta do teba narazí, nemôže prejsť. Uvoľni jej cestu.“
„Neuvoľním, nemóože pjejsť. Maťko tu musí ísť.“

Pochopil, že on je on, že je tu na svete a je osobnosť – je dôležitý a má istú moc. Môže sa rozhodovať a určovať, čo chce a čo nie. Niektoré veci sú jeho a iné chce, aby boli jeho. Haaha. Našťastie je to v norme a sú to len také chvíľkové ošiale. Inak je úplne v pohode a nemáme sa na čo sťažovať. Je to zlato! :-)
 
Je to jednoducho obdobie, ktoré prejde. Treba sa na to všetko pozerať s nadhľadom a keď sa dá v danej chvíli odviesť pozornosť, vzbudiť zvedavosť, spraviť niečo šokujúce (napríklad sa začať smiať). Mimochodom videli ste to video, čo kolovalo na webe? Kde mamička v obchode predišla záchvatu vzdoru tým, že sa kričiac hodila škatuľu na zem skôr ako jej synček a pováľala sa po nej? On potom od samého prekvapenia odložil veľkú škatuľu kukuričných lupienkov bez jediného slova naspäť do regálu. No toto je asi extrém, ale aspoň vidieť, že treba na tých malých „diablikov“ vyzrieť a byť nad vecou.

Dobrá je aj prevencia. Keď viem, že niečo u neho vyvolá záchvat, radšej sa danej situácii vyhnem. Sú prípady, o ktorých som čítala, až idú človeku zimomriavky po tele. Dieťatko všetkých bije, hádže veci, rozbíja, kričí, robí schválnosti, doslova naťahuje nervy rodičov ako sa len dá. Nie je nič horšieho ako sa začať pred ním hádať, kto má vo výchove lepší prístup. Ako vtipne poznamenal jeden otecko: „Tá malá beštia sa najviac teší, keď sa začneme medzi sebou dohadovať, kto je horší rodič.“

Takže ako? Snažiť sa tých našich škrčkov čo najviac povzbudzovať, oceňovať ich ako samostatné osobnosti, rozvíjať ich schopnosti pri hre aj bežných činnostiach (obliekanie, upratovanie, umývanie, jedenie...), nekritizovať ich – skôr pochváliť, vyzdvihnúť to dobré a pekné. Tiež im dovoliť rozhodovať o niektorých veciach – veľa to pre nich znamená.  A čo je zrejme najdôležitejšie, neustále im dávať najavo našu lásku. Musia vedieť, cítiť, vidieť to, že ich máme radi. Čo najčastejšie im to musíme hovoriť, maznať sa s nimi, hladkať ich a jašiť sa. Takto spoločne tie ťažšie chvíľky prekonáme snáď ľahšie. Takže buďme pevní, neoblomní, ale milujúci zároveň. Deti pochopia, že rešpektovať isté hranice je životu prínosné a vlastne fajn. :-)

„Maťko, podaj ruku ujovi Matejovi a povedz mu všetko najlepšie.“
„Nič mu nedám.“

Takže asi tak. Hotový svätec! Neustaňme vo výchove k slušnosti, no majme na pamäti, že takéto a im podobné výstupy majú svoj koniec. Pozrite sa, veď aj táto prvá puberta raz pominie, prídu k rozumu, vydýchneme si, kým začne druhá puberta v dvanástich, netreba sa vzdávať, v 20tke sa už snáď pozdravia aj bez vyzvania. :-)