Aj deti chcú mať svoje peniaze: AKO nastaviť pravidlá?

peniaze, vreckové, sporenie, deti a financie
1.5.2018 v kategórii Batoľa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Peniaze. Vieme s týmto nástrojom potrebným pre život dobre narábať? Zdokonaľujeme sa v jeho ovládaní? Sme dobrými učiteľmi a vzormi pre svoje deti?

Sprevádzajú nás po celý život. Človek ich potrebuje už pred svojím narodením a ešte viac po príchode na svet,  až po odchod z tohto sveta. V tých hraničných okamihoch to nevnímame, to je starosť iných, najčastejšie najbližších príbuzných. Čo však v tom medziobdobí, počas nášho aktívneho života?

Odpovede  na tieto otázky väčšina z nás dobre pozná. Áno, nakladaniu s peniazmi nás v škole neučili. Ešte stále sa považuje za samozrejmosť, že je to schopnosť, ktorú nás život naučí, ktorá sa na nás akosi automaticky nalepí. Lenže niekedy za učenie na vlastných chybách, metódou „pokus-omyl“, zaplatíme privysokú daň.

Stále viac rodičov si uvedomuje potrebu pripraviť svoje deti do  života v prostredí peňazí. Chceli by ich pripraviť lepšie, zodpovednejšie, racionálnejšie, ako boli pripravení oni.

Kedy začať?

Jasné, že hneď. A od koho treba začať? Ako každú zmenu, ktorú očakávame alebo chceme – od seba. Niekto múdry povedal, že naučiť iných môžem len to, čo sám viem. Alebo chcem vedieť. Lebo tu je začiatok. V rozhodnutí, v uznaní, že nejaká schopnosť, zručnosť je pre môj život dôležitá a ja chcem, aby ju moje deti získali. Teda, budem im príkladom.

Odborníci tvrdia, že nezáleží na tom, aké vzdelanie majú rodičia, z akých pomerov pochádzajú.

Lepšiu schopnosť v nakladaní s peniazmi preukázali deti, ktoré získali správne návyky v ranom období.

Najdôležitejšie sú postoje, zásady, ktoré uplatňovali ich rodičia. Ciele, ktoré si kládli, a ako dokázali byť disciplinovaní v rozhodovaní  o peniazoch. Prečo je to prioritné? Lebo peňazí máme vždy obmedzené množstvo. Spravidla, vždy menej ako by sme potrebovali.

Je úplne normálne, že naše potreby a túžby rastú, rozvíjajú sa rýchlejšie ako zdroje pre ich uspokojovanie. Ak by to tak nebolo, ešte žijeme v jaskyniach. Iná vec je, či sú naše ciele reálne a či sme dosť vytrvalí na ceste za ich napĺňaním. Možno aj vy ste si šetrili na spoločnú dovolenku, ale prednosť dostal trebárs nový televízor, hoci ten terajší bol ešte funkčný...

peniaze, finančná gramotnosť, šetrenie

Všeobecne platné zásady..

  • Lepšie hospodáriť s peniazmi sa dá naučiť. Táto schopnosť je pre život rovnako dôležitá ako napríklad počítačová gramotnosť.
  • Ovládanie moderných technológií (najmä internetu) umožňuje šetriť čas a energiu pri nakladaní s vlastnými peniazmi, pri rozhodovaní o nich.
  • Deti potrebujú mať vlastné peniaze – efekt učenia sa dostaví rýchlejšie a je účinnejší.

Dávať vreckové či nie?

Vreckové  - áno či nie? Ak áno, odkedy a koľko? Ešte donedávna väčšina rodičov spontánne zareagovala odpoveďou: „Načo. Dám mu, keď potrebuje.“

Dnes sa už  väčšina vyjadrí, že je dobré dávať vreckové. Spravidla sú to tí, ktorí to aj praktizujú. V rovnakom čase väčšina rodičov považovala za vhodné začať s vreckovým na 2. stupni základnej školy, t. j. zhruba od 10 – 11 rokov.  Dnes sa viacerí prikláňajú k názoru, že by to mohlo byť aj skôr – už od nástupu do školy.

Kedy je vhodné začať?

Príchod malého človiečika je udalosťou roka v každej rodine. Obálka „do perinky“ alebo založenie vkladnej knižky majú  nezmazateľnú tradíciu. Takmer s pravidelnou istotou sa deťom prikotúľajú ďalšie peniažky  od starých rodičov, či ďalších príbuzných. Veď Vianoce, narodeniny či meniny sú každý rok. 

Pravdepodobne väčšina rodičov sa snaží tieto prostriedky odložiť, aby boli v budúcnosti k dispozícii tým, komu boli určené - ich deťom. Na štúdium, na bývanie,  na veno a pod. Oni si potom rozhodnú, na čo konkrétne ich použijú. Ale to až, keď budeš veľký, veľká, potom tie peniažky dostaneš, hovoria rodičia. A čo dovtedy?

Peniaze nám dávajú pocit slobody

Tento aspekt je mimoriadne významný. Práve vedomie, že môžem rozhodovať o svojich peniazoch dáva človeku pocit sebavedomia, dôležitosti a slobody. Vieme, že väčšinu toho, čo sa deti naučia v predškolskom veku je dôsledok pozorovania a napodobňovania. Aj ony chcú byť dôležité, tiež chcú mať svoje peniaze, aby si mohli kúpiť, čo chcú. Ako to vidia u dospelých.

A tu je nezastupiteľná rola rodičov. Lebo sloboda, ktorú peniaze prinášajú je jedna strana tej istej mince. Tou druhou je zodpovednosť. A tá je už oveľa ťažšie čitateľná a napodobiteľná. K nej musia rodičia svoje deti dennodenne viesť. 

Rodinné prasiatko

Je u nás veľmi málo rodín, kde by sa nenašla pokladnička. V akejkoľvek podobe. Od prasiatka cez domček, až po obyčajnú plechovicu alebo pohár.

Ak máme v rodine viac detí, každé by malo mať svoju. Dovoľme deťom rozhodovať aspoň o týchto peniazoch. Povzbudzujme ich k šetrnosti a na ceste za cieľom. Veď kým si našetria na vysnívaný bicykel, dovtedy bude veľa možností, ako by sa dali tie peniažky minúť. A bude veľmi ťažké odolať rôznym lákadlám.

My, dospelí, máme problém s valiacou sa reklamou, nieto ešte deti.  Nehovoriac o tom, že ich možno lepšie situovaní spolužiaci prichádzajú denne s „vecičkami“, bez ktorých sa moderný človek nezaobíde. Či už sú to značkové tenisky, mobil, lopta a pod.  Najhoršie urobia tí rodičia, ktorí poľavia a dovolia minúť peniaze na iné veci, než  na ktoré dieťa začalo šetriť.  A ten bicykel kúpia zo svojich peňazí...

Cesta za cieľom

Nestranní pozorovatelia hovoria, že Slováci sú pracovití a zodpovední. No málo cieľavedomí. Niežeby nesnívali, nekládli si ciele. No na ceste za svojimi cieľmi často zablúdia. Alebo prekážky, ktoré sa im postavia do cesty, sú alebo zdajú sa byť také veľké, že zatienia cieľ. A tak sa ho mnohí vzdajú skôr, ako sa k nemu priblížia.

Koľkokrát sme použili peniaze určené na nejaký účel na niečo úplne iné? Napríklad peniaze zo stavebného sporenia, ktoré mali zlepšiť kvalitu bývania celej rodiny, sa použili na auto najstaršieho syna. Rozhodovanie nie je ľahké.  

Ak sa rozhodneme dávať deťom vreckové, v podstate si vyrobíme starosť, povinnosti navyše.

Najskôr treba jasne stanoviť pravidlá.

Ako často bude syn, dcéra vreckové dostávať, koľko, čo si z neho má hradiť, na čo dostane zvlášť, kedy môže byť vreckové krátené. Potom pravidelné alebo aspoň občasné kontroly. Ideálne je, ak najmä väčšie deti motivujeme k vedeniu aspoň jednoduchej evidencie o použití peňazí.

Menším deťom dávame vreckové častejšie  v menších čiastkach ,napríklad 1-2 eurá týždenne, väčším raz za dva týždne a stredoškolákov už môžeme viesť k tomu, aby si svoje výdavky vedeli rozložiť na mesačné obdobie. Aby sa priblížili štandardu dospelých. Väčšina zamestnaných dostáva výplatu raz za mesiac. Prípadne im založíme bankový účet. Miera samostatnosti, ktorú sme na deti preniesli, sa väčšinou vráti v náraste zodpovednosti. A to za tú námahu stojí.

Nedajú sa stanoviť jednotné pravidlá, neexistujú nijaké absolútne univerzálne vzorce. Veď sami viete, že ak máte dve deti, spravidla sú úplne odlišné aj vo vzťahu k peniazom. Ako hovorila jedna mamička, syn je veľmi sporivý, až prehnane (vypočítavý a lakomý) a dcéra minie svoje vreckové hneď na druhý deň. Pozve svoje kamarátky do cukrárne. Ťažko povedať,  čo je v danom čase a prípade lepšie.  Čiže rodičia musia zvoliť individuálny prístup.

vreckové, peniaze

Najčastejšie si hodnotu peňazí uvedomia deti až vtedy, keď si na niečo musia samé zarobiť. Tieto peniaze sa púšťajú z rúk najťažšie. Uvedenú životnú skúsenosť môžeme aplikovať aj pri menších deťoch, keď ich zainteresujeme na kúpe veci, po ktorej túžia. Či už nejakým výkonom v škole (oprava známky) alebo činnosťou nad rámec ich bežných povinností v domácnosti. Alebo aby si na kúpu vysnívanej hračky prispeli zo svojich úspor. Vtedy zistíme, či je to iba chvíľkový rozmar alebo skutočný záujem.

Deti ťažko znášajú, ak si od nich niekto peniaze požičia a nevráti. Určite sú u nás rodiny, kde je finančná situácia veľmi ťažká. No rodičia by nemali zabúdať, že človek je osobnosť už od narodenia a vlastnícke práva sú nedotknuteľné. Chápeme, že sa môže stať, že  rodinný rozpočet je napätý a občas pomôžu aj drobné z pokladničky ich detí. Ale ak si raz požičiame od svojich detí, musíme im to vrátiť. Ak nie, môže to mať tieto dôsledky. Na budúci mesiac si nebudeme mať od koho požičať, alebo skôr alebo neskôr budú naše deti klamať – budú tajiť, že vôbec nejaké peniaze majú.  Najmä ak sa situácia zopakuje viackrát. Alebo tento vzor budú uplatňovať aj ony neskôr v živote – že požičané netreba vrátiť. Najviac však bude rodičov bolieť strata dôvery ich vlastných detí.

Našťastie, takýchto prípadov nie je veľa. Omnoho lepšie je s deťmi otvorene hovoriť o peniazoch. Konečne prestávajú byť peniaze v rodinách tabu. Deti si vážia dôveru svojich rodičov, keď s nimi spoločne plánujú výdavky, keď im vysvetlia, že na to alebo ono nemáme. Ale ak by sme ušetrili tu a tu a ak by sme ešte zarobili niečo navyše... mohli by sme ísť spolu na výlet.

Nedajme sa vydierať ani okolím, ani vlastnými deťmi. Ich prehnané túžby, často podporované silou prostredia,  prekonávajme vlastným presvedčením a trpezlivosťou vo výchove. Peniaze sú jedným z nástrojov potrebným k životu. Jedny a tie isté peniaze môžeme použiť len raz.

O svojich peniazoch rozhodujme sami a rovnaké právo doprajme aj svojim deťom.