Dvojjazyčná rodina pomocou hry a príbehov o dobrodružstvách Hocusa a Lotusky

Dvojjazyčná rodina pomocou hry a príbehov o dobrodružstvách Hocusa a Lotusky
25.7.2015 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Zlatica Jursová Zacharová, foto: istockphoto.com

Stačí 20 minút denne sa spoločne venovať cudziemu jazyku, hrať sa s dieťaťom v tomto jazyku, komunikovať s inými rodičmi, vymieňať si skúsenosti, podporovať sa a motivovať v náročnom období a výsledky sa rýchlo dostavia.

„Staňme sa dvojjazyčnou rodinou“ alebo BilFam je medzinárodno-výskumný projekt, ktorý sleduje 125 rodín v piatich európskych krajinách na ich ceste za osvojením a používaním druhého jazyka v domácnosti. To, že si deti osvoja viac materinských jazykov v domácnosti je bežne akceptovaný fakt. Ako je to ale, ak je druhý jazyk pre oboch rodičov cudzí a chcú ho naučiť seba a svoje dieťa?

Stačí 20 minút denne sa spoločne venovať cudziemu jazyku, hrať sa s dieťaťom v tomto jazyku, komunikovať s inými rodičmi, vymieňať si skúsenosti, podporovať sa a motivovať v náročnom období a výsledky sa rýchlo dostavia. Naše výsledky ukazujú, že rodiny, ktoré poctivo každý deň komunikovali aspoň 20minút, sa postupne stávali dvojjazyčnými v ich každodenných aktivitách. Deti sa do pol roka postupne rozhovoria a po roku už zvládajú bežnú komunikáciu v cudzom jazyku. Ako je to možné? Naše rodiny vo výskume pracovali s metódou vytvorenou psychologičkou, Profesorkou Traute Taeschner z Univerzity v Ríme. Deti sa identifikovali s postavami dvoch rozkošných dinokrokov Hocusa a Lotusky, ktorých príbehy si obľúbili najskôr v divadelno-mimickom podaní svojich rodičov, a neskôr ako minimuzikál či kreslenú rozprávku na DVD. Následne každý príbeh prerozprávali ako divadielko, čítali a počúvali elektronickú knižku, nahrávali a posielali kamarátom VOKI, vytvárali videá s príbehmi a nakoniec si svoje jazykové zručnosti otestovali vo videokonferencii s inou rodinou.

Darilo sa všetkým rodinám rovnako dobre?

Medzi jednotlivými rodinami boli veľké rozdiely v aktivite, s ktorou sa pustili do učenia, ale aj s ktorou komentovali a popisovali svoje úspechy a neúspechy na projektovej web-stránke www.bilfam.eu . Na základe tejto aktivity sme rozdelili rodiny do 4 skupín. Rodiny so slabou aktivitou (nesplnili základné požiadavky stanovená na začiatku výskumu), rodiny s nízkou aktivitou (splnili minimálne a odporúčané podmienky), rodiny s dobrou aktivitou (rodiny boli aktívnejšie ako sa očakávalo, no mali z času na čas väčšie alebo menšie prestávky v aktivitách) a výnimočne aktívne rodiny. Táto posledná skupinka rodín bola namotivovaná a počas celého obdobia vykazovala vysokú aktivitu. Z povinných 20.tich minút denne sa u nich postupne cudzí jazyk začal používať čoraz častejšie a častejšie vďaka aktivite, ktorú sme volali „Jazyk v reálnom živote“. Počas tejto aktivity boli rodiny motivované využívať naučené slovíčka a frázy z príbehov v reálnom živote – pri rannom obliekaní, ceste do škôlky, či zo škôlky, hraní sa na ihrisku, varení, kúpaní či pri večernom ukladaní sa do postielok. Deti rodičov z tejto kategórie sú schopné bežnej plynulej komunikácie v cudzom jazyku, vytvárajú si vlastné príbehy a sú sebaisté v rozhovoroch.

Odporúčania ako sa stať dvojjazyčnou rodinou:

  1. Dôležité sú kvalitné materiály. Hoci rodič ovláda na výbornej úrovni jazyk, dieťa potrebuje počuť aj výslovnosť rodeného Angličana/Nemca. Dobré materiály sú ešte dôležitejšie keď si rodič nie je istý v cudzom jazyku a tiež sa ho učí.
  2. Urobte si z učenia jazyka rutinu s presne stanoveným časom a priebehom. Motivácia rodičov bez podpory okolia zvykne časom upadať, lebo je veľa iných dôležitejších vecí ako cudzí jazyk. Nestihnutie a vynechanie učenia sa jazyka v jeden deň vedie automaticky k voľnejšiemu postoju a postupnému vynechávaniu aj v druhý deň, tretí. Nakoniec sa cudziemu jazyku rodičia a deti prestanú venovať .
  3. Učenie jazyka je rodinná záležitosť.  Veľkou chybou je, ak časť rodiny nepodporuje rodičov (alebo matku) v snahe o cudzojazyčnú komunikáciu s dieťaťom. Rodiny, v ktorých sa do cudzojazyčnej výučby zapojili aj otec oveľa rýchlejšie a jednoduchšie zvládajú počiatočné odmietanie detí komunikovať v novom jazyku.
  4. Odmietanie detí po prvotnej fáze nadšenia je bežná záležitosť. Odmietanie nastupuje ako dôsledok poznania, že učenie sa jazyka nie je len chvíľková záležitosť, ale dlhodobý a náročný proces. Cez štádiá odmietania prechádzajú aj prirodzene bilingválne rodiny. Ak je Vaše dieťa vo veku 3-4 roky, potom je odmietanie jazyka často prepojené s obdobím vzdoru. Trpezlivosť, trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť. Po chvíli (mesiac-dva) sa všetko samé upraví. Dieťa nenúťte rozprávať v tomto čase, no nepriamo ho vystavujte jazykovému vplyvu (televízia v cudzom jazyku, pesničky, hry, nový kamaráti – nový plyšák prišiel z ameriky a upps... rozpráva len po anglicky). Čím viac budete cudzím jazykom rozprávať vy, tým viac mu bude dieťa rozumieť a v istom štádiu, ho „to“ začne baviť a začne s Vami komunikovať cudzím jazykom.
  5. Nájdite si priateľov, nových kamarátov, ktorí  sú tiež bilingválni, alebo rozprávajú len Vašim cudzím jazykom. Dobrým pomocníkom je, ak vo Vašej blízkosti sú krúžky cudzieho jazyka, ktoré sú vedené bilingválnym spôsobom.
  6. Komunikujte. Žiadne dieťa sa nenaučí rozprávať, ak len pozerá rozprávky v televízii. Áno naše príbehy naučia deti rozumieť. Dokonca sa aj naučia frázy, ale obmieňať vety vo frázach, vytvárať vlastné vety a príbehy, na to potrebuje dieťa rozprávať – veľa rozprávať. Buďte mu dobrým komunikačným partnerom v oboch jazykoch.
  7. Pri začínajúcej komunikácii, nechcite od detí v cudzom jazyku viac, ako zvládnu v materinskom. Vašu reč prispôsobujte veku dieťaťa a jeho možnostiam. Používate zo začiatku len frázy z príbehov. Presne ako sú povedané v príbehu – používajte ich v správnom kontexte. Deti takto naučíte používať počuté v správnom kontexte. Neskôr môžete kontextuálne obmieňať slová vo vete. „Let´s build a house! – fráza z príbehu. Pri hraní z lega povie rodič: Let´s build a house! Let´s biuld a big house! Let´s build a tower.“
  8. Ak dieťa nerozpráva, ale viditeľne Vám rozumie, je čas na stratégiu „predstierania, že nerozumiem“. Dieťa síce vie, že vy rozumiete, ale v istých kontextoch rozumieť nemusíte. Opýtajte sa dieťaťa, čo povedalo v cudzom jazyku? Nič? Neodpovedá? Opýtajte sa ho ešte raz. Zas len v slovenčine? Opýtajte sa ho v cudzom jazyku, či chce danú vec? Používajte ruky a nohy k dorozumeniu. Na x-tý krát dieťa porozumie a konečne si vypýta „lízatko, cukrík...“ v cudzom jazyku. Postupne pridávajte veci, ktorým rozumiete len v cudzom jazyku. Ani si nevšimnete ako rozprávate vy aj dieťa v cudzom jazyku oveľa, oveľa viac ako len povinných 20 minút.
  9. Nekorigujte na začiatku. Keď malo Vaše dieťa rok a hovorilo prvé slová, tak ste sa z nich tešili – hoci neboli vyslovené správne. Keď povedalo prvú vetu- tiež ste sa tešili a nekorigovali ste gramatickú správnosť vysloveného. Dovoľte deťom rozprávať bez toho, aby ste im opravovali chyby. Ak máte potrebu chyby opravovať, urobte to nenápadne: opýtajte sa Vášho dieťaťa v cudzom jazyku: Myslel si – a zopakujte vetu gramaticky správne, prípadne použite potvrdzujúcu výpoveď v cudzom jazyku „áno hovoríš... a správne znenie vety“. Pamätajte, časté a okaté opravovanie chýb ukazuje deťom, že nevedia rozprávať, začnú sa hanbiť , strácajú motiváciu a chuť rozprávať až nakoniec prestanú s nami v cudzom jazyku komunikovať.

 

Ak máte pocit, že dieťa už rozumie všetkému, čo rozprávate a komunikujú s Vami na bežnej úrovni (v našom výskume tie najlepšie rodiny konštatovali toto štádium cca. po roku až 14.tich mesiacoch učenia sa), NEPRESTÁVAJTE! Len teraz všetko začína. Detské knižky a encyklopédie v cudzom jazyku, odpovedanie na otázky: Mami ako sa to povie? Hľadanie a listovanie v starých gramatikách, slovníkoch. Po 15-16-tich mesiacoch sú naše rodiny radi, že majú možnosť zdieľať tieto situácie. V súčasnosti už neriešime tak často odmietanie detí komunikovať a spolupracovať, ale častejšie sa pýtame sami seba – ako toto povedať v cudzom jazyku? Píšeme, si, čím nás prekvapili deti, ako miešajú jazyky, ako si tvoria vlastné skomoleniny slov, ako sa vyjadrujú. Čoraz viac rodín sa pridáva a s radosťou konštatuje, že celá tá námaha sa vyplatila a deti sa zrazu „si otvorili hlavičku novému jazyku“ a pohybujú sa v ňom prirodzene.

A čo dodať na záver?

Ďakujem – ďakujem projektu, že ma donútil začať denne používať cudzí jazyk, ale aj za to, že som začala viac času tráviť s deťmi. Ďakujem projektu za mnoho milých a otvorených rodín, ktoré som spoznala a viedla na ich ceste za dvojjazyčnou rodinou, za ich príspevky, za články, v ktorých písali čo sa im darí, ale aj za články, kde bezradne stáli a nevedeli kam sa pohnúť. Ďakujem za to, že vydržali našu spoločnú cestu a verím, že naše poznatky budú prospešné aj pre iné rodiny na ich ceste za dvojjazyčnou rodinou.