Môžem prispieť svojím "zážitkom" z pôrodu v Grécku. Môj lekár rodil svoje pacientky v Thessaloniki a keďže sa nám to zdalo byť ďaleko, navyše súkromná nemocnica, kde aj tak ak sú nejaké problémy vás prevezú do štátnej, tak sme si vybrali štátnu nemocnicu tu v najbližšom meste 23km. Navyše moja lekárka vedela česky, že tam skoro celý život žila, tak som sa aj potešila, že nebude rečová bariéra... No už od toho siedmeho mesiaca som postupne zisťovala, že čo je zač a teraz aj ľutujem, že sme si ju vybrali... Nepáčilo sa mi, že všetko brala tak z nadhľadom, musela som na dve operácie a dve terapie aby som vôbec otehotnela a pre ňu som bola len ďalšia v poradí. Nechcela mi urobiť ani test na cukor, išla som sama do súkromného laboratória. V tej štátnej odberni krvi totiž neuprednostnili ani tehuľku, lebo že to by každá mohol povedať, že je tehotná a ja riadne bruško pred sebou... ďalší výsmech od pani doktorky som dostala, keď som jej priniesla svoj pôrodný plán. Len si ho prečítala a podala mi ho späť s úsmevom a slovami, že "vy z hora ste už..." a nedopovedala. Na moju otázku o epidurále mi povedala, že to nerobí a ani mi to neodporúča. Chcela som manžela pri sebe, že v žiadnom prípade... A do pôrodnice si mám vziať aj fľaše pre dieťa. Prekvapene pozerám, že ja ale budem dojčiť! No to uvidíme... odvrkla. Žiadna podpora a vždy pri odchode som mala slzy v očiach. Hormóny... Prišiel deň D, okolo obeda ma chytili kontrakcie, bola tu pri mne moja mama, ale mala som ich každú hodinu a neskôr každú pol hodinu. Ešte bol čas. Tak som sa najedla, dala si teplú sprchu, pospala som si, mama ma pomasírovala... A potom presne o šiestej začali kontrakcie každých 5 min. Vzali sme kufre a vyrazili, cestou sme volali doktorke, že už TO začína. Vyšetrila ma sestra, že určite porodím, akoby som to ja už nevedela... Najhoršie bolo to vypisovanie papierov a pýtala sa ma rôzne otázky ako alergie a neviem čo ešte, ja už som dávno rodila, stála som tam opretá o recepciu a stonala ako des... Dostala som klasika klystír, potom sprcha, holili by ma, ale to som už mala pripravené doma. S doktorkou som išla do suterénu, kde bola sála, vyzeralo to tak ako v mäsiarstve alebo chladiarni. Bola mi tam zima, ale neskôr som to už nevnímala. Sestra mi chcela vziať krv, ale nedarilo sa jej, nemohla som jej v pokoji držať ruku, to sa nedalo, potrebovala som sa hýbať. Dopichala mi teda aj druhú, až doktorka ju zkaríkla, že to môže urobiť potom, že nech mi dá infúzku. To už bolo 19:30 a ja som rodila, nevedela som ako dýchať, ako tlačiť, nemala som sa to kde naučiť, žiadna predpríprava nič... Dcérka sa teda "zasekla" a pritlačila si pupočník, doktorka ju rukou zasunula späť a potom som ešte pár krát potlačila. Doktorka chcela nech tlačím a ležím a mne to nevyhovovalo, stále ma to ťahalo do takého akoby polosedu. Dávali mi na tvár nechutnú masku s kyslíkom, nevedela som dýchať s tým.O 20:20 sa narodila naša Ninka. Krásna, schúlená a trošku plačkala. Čakala som, že mi ju dajú na prsia, na brucho ako som očakávala. Ale doktorka povedala, že ma najprv zašije. Pritom som si robila masáž hrádze a vravela som jej, že iba ak to bude nevyhnutné chcem nástrih. Nastrihla ma riadne, akoby som mala 5kg dieťa priviesť na svet. Zašívala mi aj krčok, pri tom potlačení dieťatka späť sa roztrhol. O tom, že som cítila každý steh nebudem písať... Vraj to nemôžem cítiť, pichla mi anestetikum. A bola som vybavená. Omylom mi zarezala aj niekde pri močovej rúre a to mi len povedala, teraz zatni zuby, keď to išla šiť. Pýtam sa jej ešte dlho to bude trvať? Že ona nie je šijací stroj. Zdalo sa mi to ako celá večnosť a pohľadom som hľadala dcérku, nechali ju samú pod lampou, takú napolo oblečenú, lebo sestra ju nevedela dať do perinky, tie sa tú nepoužívajú. Potom ma umyli a zavolali dnu manžela a moju mamu. Muž sa ma pýtal, že či som ju už videla. Vtedy som sa strááášne rozplakala, že ešte nie, že mi ju vôbec nedali ani len podržať. Moja mama Ninku obliekla a zavinula a dala mi ju do náručia, plakala som a hovorím si, už ju môžem dojčiť? Ninka si išla vycucať ručičku. Previezli nás na izbu a prvé dojčenie som skúšala až niekedy druhý deň ráno po vizite. To ma aj chytila popôrodná depresia (držala ma asi dva mesiace...)
Prišla moja švagrina a tá mi ukazovala, ako asi na to dojčenie. Teóriu som ovládala, ale Ninka sa nevedela prisať. Nakoniec sme to zvládli, dojčím ju dodnes a to už má 13 mesiacov. Mama ma naučila kúpať ju. Každý deň priniesol nové a nové výuky, každý problém sa riešil doslova za pochodu. Pozitívum na mojom pôrode bolo, že to bolo všetko rýchlo. Už by som do tej nemocnice znova nešla. Sestričky sa o nič nestarali, deň a noc bol so mnou niekto z rodiny. Jazvu si cítim až kdesi na zadku a občas mám miernu inkontinenciu. Ale hlavne, že sme obe v poriadku a všetko dobre dopadlo. Mohla som na pôrod spomínať aj lepšie, to nepochybujem. Ak sa odhodlám pre druhé dieťatko, čo by som naozaj chcela, tak určite si vyberiem už radšej súkromnú nemocnicu a to dosť vopred alebo pôjdem radšej rodiť na Slovensko. Tam si to kamarátky chválili a ja som im len závidela. Väčšina tunajších žien rodí cisárskym a dojčenie je tak mesiac max do 6 mesiacov, kedy končí MD a idú späť do práce.
prajem všetko dobré či už počas pôrodu alebo v tehotenstve a hlavne zdravé detičky!
zuzana
