Poradňa detského psychológa

1,435 otázok

Na otazky odpovedá psychologicka.

ARCHÍV: Poradňa uzamknutá 

Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.

  • skôlka

    , Autor: majka-drobka

    Dobry den, obraciam sa na vas s prosbou o radu. Nas syncek ma 2 roky a 3 mesiace a pred 3 tyzdnami zacal navstevovat skolku. ide o skolku rodinneho typu, kde je 8 deti a 2 pani ucitelky. Ide tu o osobny pristup, vsetky deti su spolu, aj starsie a aj mladsie. Ked sme sa tam chodili pozerat, synovi sa tam neskutocne pacilo. Jeho prvy tyzden v skolke bol neuveritelny, nic jednoduchsie som si ani nevedela predstavit. tesil sa tam, kyval mi, ked som odchadzala. smial sa. vsetko bolo v poriadku. potom sme mali tyzden volno a syn do skolky nechodil. po tomto tyzdni bol ako vymeneny. zacal pri odchode velmi plakat, ked sme spomenuli slovo skolka, z jeho ust znelo rezolutne NIE. Takto to trva uz 2 tyzdne. Doma sa o tom nemozme rozpravat, lebo je hned smutny a vzdorovity, ze skolka nie. Prestal dobre v noci spavat, budi sa s placom zo sna, neustale v noci aj cez den opakuje, mamka pride. budi sa pred piatou, nevie spat, akoby sa bal toho okamihu, ze musi ist do skolky. rano sa vzdy budil s dobrou naladou, teraz je to neustale mraucanie a plac. zacal byt velmi vzdorovity, place pri malickostiach a co je este zvlastne, nepyta sa v skolke vobec na wc, hoci doma mu to uz slo ako samozrejmost asi pol roka. bez slova sa tam pokaka. ked poviem slovo skolka rano, rychlo povie, ze chce kakat, asi aby nemusel ist. ale nekaka a pokaka sa im tam hned rano. neviem si vysvetlit zzmenu jeho spravania. naozaj jeho postoj je velmi negativny a odmietavy. velmi zalostne place, nejde o sileny plac, skor akoby mu to bolo velmi luto. doteraz som s nim bola doma, ale chodili sme medzi deti. ucitelky mi hovoria, ze cez den je zlaty, neplace vobec, nie je s nim ziadny problem, len s tym kakanim. od aprila mam nastupit do prace a ja neviem, co mam robit. ci len preckat toto obdobie zvykania si na myslienku, ze tam chodit proste musi, alebo je este primaly? este podotykam, ze ako 5-mesacny bol operovany, mal epiduralny hematom a velmi zle znasal potom samotu. takze sme boli vela s nim a v malo situaciach bol sam. ale doma sa uz sam hrat vedel, ani u babky nemal problem ostat. nie je to typ klasickeho maminkynho milacika. aspon ja si myslim :) nikdy som toto prave nechcela. a teraz to tak cele vyzera, velmi mi akoby vycital, ze tam musi byt, ze tam nie je so mnou a pod... ked ho tam nesie manzel, nevystraja tak, hoci aj tak place. neviem, co vsetko sa moze diat v jeho dusicke. keby to bol problem len toho ranneho placu, asi by som vydrzala. ale ked to ma vplyv na jeho spanok, ktory bol predtym uplne normalny, tak naozaj neviem. je strasne vyplaseny, akoby sa bal, ze ho tam nechame... neviem.... dakujem vam za akykolvek nazor...

  • plac

    , Autor: Registrovaný používateľ

    mam skoro 5 rocnu slecnu ktora chodi druhy rok do skolky .v jan 2008 nam pribudla sestricka, moja starsia dcerka teraz v zime po preruseni dochadzky v skolke/ prazdniny a kupele kde som bola snou/ odmieta chodit do skolky - je to s placom horsie ako ked minuly rok v sept. nastupovala, place vecr ked prideme domov az kym nejde spat a rano len co otvori oci... trva to uz dva tyzdne, je to vycerpavajuce - moze ist o ziarlivost? akoby jej neskor doslo ze som s malou doma? v skolke sa nic negativne neudialo, doma tiez nie.... ako postupovat? ako ju motivovat upokojit? zacala aj zle spavat - zobudi sa o polnoci a je do 4.rana hore, prevaluje sa v posteli a neda sa jej spat, stale vymysla co vsetko ju boli - brusko, hrdielko, usko, srdiecko.... nemozem behat kazdy den po doktoroch a uistovat sa za je v poriadku, ked sme doma tiez nemam na nu tolko casu, aby som nahradila spolocnost deti a vyuku v skolke.....

  • Dieťa sa stráni kolektívu

    , Autor: Registrovaný používateľ

    Prosím vás o radu ohľadom môjho 4,5 ročného syna. Narodil sa s rázštepom pery a podnebia a v nemocnici sme boli už 7krát. Do škôlky začal chodiť v 2,5roku veku. Vždy sa bez problémov po pobyte v nemocnici vrátil do škôlkarskeho kolektívu, ale od posledného sa akosi zmenil. V novembri 2008 sme boli v nemocnici na Kramároch na 3 dni, potom v januári 2009 na 14 dní v Ružinove. Doma sme boli prakticky už od Vianoc a do škôlky sa vrátil až 24.2. Celý čas som bola s ním - doma aj v nemocnici. Vždy, keď ide do škôlky so mnou (čo nebýva často, pretože mám zamestnanie, ktoré mi to nedovoľuje), tak plače už večer, že on do škôlky nejde. Ale keď ide s tatinkom alebo svokrou, tak bez problémov odíde do škôlky. Dnes (26.2.) som ho niesla ja a nasilu som ho na rukách musela dotiahnuť, s veľkým plačom bil všetko okolo. Ale akonáhle sa za mnou zatvoria dvere škôlky, plakať prestane. Nechcel ísť pozrieť Mikuláša do kultúrneho domu, nechcel ísť do cirkusu - pred dverami spustí plač, že on nikam nejde. Nechce chodiť von, najradšej sa doma hrá so svojimi hračkami. Moja mama mi vyčíta, že je veľmi na mňa naviazaný, vraj by som ho mala menej bozkávať a túliť, aby z neho nebola ,,baba". Ale ja sa k nemu tak správam od jeho narodenia. Nedá mi, aby som ho nepoľúbila, neprivinula si ho. Je pravda, že to robím často, ale kto iný ho tak poľúbi, ako mama? Náš syn dokonca stále spí s nami na posteli, pritom svoju izbičku má dávno krásne zariadenú. Možno je to tým, že sme boli tak dlho spolu. Ako sa mám k synovi správať, ako ho správne nasmerovať k priebojnosti a zároveň empatie a citlivosti? Bojím sa, že si nenájde kamarátov. Tvrdí, že v škôlke jedného má. Aj keď stretneme nejaké deti zo škôlky na ulici, tak ho všetky poznajú, zdravia, ale on sa odzraví veľmi tichučko, bojazlivo. Deti by sa s ním aj hrali, ale mám pocit, že je dosť nesmelý a radšej sa hrá sám. Alebo to chce len čas, aby si zvykol po takom dlhom čase doma? Neviem si poradiť. Možno je moja prosba trošku zdĺhavá, ale prosím vás pomôžte mi. Ďakujem.
    Janiela V.

  • Žiarlivosť?

    , Autor: Registrovaný používateľ

    Dobrý deň,
    obraciam sa na Vás s prosbou o radu, už som naozaj zúfalá. V decembri sa nám narodila dcérka. Máme 3-ročného syna, ktorého sme sa snažili na jej príchod postupne pripravovať.
    Keď sme doma, je to super, pomáha mi s ňou, hrá sa s ňou, fakt si nemôžem sťažovať. Akonáhle ideme von, do obchodu, či na návštevu, je ako vymenený. Nik sa na malú nesmie pozrieť, ja sa nesmiem s nikým rozprávať. Začne kričať, že máme byť ticho, dokonca ich začne biť, no hrozné. Neviem odkiaľ to má, my s manželom sme mu tak nikdy nevraveli, nebijeme ho, vždy si dá všetko rozumne vysvetliť. Keď som prišla s dcérou z pôrodnice, zobrali nám ho na týždeň do nemocnice so zápalom močových ciest. Manžel pracuje v zahraničí, som na jeho výchovu fakticky sama a bojím sa, aby som niečo nepokazila, nezanedbala. Ešte raz Vás prosím o radu, ako reagovať na jeho správanie. Vopred ďakujem.

Otázok: 304